Človek niekedy robí príliš veľa hlúpostí, až sa nakoniec ľahúčko utopí v množstve následkov svojich hlúpych skutkov a závislosť od hlúposti ho nakoniec pohltí. Ak sa však zastaví pred tými najväčšími hlúposťami a spamätá, môže sa opäť vynoriť na slobodu. Tak to bolo aj s Koľom, ktorý začal piť alkohol už ako 14 ročný a  veľmi rýchlo sa vypracoval na vrchol. Stal sa vo svojich 15-16-tich rokoch už naozajstným alkoholikom. Čo ho nakoniec zachránilo?

Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista. 

Príbeh Andreja, ktorého som stretol na tábore pre bezdomovcov, ktorý už druhý krát organizovali Sestry Matky Terezy na okraji Moskvy, je veľmi kuriózny. Ani by som si ho nevšimol, pretože počas celého tábora nevzbudzoval nijakú pozornosť - veľmi skromný človek, ktorý pomáhal kdekoľvek sa dalo, no ticho bez najmenšieho hluku či upozorňovania na seba, bez hnevu na druhých, ako sa im nechce pomáhať – v kuchyni, vonku pred domom či kdekoľvek v dome. Keď som si ho predsa len všimol a podišiel k nemu, začal mi rozprávať príbeh, ktorý sa podobá na tie zo stredoveku, kedy ešte existovali otroci.

Milí misijní priatelia, ako všetci viete, kresťanstvo sa v Kyjevskej Rusi začalo šíriť vďaka dvom kresťanským panovníkom, z ktorých prvou bola Oľga, ktorú pravoslávni kresťania nazývajú – „apoštolom rovná“. V katolíckom chápaní ide o apoštola-misionára, ktorý ako prvý úspešne prináša Evanjelium na pohanskú zem, ako to na Veľkej Morave uskutočnili sv. Cyril a Metod. Rovnakú zásluhu na kristianizácii Kyjevskej Rusi má aj Oľgin vnuk – Vladimír. Obaja, spoločne s dvoma synmi Vladimíra – Borisom a Olegom, i s Mojsejom Uhrínom (Mojžiš Uhorský), ktorý je nám menej známy, hoci pochádzal z Uhorska, pravdepodobne niekde z Východného Slovenska, sú spoločnými svätými Katolíckej i Pravoslávnej cirkvi, keďže žili ešte do schizmy Katolíckej a Pravoslávnej Cirkvi.

Načo sa snažiť, načo dávať zo seba toľko, koľko vládzem, keď to iní pošliapu, keď mi to všetci závidia, keď o chvíľu znova pôjdem ďalej, keď nemôžem s týmito svojimi milovanými zostať tak dlho ako to ja chcem? Načo dávať to všetko dobro zo seba, lásku, pochopenie, prijatie, úprimnosť? Počkaj, stoj! Prečo? Všetko - aj to najmenšie dobro z tvojho srdca, má obrovský zmysel! Prečo?

Z milosti Božej a z rozhodnutia mojich predstavených mi bolo dovolené stráviť pár týždňov medzi jednoduchými ľuďmi kmeňa Ndebele v malebnej dedinke menom Nyumbane...

Iste každý človek, i neveriaci, si položí v živote otázku: „Čo je cieľom môjho života? Čo je cieľom všetkých mojich námah a snažení?“ Samozrejme, každý si na túto otázku dá aj vlastnú odpoveď. Pre neveriacich môže byť dosť ťažké odpoveď nájsť, ale možno ani my kresťania si nie vždy celkom jasne uvedomujeme, čo je cieľom nášho života. Preto bude užitočné sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť.

Každý z nás je drahokamom nezaplatiteľnej ceny, stvorený na to, aby nechal cez seba svietiť svetlo, ktoré vychádza z Boha – z jeho srdca a tak ukazoval Jeho svetlo ešte vo väčšej kráse v spleti najrôznejších farieb, na ktoré sa Jeho svetlo pri prechode našou dušou premieňa... Každý z nás je originálnym jedinečným diamantom, ktorý prepúšťa svetlo Svetla svojím neopakovateľným spôsobom.

Večné Božstvo, večná Trojica, ty si spojila krv svojho jednorodeného Syna s božskou prirodzenosťou, a preto má takú veľkú cenu! Ty, večná Trojica, si ako hlboké more: čím viac v ňom hľadám, tým viac nachádzam, a čím viac nachádzam, tým viac ťa hľadám. Ty akosi nenásytne nasycuješ dušu; lebo vo svojej priepastnej hlbine sýtiš dušu tak, že stále ostáva hladná a lačná po tebe, večná Trojica, a želá si a túži v tvojom svetle uvidieť teba, Svetlo.

Na Zemi žije už sedem miliárd ľudí. Z toho dve sú kresťania. Život každého z nich, či lepšie povedané – z nás, má byť momentom, ktorý pomáha nekresťanovi nájsť pravú cestu k Bohu a k jeho Synovi, Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi; samozrejme, že jedine v sile Ducha Svätého, ktorý naše svedectvo využíva, posilňuje a posväcuje. Otázka je však v tom, dovolíme my Bohu, aby nás urobil svojimi svedkami.
Prečo takáta myšlienka na úvod? Chcel by som v tejto úvahe ponúknuť bohatstvo duchovného života tých kresťanov, ktorí sú nám neznámi. Cieľ je jednoduchý – naučiť sa chápať krásu a bohatstvo každého kresťana, a tým viac bratov, s ktorým nás spája história, sviatosti a mnohé iné.