Jeden starý muž sedával každý deň vo svojom hojdacom kresle. Pripútaný na toto jediné miesto si sľuboval, že sa odtiaľ nepohne, kým neuvidí Boha. Raz uvidel malé dievčatko na druhej strane ulice. Jej lopta sa zakotúľala do záhrady starého muža. Pribehla si po loptu, pozrela sa na muža a povedala: "Vidím Vás každý deň, hojdať sa v kresle a pozerať do neznáma. Na čo stále hľadíte? "
"Ach moje drahé dieťa, si ešte príliš malá na to, aby si pochopila." Odvetil muž.

História, ktorú opisuje dnešné prvé čítanie, je hrôzostrašná, no zároveň z nej vyžaruje toľko hrdinstva, že si to dnes ani nevieme predstaviť. Veď ako môže jedna matka stratiť v jeden deň všetkých synov, ba ich ešte aj povzbudzovať vo vytrvalosti pri tak hroznej smrti a sama sa nezblázniť, alebo si nezúfať? Pre mnohých to môže vyzerať ako staroveké bláznovstvo s prevráteným rebríčkom hodnôt.

Čo máme nové? Ako to vyzerá s našou stavbou? S deťmi? Náš pôvodne trojmesačný pobyt sa akosi predĺžil, začíname november a my stále nevieme dať zbohom tomuto „Bohom“ zabudnutému miestu.

Milí misijní priatelia, chcem sa s vami krátko podeliť s jednou novosťou. Neviem, či si pamätáte, v jednom z listov z Blagoveščenska som vás prosil, aby ste sa modlili za navrátenie katolíckeho kostola, ktorý momentálne slúži ako pravoslávna cerkev. Vidieť, že modlitby vaše účinkujú, lebo od tej prosby sa ľady výrazne pohli. Najprv sa podarilo sprostredkovať stretnutie s pravoslávnym  miestnym biskupom, potom sami predstavitelia ich eparchie prišli na návštevu našej kaplnky.

Kým žijeme na zemi, robme pokánie. Lebo sme hlinou v majstrovej ruke. Ako keď hrnčiar robí nádobu a ona sa mu v rukách pokriví alebo doláme, preformuje ju nanovo. Ale keby sa rozhodol dať ju do rozpálenej pece, už jej nepomôže nič. Tak aj my, dokiaľ sme na tomto svete, robme z celého srdca pokánie za hriechy, ktoré sme spáchali v tele, aby nás Pán zachránil, kým máme čas na pokánie.

Chcela by som vám povedať pár slov o mne a mojom živote. Bola som vychovávaná v “katolíckej“ rodine, ktorá sa hlási ku Kristovi. Raz za čas som išla do kostola, sviatosť zmierenia bola pre mňa traumatickým zážitkom, svätá omša jednoducho bola potrebná, ale nehľadala som jej význam. Cítila som, že niečo, nejaký Boh, sila, existuje. Potom začala stredná škola, zmena prostredia a noví ľudia. Kostol, Boha a cirkev som odložila bokom. Môj život nabral iný smer. Raz za týždeň ísť na blic, cez voľné hodiny s partiou na pivo, a aby som nemusela doma počúvať mamu, jej pripomienky, tak som zostávala v Bratislave u kamarátky, alebo sme si šli niekam sadnúť.

Ak na stránke www.misie.sk (v sekcii fórum, duša duši apod.) niekto napíše číslo účtu, kam môžete dobrovoľne posielať peniaze na misie, NIKDY na tieto čísla neposielajte ŽIADNE peniaze. Svoju finančnú pomoc môžete spokojne poslať iba na tie účty, ktoré sa zhodujú s číslami účtov, ktoré sú uvedené v tomto článku. Čísla účtov v tomto článku sú overené a spokojne na ne môžete posielať svoju finančnú pomoc, ak chcete vy dobrovoľne podporiť nejakého misionára a jeho prácu v misiách. Vždy sa však ešte dopredu pre istotu ohláste na telefónne číslo, uvedené pri každom účte, aby ste sa aj sami uistili, že účet je v poriadku.

Milý priatelia, práve som preveril, kedyže som posledný raz písal o svojej službe v Rusku. Bolo to, bez dvoch týždňov, pred rokom. Preto sa pokúsim zrekapitulovať niektoré fakty života našej farnosti v Irkutsku.

„Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás” (Jn 20, 21)
To je hlavná myšlienka posolstva sv. otca Benedikta XVI. k misijnej nedeli 2010.

Na začiatku nového tisícročia kresťanskej éry pri príležitosti Jubilejného roku 2000 ctihodný Ján Pavol II. dôrazne pripomenul, že je nutné obnoviť si záväzok ohlasovať všetkým evanjelium „s tým istým nadšením, ktoré bolo vlastné kresťanom prvej generácie“ (apošt. list Novo millennio ineunte, 58). Je to najcennejšia služba, ktorú Cirkev môže poskytnúť ľudstvu i každému jednotlivému človeku pri jeho hľadaní hlbokých dôvodov pre plné prežívanie vlastnej existencie. 

Roku 1927 pápež Pius XI. vyhlásil sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre  za hlavnú patrónku všetkých misií a misionárov na svete, spolu so sv. Františkom Xaverským. Bolo to dva roky po jej svätorečení.
Možno si položíte otázku: Ako je možné, že táto „malá“ 24-ročná karmelitánka, ktorá neurobila vo svojom živote nič mimoriadne, stala sa vzorom pre aktívnych zvestovateľov evanjelia?