Hlavná stránka

P. Jozef Roman SVD o Rusku

E-mail Tlačiť PDF
(3 hlasovaní, Priemerná známka: 4.33 )

JozefPáter Jozef Roman SVD si prišiel vybaviť víza na Slovensko (r. 2002). Využili sme pár chvíľ a zaznamenali jeho slová o jeho práci v Rusku a návšteve v Číne. Odvtedy už pôsobil znova niekoľko rokov na Slovensku ako misijný sekretár a v roku 2007 odišiel znova na misie do Ruska.

Ako ste sa dostali k verbistom?

K verbistom som prišiel r. 1990. Bol to prvý kurz noviciátu, ktorý začal oficiálne fungovať. Filozofiu som študoval dva roky v Poľsku v Nyse a po nich som pokračoval v štúdiu teológie v Bratislave. Po kňazskej vysviacke som bol rok v Terchovej. V auguste r. 1998 som odišiel do Bieloruska do Baranoviča. V r. 1999 na jar som sa presťahoval do Moskvy, kde som sa zdokonaľoval v ruskom jazyku. V júni som odletel na dva týždne na Ďaleký východ do Vladivostoku a naspäť do Blagoveščenska. 1.8. 1999 sme tam oficiálne prevzali farnosť. Blagoveščensk je 200 000-ové mesto na rieke Amur, ktorá tvorí hranicu s Čínou asi v dĺžke 1300 km. Naša farnosť bola jediná v tejto oblasti, ktorá má 340 000 km2 (približne ako Nemecko). Teraz pribudla ďalšia farnosť v meste Slobodni. Z Blagoveščenska som bol preložený do Vologdy, 500 km na sever od Moskvy.
V Rusku sú farnosti väčšinou malé, asi tak po 50 ľudí. Keď má farnosť 100 ľudí, ráta sa za veľkú farnosť. Všetci ostatní sú pravoslávni. Veľa je aj protestantov. Vo Vologde je pravoslávna katedrála, je tam aj biskup a okolo 10 - 12 chrámov, ktoré fungujú. Na 350 000 - tisícové mesto je to aj tak málo. Asi 1% chodí aktívne do kostola. Ostatní, aj keď sú pokrstení u pravoslávnych, sú pokrstení ateisti, ktorí nevedia nič o náboženstve. Zaujímajú sa o náboženstvo, keď však začnete hovoriť o tom, že treba chodiť v nedeľu do kostola, to je už pre nich priveľa. V tých farnostiach, ktoré sú dojazdové, do ktorých príde kňaz 1x za mesiac, sú ľudia výborní, ale keď začnete chodiť každý týždeň, je to už priveľa. Nie sú na to zvyknutí.

V čom je problém?

Väčšina ľudí veľmi málo zarába. Keď chcú prežiť, musia mať záhrady, ktoré sa volajú dača. Sú to chatové oblasti, pri ktorých je zopár árov zeme, na ktorej pestujú zemiaky, zeleninu pomocou ktorej prežijú zimu. Cez týždeň chodia do práce, cez víkend utekajú na daču, aby si mohli čo - to vypestovať. Potom nemajú kedy ísť do kostola. Cestujú tam autom alebo autobusom.

Ako si rozumiete s pravoslávnymi?

Zatiaľ som nemal s nimi žiaden konflikt. Mám jedného známeho pravoslávneho kňaza, ktorý k nám prichádza a s ktorým sa snažíme spolupracovať. Volá sa Jevgenij a má 30 rokov. Má ženu a tri deti. Je pomerne vzdelaný. Bol som mu blahoželať k Vianociam, ostal som na ich liturgii, kde ma predstavil svojmu farárovi, a spolu sme sa veľmi dobre porozprávali. Alebo raz k nám prišla z Moskvy jedna žena a hľadala katolícky chrám. Nemohla ho nájsť, tak prišla k pravoslávnemu kňazovi, ktorý jej pomohol. Navzájom si teda neprekážame, veď ľudí je toľko, že každý si môže tých svojich hľadať a priťahovať.

Ako to bolo s Čínou?

Mojou túžbou bolo vidieť Čínu. Náš byt na 10. poschodí je na brehu rieky Amur. Cez okno sme sa pozerali na Čínu. Preto som sa snažil pozrieť hlbšie do Číny, nielen cez okno. Bol som tam jedenkrát. Vízum som dostal na 10 dní. Teda asi 5 dní som bol v Číne, približne 1000 km od hraníc. Chýbalo mi ešte asi 700 km do Pekingu. Lístok do Pegingu je nutné si rezervovať asi 4 - 5 dní dopredu. Veľa ľudí cestuje a môžem povedať, že kultúra cestovania je veľmi dobrá. Asi ako v ruských nočných vagónoch, elegantne, niekde ešte lepšie ako v tých ruských, čo sa týka hygieny. Podarilo sa mi prísť až do Šen Janu. Maličké mestečko, ktoré bolo ešte pred 10 rokmi dedinou. Teraz má 200 000 obyvateľov. Nachádza sa oproti Blagoveščensku, na druhej strane rieky Amur. Mesto bolo vybudované za pár rokov. V meste používajú zvláštny dopravný prostriedok - rikšu. Zvyčajne je na 3 kolesách a riadi ju cyklista. Majú aj motorovú rikšu.
Nemajú zákony cestnej premávky ako u nás. Napríklad, keď sa ide do križovatky, platí pravidlo, že kto prvý zatrúbi, má prednosť. Mali aj semafory, ale na tie sa nikto nedíval. Ale vo veľkých mestách už mali poriadok. Používali už aj semafory. Ďalším typickým dopravným prostriedkom v Číne je bicykel. Tých je tam spústa.
V noci som cestoval vlakom z Chej Che do Charbinu asi 500 km na juh. Charbin bolo ruské mesto. Kedysi tam bolo 10 ruských pravoslávnych chrámov. Posledný pravoslávny chrám prestal fungovať asi pred 2 rokmi, pretože tam zomrel kňaz čínskej národnosti a odvtedy už nemajú pravoslávnu liturgiu. Nechcú tam iného kňaza iba Číňana. Štát to nechce dovoliť. Ruský konzulát bol v meste Šen Jan, to je ďalších 500 km na juh. Približne 700 km od Pekingu. Mesto je známe tým, že pred 200 rokmi tu sídlili čínski cisári, ktorí teraz majú sídlo v Pekingu. Dá sa predpokladať, že v Šen Jan mohol byť aj Mateo Ricci. Nachádza sa tu neogotická katolícka katedrála.
Číňanov som si veľmi obľúbil. Sú veľmi komunikatívni a dobrosrdeční. V Chej Che hovoria mnohí po rusky. Ale ako sa ide ďalej do vnútrozemia, je to úplne beznádejné. Nakoniec mi povedali, že keď som videl Šen Jan, nech si nemyslím, že som videl Čínu. To treba ísť pozrieť dole na juh do Šanghaju.

V Číne som sa stretol len s oficiálnou, vlasteneckou cirkvou. V Charbinskej oblasti je asi 100 000 katolíkov a 22 farností. To je všetko oficiálna cirkev. Kňaz, ktorého sme navštívili, mal v sakristii obraz Sv. Otca, fotografie so Sv. Otcom. Je síce v oficiálnej vlasteneckej cirkvi, ale vnútorne sú spojení s Rímom. Vonkajšie politické prekážky sú príčinou, že nemajú diplomatické spojenie. Oni hovoria: "My sme vierou vnútorne spojení s Rímom." Niektorých biskupov Vatikán uznáva, no niektorých nie.
Situácia je trochu voľnejšia, ako bola u nás za komunistov. Bez problémov som mohol koncelebrovať, nepotrebovali k tomu žiaden špeciálny súhlas. Nikto sa nebojí, že ich tam bude nejaký "eštébák" kontrolovať. Žijú čím ďalej tým slobodnejšie. Len tá sloboda je podmienená plnením určitých požiadaviek od štátu. Cirkev musí byť registrovaná, musí byť nezávislá na zahraničí, musí byť ekonomicky samostatná. Určitý administratívny poriadok tam je. Podobne ako v Rusku. Môžeme tam fungovať, len musíme byť zaregistrovaní, musíme mať štatút schválený štátom. Keď to zachovávaš, v zásade máš pokoj.
Problém je ten, že podzemná cirkev sa z princípu nechce dať registrovať. Štát im šliape na päty, pretože nechcú žiť podľa pravidiel, ktoré im štát určil. Je pravdou, že mnohí kňazi, ktorí si odsedeli 20 - 30 rokov vo väzení, sú dosť nezmieriteľní s tými, ktorí sa podriadili štátu.

Za tých posledných 20 rokov sa Číňania ekonomicky úžasne pozdvihli. Obchody sú plné, všetko sa dá kúpiť, hoci je to na naše pomery dosť drahé.
Vo Vologde som teraz od septembra farárom. To je len právny titul. V nedeľu mi príde asi 15 veriacich. Teraz tam chcem vybudovať samostatnú kaplnku. Je obvyklým problémom, ako si nájsť cestu k ľuďom. Dá sa to pomocou novín, keď uverejnia nejakú informáciu o nás alebo pomocou televízie, keď prídu na Božie narodenie nakrútiť, ako slávime Vianoce. To je zadarmo. Ale keby sme chceli nejakú reláciu, alebo niečo v novinách uverejniť, za to sa už platí.
Sr. Katarína z Poľska si cestu našla sama - pracovala asi s 30-mi mladými - väčšinou bez rodín alebo z pravoslávnych rodín. Tieto deti nemali podporu u rodičov. Sr. Katarína odišla a už nik z nich neprišiel.

Chodíte do škôl?

Do škôl nesmieme chodiť. Nepustia nás. V Jerkutsku pracuje v charite sr. Agáta, ktorá chodí po nemocniciach.
Tá malá skupinka 15-tich ľudí na sv. omši prešla z pravoslávia na katolicizmus?

To sú potomkovia katolíkov z Bieloruska, Litvy. Sú aj Rusi, ktorí chcú byť katolíkmi. Tí, čo prijali katolícku vieru s plným vedomím, vybrali si ju a nechcú byť pravoslávni. Sú ľudia, ktorí boli pokrstení ako pravoslávni, ale povedali mi, že tam nechcú chodiť. Bolo by lepšie povedať "nechoďte nikam"? Tak im poviem, “príďte sa k nám pomodliť, keď nechcete ísť do pravoslávneho chrámu”. To sú dospelí ľudia. Chodia aj deti. Napr. jedno dievčatko sa pripravuje k 1. sv. prijímaniu, je pravoslávna. Jej rodičia povedali, že pravoslávnym kňazom neveria a tak je lepšie, keď chodí aspoň k nám. Dieťa pošlú, no sami neprídu. A tu je problém, keď deti nemajú od rodičov podporu, svedectvo, potom to aj ony neberú vážne a nevenujú sa tomu. Deti sú chvíľkové. Raz prídu, lebo ich to baví, no nabudúce neprídu.

Akú hodnotu tam má manželstvo?

Manželstvo nemá žiadnu hodnotu. Je príšerné, že v tomto smere kresťanské manželstvo tam nijako nechápu. Mladí ľudia sa berú a najnovší trend je, že sa nechcú ani zaregistrovávať. Prosto žijú ako druh s družkou a pohľad na manželstvo je taký: “Je nám spolu dobre, tak budeme spolu, a keď si pôjdeme na nervy, tak sa rozídeme”. A svoje názory sa nechystajú zmeniť .

Ako je to u pravoslávnych?

U nich je to sviatosť, ale pravoslávni požehnajú aj druhé manželstvo po rozvode, ale neviem, nakoľko ho považujú za sviatostné. Takže nejaké úplné rodiny tam skoro vôbec nie sú.
Klasická úplná rodina je výnimka, my máme vo farnosti jednu mladú rodinu, ktorá je ešte úplná. V Blagoveščensku z tých päťdesiatich ľudí sme narátali dve normálne rodiny alebo tri najviac, všetko ostatné je rozvedené. Čo sa týka rodiny, tak situácia je jedna z najhorších na svete, katastrofická. Málokto má manželstvo v poriadku, nemôžu teda ani pristupovať ku sviatostiam. Okrem toho, Rusko vymiera. Ročne klesá počet obyvateľov približne o jeden milión, lebo je veľmi nízka pôrodnosť. Oni to zdôvodňujú ekonomickou situáciou, že dieťa je príliš drahé, aby si ho mohli dovoliť a dve deti už vonkoncom neprichádzajú do úvahy. Neviem, kam sa dostanú takýmto spôsobom. Deti sa totiž rodia na juhu moslimom, kde je silný inštitút rodiny, ale normálne v Rusku je rodina na pokraji zrútenia bez úcty a rešpektu. Potom tam nastupuje alkoholizmus a rozpad rodín. Je tam veľa bezprízorných detí. Je to spoločenský problém, o ktorom sa hovorí aj v televízii, je ich toľko, že ani po vojne ich toľko nebolo, lebo deti sa doma zle cítia. Rodičia totiž pijú a deti utekajú z domu na ulicu. Je veľa internátov, v ktorých bývajú. V jednom z nich sme boli deťom dať na Vianoce nejaké darčeky. Bolo tam 114 detí a väčšina sú to deti žijúcich rodičov, ktorí boli pozbavení rodičovských práv, z rozvrátených rodín. Možno o takých by sa bolo treba starať. To je však vec školy a do školy nás veľmi nepustia, hlavne keď sme katolíci.

Ako to vyzerá s kňazským dorastom?

Veľmi problematické. Existuje seminár v Petersburgu. Je ich tam asi 30, ale veľmi málo z nich končí štúdiá. Väčšinou sú to konvertiti. Takých, ktorí vyrástli v čisto kresťanských rodinách, je veľmi málo. Od verbistov sú tam asi štyria, bývajú v našom misijnom dome a chodia do diecézneho seminára študovať.

Ako vyzerá tvoja práca cez deň?

Večer je omša každý deň o šiestej, sem-tam nejaké pobožnosti, na prvý piatok adorácia pol hodiny pred omšou, spovedanie a v nedeľu po omši robím ešte katechézy, keď sa niekto chystá k sviatostiam. Cez týždeň doobeda treba hľadať, vymýšľať a tvoriť akcie alebo pobehať po úradoch.

A čo vidiecka pastorácia?

Sotva, na vidieku je ešte horšia ekonomická situácia ako v mestách, ťažko povedať.

Share/Save/Bookmark


Tags: Jozef  Roman  Rusko  misionár  misie  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.

10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie