Hlavná stránka

Irkutsk 16 - Ostrov Aľchon – Perla Bajkalu

E-mail Tlačiť PDF
(4 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

AlchonAko Bajkalské jazero mnohí nazývajú perlou Sibíri, tak ostrov Aľchon – najväčší ostrov Bajkalu možno spokojne podľa mojej skromnej mienky nazvať perlou Bajkalského jazera. Tento nááádherný ostrov sa nachádza zhruba v strede Bajkalu bližšie k jeho západnému brehu, s ktorým vytvára niečo ako obrovský záliv, ktorému miestni obyvatelia ešte kedysi dávno dali názov „Malé more“. O kráse Aľchonu som počul veľké chály, ale neprikladal som im až takú vážnosť, až kým som tento ostrov nenavštívil. Až keď som na vlastné oči uvidel jeho krásu, predčila všetko to, čo som o ňom počul od priateľov a obyvateľov Irkutska – skutočný skvost Bajkalu. Ale poďme pekne poporiadku.

Prípravy na odchod k ostrovu Aľchon a najväčší šaman Sibíri

Páter Stanislav ukončil svoje pôsobenie v Irkutsku v malom červenom kostolíku (tom 125 ročnom) a odchádzal niekde do európskej časti Ruska. Chcel ešte naposledy pred svojím odchodom uvidieť ostrov, na ktorý sa nemohol dostať počas tých dlhých rokov svojej práce v Irkutsku. A aby nešiel sám, pozval aj mňa. Vtedy som ešte nevedel ani ja sám, že to bude aj pre mňa posledný krát, čo uvidím tento ostrov pred mojím odchodom do Moskvy. A tak sme sa na konci júna spoločne ešte s dlhoročným starostom Stanislavovej farnosti Žéňom vydali na cestu na Aľchon. Na jeho aute sme sa asi za rekordné dve hodiny (ževraj to inokedy trvá dosť dlho) dostali do dedinky blízko ostrova, v ktorej nám chcel Žeňa predstaviť jeho dlhoročného priateľa – najznámejšieho a najdôležitejšieho šamana na Sibíri. Burjatský národ totiž, žijúci hlavne okolo Bajkalského jazera, sa až doteraz drží svojho pôvodného naturalistického náboženstva – šamanizmu a takisto budhizmu. Bol to veľmi príjemný chlapík aj spolu s manželkou vychovávali malé dievčatko, ktoré si adpotovali, keďže ich deti už odrástli, majú svoj život a oni sa ešte necítia starí. Bolo im smutno bez detí a tak si adoptovali malú... No nepoviem vám teraz jej meno, lebo bolo tak krkolomné, že som si ho nezapamätal ani tam. Tak som si hovoril: „Takí dobrí ľudia, škoda, že sú šamani...“ Nuž, verím, že Boh si dobré srdcia pozná a nájde si k nim cestu,  dá im spoznať seba, svoju lásku k nim... On určite.

Šaman nám poukazoval fotky so známymi osobnosťami nielen z Ruska, Mongolska, ale aj z Európy a Ameriky, ako boli u neho hosťami, ako organizoval rôzne šamanské kurzy a podobne... Nuž ľudia sú tým veľmi pobláznení. Burjati si napriek silnej evanjelizácii pravoslávnej cirkvi počas stáročí udržali budhizmus a šamanizmus vo zvláštnej zmixovanej forme. A súčasní mladí ľudia sa o takéto všelijaké kombinácie veľmi zaujímajú. Hlavne v Európe...

Zázrak s počasím nad Aľchonom

Dohovorili sme sa so šamanom, že najprv pôjdeme pozrieť ostrov Aľchon – asi tak na deň a pol a potom sa vrátime k nemu a on nám ukáže zaujímavé miesta – rôzne krásne zákutia prírody, ale aj burjatské sväté miesta a nakoniec nejakú jaskyňu s 10 tisíc či 20 tisíc starými nákresmi zvierat a ľudí na jej stenách, ktoré dosvedčujú vyspelú civilizáciu na tomto území práve z tohoto obdobia... Hmmm... Vyzeralo to veeeľmi zaujímavo. Keď sme totiž odchádzali z Irkutska ráno, vyzeralo, že bude pršať. Stanislav mi ešte deň predtým zavolal, či to predsa len neposunieme o niekoľko dní, kedy hlásili krajšie počasie. Ja som však mal k dispozícii iba tieto tri dni a tak sme sa napriek nečasu vydali na cestu. No keď sme sa čím viac približovali k Ostrovu Aľchon, tie ťažké mračná sa rozostupovali viac a viac a nakoniec v dedinke šamana už svietilo veselo slniečko. Z obavy, že tento pekne vyzerajúci deň sa rýchlo môže zvrtnúť na upršaný deň, sme sa so šamanom rýchlo rozlúčili a po prašných cestách uháňali ešte asi necelú hodinu k Paromu – tak Rusi nazývajú loď, ktorá preváža autá a ľudí z brehu Bajkalu na ostrov Aľchon. Jediná možná cesta viedla práve cez tento parom. Keď sme tam však dorazili v presne určený čas jeho odchodu, loď tam ešte nebola. Práve sa odrážala od ostrova. A tak sme mali chvíľu času obzrieť si ostrov zdiaľky. Keď sme sa konečne ocitli na druhej strane ostrova, bol to zaujímavý pocit dobrodružnosti. Boli sme na ostrove, kde sa až tak často ľudia nedostali – aká taká prašná rozbitá cesta viedla iba do jeho stredu do jedinej väčšej dediny na ostrove – Chužir. V tejto dedinke všetky ako tak schodné cesty končili. Celá druhá polovica ostrova bola normálnymi autami neschodná. Na obhliadku ostrova sa používali staré ruské NIVY – džípy s vysokým podvozkom a systémom 4x4. Niektoré oblasti ostrova sú celé piesočné. Ostrov má totiž toľko slnečných dní do roka ako mesto Soči – vynikajúce letovisko pre všetkých Rusov na brehu Čierneho mora. Aj keď všade dookola prší, na Ostrove svieti slniečko a veľmi málo krát cez rok sa dážď dostane aj na ostrov, pretože ostrov má svoju špeciálnu mikroklímu úplne odlišnú od okolitého sveta. Vďaka tejto mikroklíme sme aj my mali na ostrove nasledujúce dni nááádherné počasie, hoci v Irkutsku pršalo a lialo ako z krhly. Pán sa postaral, len mu bolo treba viac dôverovať.

Príchod do Chužiru a posvätná Šamanka

Cesta do dediny Chužir bola síce široká, ale ísť po nej nebolo možné rýchlo. Ostrov je asi z nejakého špeciálneho kameňa, ktorý vyzerá ako trielko – je na ňom malá vrstva zeme, ale ak sa tá vďaka chodiacim autám odkryje, ukáže sa pravidelne vlnkovaná tvrdá skala a auto, ktoré by po nej prešlo veľkou rýchlosťou, sa môže za chvíľočku rozlúčiť s pérami – proste ho roztrepete. No šoféri maršrútok – maličkých autobusov pre turistov – našli spôsob, ako tomu prejsť cez rozum. Ha... Vychodili si popri hlavnej ceste v poliach ostrova svoje cestičky, na ktorých ešte bola zem. Boli rovnučké ako asfalt a dalo sa po nich uháňať aj väčšou rýchlosťou. Všelijakými cestami necestami, sme sa nakoniec asi po hodine aj 15 minútach dostali do asi 40 km vzdialenej dedinky Chužir. Bolo treba cestovať ešte ďalších 40 km, aby sme sa dostali na severný cíp ostrova, kde v prudkých zrázoch padá do hlbín Bajkalu. Keď sme sa však v pieskom posypanej dedinke asi okolo tretej poobede pýtali na nejakú možnosť zapožičať si džíp na cestu na sever, všetci sa nám smiali, že to v nijakom prípade nestíhame ešte sa aj vrátiť späť, že nám nik džíp nedá, pretože sa ešte nevrátil z obchôdzky, ktorú začal ráno o desiatej. Že najlepšie bude popozerať sa dnes po okolí a na zajtra sa dohodnúť na exkurziu po ostrove. A tak sme sa rozhodli, že si dnes poobede obzrieme okolie dedinky a Šamanku – dve spojené bralá vystupujúce z hlbín Bajkalu blízko dedinky v jednom zo zálivov ostrova. Je to najposvätnejšie miesto Burjatov a jedno z najposvätnejších miest na celom svete pre všetkých šamanov. Samotný Bajkal je posvätný, ostrov má ešte špeciálnejšiu posvätnú moc a Šamanka na ňom je akými centrom všetkých duchovných síl na okolí. Čo som sa o nej dozvedel rozpoviem neskôr.

Moskovčan, Nepálec i Aľchonec v jednej osobe - Artur a sprievodca Fjodor

Cestou sme natrafili na požičovňu byciklov, ktorú vlastní Artur – mladík z Moskvy, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, nám veľmi pomohol. On nám totiž poradil Fjodora – malého mužíčka z ostrova, ktorý nás na svojom džípe – starej spoľahlivej ruskej NIVE, v nasledujúci deň povozil po celom ostrove. Artur je fotograf, dobrodruh, horolezec a neviem čo ešte dokopy. Povedal, že v Moskve mal kedysi rozbehnutý obrovský biznis, zarábal veľmi pekné peniaze ale stále cítil, že je prázdny, že toto mu šťastie nedáva. A tak v jeden krásny deň odišiel preč navždy. Všetko zanechal svojim kamarátom, ktorí si mysleli, že sa zbláznil. Už dlhé roky nežije v Moskve, ale polovicu roka tu na ostrove Aľchon a polovicu roka v Nepále pri budhistoch. Neskôr som sa dozvedel, že spája a mixuje skúsenosti, praktiky a rituály budhistov z Nepálu a šamanov z ostrova Aľchon. Hmmm... zaujímavý mišung.

A tak dohodnutí s Fjodorom na ďalší deň sme sa s pátrom a starostom farnosti poprechádzali po okolí. Oni neskôr odišli kúpiť niečo na večeru, keďže ich to už veľmi nebavilo a ja som zostal a čakal na západ slnka. Videl som veľa fotografií práve od Šamanky pri západe slnka. Boli to nádherné fotografie a tak som sa rozhodol, že si na tú krásu nevídanú počkám. Nuž, musím povedať, že ma Pán prekvapil. Bolo to nad moje očakávania. Veď to môžete posúdiť aj sami pri FOTOGRAFIÁCH zo západu Šamanky.

Po západe slnka, strávenom blízko Šamanky, som sa ešte zastavil u Artura dohodnúť detaily našej cesty a vypýtať si telefón na Fjodora, aby sme sa s ním na ďalší deň spojili. Ani neviem ako sme sa dostali do družného rozhovoru, trvajúceho asi tak dve hodinky. Čo všetko som sa však za ten čas dozvedel o Arturovom živote, o budhistoch v Nepále, o Šamanke a šamanoch... uuuf. Bolo toho neúrekom. Nedá sa to všetko opísať, tak aspoň jednu strašidelnú historku z jaskyne na Šamanke.

Strašidelná historka z jaskyne na Šamanke

Šamani a burjati veria v to, že v Bajkale všeobecne ale hlavne na ostrove Aľchon a špeciálne v jaskyni brala Šamanka žijú rôzni duchovia. Tie Aľchonské sú jedni z najstarších a najväčších a samozrejme aj najsilnejších na širokom okolí (ak nie na celom svete :o) No a nachádzať sa v jaskyni za západu slnka je veľmi nebezpečné, pretože burjati a šamani celkovo tvrdia, že pri západe slnka sa dejú zvláštne veci, hlavne sa niečo zvláštne deje s energiami, ktoré majú veľmi silný vplyv na človeka a tak... Nuž a fotiť pri západe slnka v jaskyni je ohromne nebezpečné a fotiť s bleskom je vrchol nebezpečenstva. Podľa teórie šamanov totiž duchovia priam neznášajú také veľké oslepenie – veľmi ich to rozdráždi. Artur tým vysvetľoval aj všeobecne platný zákaz fotografovať na posvätných miestach s bleskom – kdekoľvek aj v kostoloch ale hlavne na posvätných miestach budhistov a šamanov.

Jedna americká neskúsená turistka raz urobila všetky tieto najhoršie veci počas jedného západu slnka na ostrove Aľchon – v jaskyni Šamanky fotografovala s bleskom. Nevediac o týchto zákazoch, spokojne odišla domov do Ameriky, ale akosi sa jej o pár mesiacov začal zhoršovať zdravotný stav. Začala chradnúť, prestávali jej fungovať postupne všetky vnútorné orgány a lekári absolútne nevedeli zistiť nijakú príčinu tohto javu. Zomierala. Nevedela, čo má robiť. Keďže jej lekári nevedeli pomôcť. Obrátila sa o pomoc k miestnim šarlatánom a nejakej šamanke. Tá sa zhrozila, keď si ju prezerala a hovorila, že vidí blízko nej stáť obrovského nahnevaného ducha, ktorý z nej doslova vysáva všetok život. A ževraj sa ten duch podobá na veľkých duchov ostrova Aľchon. Či tam náhodou niekedy nebola a neurobila nejakú hlúposť. A tak sa milá Američanka rozpomenula na fotenie v jaskyni. Že sa musí čo najrýchlejšie dostať späť na ostrov a poprosiť miestnych šamanov, aby ju od toho ducha oslobodili. Naplašená chudera sa rýchlo pobrala na ostrov Aľchon, ale nik z miestnych šamanov jej nevedel nijako pomôcť. Chradla veľkou rýchlosťou ďalej. Až nakoniec stretla Artura. On poznal niektoré budhistické rituály, spojil ich s niektorými šamanskými praktikami a snažil sa v prvom rade cez to všetko upokojiť ducha a prosiť ho, aby jej to odpustil. Ani sám nevie ako, ale sa mu to nakoniec podarilo a duch ju opustil a už nikdy ju netrápil. Dievčina sa v postupne uzdravila a dala do poriadku, no fotiť s bleskom už tak asi rýchlo nebude.... .o)
Pravdepodobne sa v okolí Aľchonu čosi v minulosti stalo veľmi zlé a akýsi zlí duchovia, alebo nešťastné duše tam stále ostávajú a škodia miestnym ľuďom. A burjati si to vysvetľujú po svojom. Na mnohých miestach v Burjatii sa nachádzajú posvätné miesta, na ktorých pozapichovali do zeme veľké drevené koly, na ktoré burjati idúci okolo uväzujú pásiky látky alebo šatky. Jednak preto, aby sa na toto miesto ešte raz vrátili a má to ešte ďalšie rituálne príčiny. Okrem kolov vybudovali burjati na týchto posvätných miestach aj akési altánky, na ktorých ľudia nechávajú pre duchov pre nich najcennejšie veci – cigarety, peniaze, fľašu vodky, ktorú rozlejú dokola, aby sa duchovia nasýtili a upokojili, aby im neškodili. Takto si hlavne počas cestovania zabezpečujú ich ochranu. Aj blízko Šamanky boli takéto koly omotané prúžkami látky. Viera šamanov nie je viera v Boha ako v neho veríme my. Je to viera v duchov, ktorí sú všade, ktorých si treba udobrovať, viera založená z veľkej časti na strachu. Asi aj práve kvôli tomuto vrodenému strachu je burjatov tak veľmi ťažké evanjelizovať a doteraz si udržujú svoju pôvodnú vieru a náboženstvo.

Od Artura som sa vracal už neskoro naplnený zaujímovosťami zo sveta budhistického Nepálu a šamanského ostrova Aľchon. S pátrom a starostom, ktorí práve skončili opekačku, sme sa trochu porozprávali a šli spať v nádeji, že nasledujúci deň nebude pršať a Pán nám daruje pekné počasie na obhliadku ostrova.

A nastal druhý deň na Aľchone

Pri prvom vzhliadnutí na rannú oblohu nás trochu zamrazilo. Na oblohe totiž viseli oblaky – ťažké a tmavé... Vyzeralo to na dážď... Nuž, hovorím si, buď urobíš, Pane, zázrak, alebo sa budeme musieť uspokojiť s dažďom kropenou dedinkou Chejche a blízkou Šamankou. Ako sme však raňajkovali a pripravovali sa na odchod k Fjodorovi, oblaky sa naozaj zázračne začali rozostupovať až nakoniec zmizli. Tak predsa si sa, Pane, rozhodol pre zázrak... Pomyslel som si v duchu. Vďaka, vďaka... vďaka.

Fjodor prišiel na džípe – starej spoľahlivej ruskej NIVE. Všetko to okolo nás hrkalo, akoby sa to šlo rozpadnúť, ale práve v tom to bola zábava. No a keď sme šli po tých cestách necestách, niekedy som mal dojem, že sa prevrátime nabok, ale Fjodor za kormanom bol pokojný, veeeľmi príjemný človek a stále nás upokojoval, takže sa to dalo zvládnuť aj v tých najkritickejších úsekoch. Musím povedať, že to bola veľmi dobrodružná cesta. Nádherné fialové kvety, ktorými boli celé lesy ako posiate, piesočné duny ako niekde na Sahare, krásne piesočné pláže ako niekde v Taliansku pri mori, 100 metrov hlboké skalnaté zrázy priamo do hĺbok Bajkalu z červených, čiernych či bielych skál, stádo divých koní na šírych stepiach ako kdesi na americkom západe, skalisté pobrežie a pláž na brehu Bajkalu z krásnych obrovských, či menších okruhliakov ako na skalistých plážach Chorvátska... Jednoducho na tých pár kilometroch tohoto ostrova nájdete skoro všetky krásy sveta. Neustále som mal od údivu otvorené oči i ústa a fotil, čo sa dalo... Veď nakoniec, môžete si to pozrieť spolu so mnou na FOTOGRAFIÁCH z Aľchonu.

Topenie ľadu na ostrove Aľchon

Zaujímavé bolo aj to, že hoci sa už končil jún, na hladine Bajkalu stále plávali kryhy. Dokonca, niektoré zátoky a zálivy boli ešte stále celé pokryté ľadom, ktorý sa už samozrejme roztápal, ale ešte stále sa neroztopil celý. Keď som sa v jednom zálive priblížil ku ľadovým kryhám bližšie, zistil som zaujímavú vec. Ľad a aj sneh sa tu na Sibíri neroztápa tak, ako u nás na Slovensku. Slnko je najsilnejšie len v najvyššom bode na oblohe a práve v tomto jedinom smere, kdekoľvek sa nachádzate, svojimi lúčmi doslova vyhryzuje do snehu diery a do ľadu malé dierky, ktoré sa stále rozširujú, až nakoniec je ľad ako rešeto alebo ako predieravené sitko alebo ementál ale so sústrednými dierami durch cez celý ľad. Diery sa nakoniec rozšíria roztápaním natoľko, že z ľadu zostanú už iba ihlice, ktoré sa rozsypú do vody a rýchlo roztopia. Keď vlny odnesú takéto pozostatky ľadu k brehu a tam tieto nahromadené ihlice s prívalovými vlnami o seba neustále narážajú, vydávajú potom zvuk, akoby hrala nádherná melódia rôznych zvončekov, tamburín, trianglov a cimbalu dokopy. Prial by som vám to vidieť a počuť.
Keďže krás okolo bolo veľa a ja som sa zdržoval na každej kráse od údivu dlhšie ako sme plánovali, nestihli sme sa, podľa nášho plánu, ešte v ten deň poobede vrátiť späť do dedinky, pobaliť a utekať späť z ostrova k šamanovi, ktorý nám mal ukázať tie posvätné miesta burjatov. Prišli sme až večer okolo ôsmej, deviatej – akurát na západ slnka nad Šamankou. A tak som strávil ďalší západ slnka na Šamanke. Musím povedať, že Boh je skutočný umelec, pretože sa NIKDY, počujete?, NIKDY neopakuje. Zakaždým je to neopakovateľné a nádherné svojou jedinečnou krásou. Ako povedal Artur a Fjodor – ostrov Aľchon je v tomto jedinečný – môžeš tu byť celý rok a predsa sa nikdy nudiť nebudeš, nikdy neodfotíš to isté, zakaždým je to nové a nádherné.

Posledné chvíle na Aľchone a návrat do Irkutska

Počas našej obchôdzky sme sa s Fjodorom zoznámili a zblížili rozhovormi ako skutoční priatelia. A tak nás Fjodor pozval večer, ako to každý Rus s radosťou a hrdosťou robí, do báňe a po nej sme sa dlho rozprávali, ukazoval fotky zo svojej mladosti, z rybolovu, ktorý tu na ostrove organizoval, pospomínal svoje ťažké i krásne chvíle života. Bol moslimom, ale tak vynikajúco a príjemne som sa s ním porozprával ako s máloktorým katolíkom. Musím povedať, že je to človek s veľkým a dobrým srdcom, tak ako aj ostatní Rusi, ktorých dôveru si získate. Vtedy sú vám ochotní rozdať všetko a samozrejme, biť sa za vás aj na smrť.
Na druhý deň sme sa ráno rýchlo zbalili a odchádzali na južnú stranu ostrova, kde sme sa preplavili Paromom na breh Bajkalu a odtiaľ rýchlo do dedinky, v ktorej žil šaman. Chvíľu sme s ním podebatili a ospravedlnili sa, že sa nám nepodarilo prísť o deň skôr. Nemali sme už veľa času, pretože ja som mal školu a páter so starostom ďalšie povinnosti. Tak sme sa iba rozlúčili so šamanom, jeho manželkou a ich adoptovanou dcérkou a fujazdili smerom k Irkutsku.

Bolo to veľmi zaujímavé, ale čím sme sa viac a viac približovali k Irkutsku, tým viac sa to krásne odkryté nebo nad Aľchonom postupne viac a viac zaťahovalo mrakmi, až nakoniec pri príchode do Irkutska začalo z tých ťažkých čiernych mrakov silno pršať. A tak som sa sprevádzaný dažďom vrátil späť domov do nášho katedrálneho chrámu. Bolo to, akoby som sa vrátil z rozprávky do reality. Ale tak to niekedy býva. Človek zažije aj skutočné reálne nebo, i skutočné reálne peklo na zemi. Všetko závisí od ľudí, ktorí vás obklopujú. Oni dokážu aj z krásneho neba urobiť peklo a niektorí vás zas vedia z pekla vytiahnuť do neba. Ja som mal na ostrove Aľchon šťastie na krásnych ľudí v srdci – Artura a Fjodora, ktorí mi tých pár dní urobili nielen zaujímavými a dobrodružnými ale aj krásnymi a nezabudnuteľnými. K niektorým ľuďom sa radi vraciate, pretože ste pri nich cítili ich dobrotu a prijatie. Modlime sa, priateľu, za seba navzájom, aby sme v živote stretávali viac takýchto svedkov Jeho lásky a svedkami Jeho lásky boli aj my pre všetkých, ktorí stretnú nás.

Share/Save/Bookmark


feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie