Hlavná stránka

P. Jozef Daniš SVD v Ghane

E-mail Tlačiť PDF
(2 hlasovaní, Priemerná známka: 2.50 )

Mohli by ste nám porozprávať niečo o sebe a o vašej misii v Ghane?

V roku 1995 som opustil Slovensko, aby som sa pripravoval na misiu v Ghane štúdiami angličtiny v Írsku a v Anglicku. Pôsobil som nejaký čas aj vo farnosti v severnom Londýne. Do Ghany som prišiel koncom marca roku 1997, kde ma už na letisku čakali dve slovenské sestry tam pôsobiace: sr. Scholastika a sr. Arnolda, takže človek sa cítil tak trošku ako doma. Bol tam aj poľský viceprovinciál. Moje prvé dojmy boli veľmi pekné, pretože som dosť času strávil s našimi slovenskými sestrami: Arnoldou, Martinou, Katarínou a Scholastikou. Je veľmi dobré, ak človek na misiách nájde aspoň zo začiatku niekoho z vlastného národa. Pomôže mu to lepšie sa aklimatizovať v tej-ktorej krajine.

Boli tam aj Slováci a Slovenky z iných reholí ako od SSpS?

Iných pátrov zo Slovenska som tam nestretol, boli tam len naše misijné sestry. Veľmi živo si spomínali na nášho p. Rudolfa Krajčíka. Páter Krajčík tam pôsobil už od roku 1948 do roku 1992. Počas svojho pôsobenia tam postavil mnoho škôl, nemocníc, kostolov a iných potrebných budov. Keď som prišiel na miesto môjho pôsobiska, kde som učil na strednej škole sv. Martina, prechádzal som sa raz večer po chodníku pri škole. Zastavil ma jeden domáci a hovorí mi: "Jozef, miesto po ktorom chodíš, je sväté, lebo sa oň zaslúžil tvoj krajan p. Krajčík. Ja som ho staval a on to dirigoval od roku 1961 do roku 1963. Miesto, po ktorom chodíš, je veľmi významné." Vtedy som sa rozhodol, že sa budem na tom chodníku každý večer modliť sv. ruženec, aby som tak vzdal hold nášmu krajanovi, ale aj preto, že ma táto modlitba posilňovala.

V čom spočívala vaša práca na misii v Ghane?

Hneď, keď som prišiel do Ghany, si ma zavolal páter provinciál Vincent Boynay, ktorý je už teraz biskupom v severnej Ghane, povedal mi: "Jozef, budeš pracovať s mladými ľuďmi z celej Ghany na strednej škole sv. Martina v Eusawamaduadžili." Mesto Eusawamaduadžili sa nachádza asi 35 km od hlavného mesta. Po krátkom kurze inkulturácie, ktorý bol v severnej Ghane v Tambale, som hneď začal vyučovať. Mával som týždenne 20-23 hodín morálnej výchovy. Nie je tam možné učiť vo veľkom rozsahu náboženskú výchovu, pretože je tam mnoho moslimov, presbyteriánov a inovercov. Etickú výchovu bolo možné učiť, tak som ju učil v 1. a 2. ročníku. Rozoberali sme na nej mnohé pravdy v islamskom, kresťanskom a africkom tradičnom náboženstve. Veľa sme sa rozprávali o alkohole, drogách, sexualite, vodcovstve a o iných témach, ktoré boli v osnovách tamojšej morálnej výchovy. Medzi týmito mladými ľuďmi z celej Ghany som sa cítil veľmi dobre. Často to bolo veľmi veselé. Ráno som vstával o 5.30. O 6.30 bola sv. omša a už o 7.00 som išiel do školy, pretože 7.10 som každé ráno na nádvorí hovorieval duchovné slovko, približne 10 minút, ako to mávate vy v rozhlase, a o 7.30 sa začalo vyučovanie. Tak som bol od pondelka do piatku v škole. V sobotu sme organizovali duchovné stretnutia, rôzne biblické súťaže i športové podujatia a v nedeľu sme mali slávnostnú sv. omšu so spevom a tancom, za zvuku bubnov vo veselej atmosfére. V nedeľu poobede som mal prakticky voľno, takže som si mohol robiť svoj program. Aj keď som bol cez týždeň v škole, pomáhal som i vo farnostiach.

Čo bolo náplňou vašej práce cez týždeň popoludní; takisto škola?

Škola končila normálne o 14.10, potom do 15.00 bol obed a po tretej začali znova hodiny, takže aj ja som musel znovu ísť na morálnu výchovu a musel som tam s nimi byť až do 17.00. S týmto som však nesúhlasil. V Ghane je totiž tma už o 18.00, pretože krajina leží na na rovníku. Takže deti, keď prídu o 17.00 domov, sa už o chvíľu nemôžu učiť. Nemajú totiž elektrinu. Tým pádom nedosahujú ani dobré výsledky. Nie je možné, aby učiteľ nalial v popoludňajších hodinách študentom všetko do hlavy. Musia sa učiť aj samoštúdiom. Toto som povedal a dostal som sa do rozporu s miestnym riaditeľom. Hovoril : "Niekedy si biely človek myslí, že vie všetko." Tak som bol ticho a všetko sa čoskoro vyriešilo.

Čo bolo náplňou vašich prázdnin?

Napríklad p. Jozef Denkhmajer z Viedne prišiel raz za dva roky, aby ma zobral do stredu Ghany na svoju farnosť, ktorú obkolesuje jazero. Bol to vždy veľmi príjemný zážitok. Keď však prídete do farnosti, nemôžete už hovoriť po anglicky ako v škole, musíte používať domorodý jazyk. Domorodý jazyk je tam twí. Po sv. omši bývalo príjemné posedenie s veriacimi. Rozprával som po anglicky a oni to prekladali, aj keď základné veci som už vedel aj v jazyku twí. Boli radi, keď sme sa mohli porozprávať v ich jazyku. Som veľmi šťastný, že som cez prázdniny mohol navštíviť svojich spolubratov. Za štyri a pol roka som stihol navštíviť všetky misijné stanice, ktoré máme v Ghane. Poznám teda veľmi dobre našich misionárov. Po celej Ghane máme asi 30 - 35 farností, ak nepočítam školy. V súčasnosti mnohí domáci kňazi obsadzujú lepšie územia a misionárom prenechávajú miesta, kde niet elektriny ani vody a čakajú, že im to trochu opravíme a až potom si to preberú oni sami.
Ako je to s inkulturáciou a ako sa to podarilo vám v Ghane?
Na začiatku každý absolvuje inkulturačný kurz. Často nám však ľudia vyčítajú, že zostávame sebou samými, že sa nemeníme, že my, Európania, zostávame Európanmi a Američania Američanmi. Myslím si, že to nie je pravda, pretože každý sa snaží prispôsobiť, stretnúť sa s ľuďmi, porozprávať sa s nimi. Je prirodzené, že si každý zachová aj niečo zo svojich koreňov. Oni by však chceli, aby človek prebral ich spôsoby správania, bývania. To je však ich kultúra. Myslím si, že keď k nim pristúpime s láskou a pochopením, keď sa s nimi porozprávame, keď kážeme a vyučujeme s láskou, ktorú je možné cítiť, urobíme tak veľmi veľa. Svoju prirodzenosť nemôžeme zahodiť a stať sa prirýchlo členmi ich spoločnosti. Chce to čas tak, ako to bolo pri našom blahoslavenom Jozefovi Freinademetzovi v Číne.

Aké zvyky z ich kultúry ste "museli" prebrať?

Ja som mal veľký problém podávať všetko pravou rukou. Ľavú ruku totiž nepovažujú za čistú, pretože kvôli veľkému problému s vodou používajú ľavú ruku na potrebu a pravú na jedenie a všetky ostatné činnosti. Často ma potom plieskali po ruke, keď som im niečo podal ľavou rukou. Nemohol som si na to zvyknúť, lebo pre mňa boli obidve ruky čisté. Sú veľmi radi, keď je človek veselý až hlučný. Ja mám tichú povahu, radšej počúvam. Oni však potrebujú takého, čo by im rozprával rôzne veci a zabával ich. To však závisí od povahy človeka, ale robil som, čo sa dalo a bolo v mojich silách.

Aký je najväčší problém v Ghane?

Medzi chudobnými je to otázka stravy a jej zabezpečenie. Je tam veľa mnohodetných rodín, ktoré majú veľké výdavky. Ak sa niekomu začne dariť, vzniká závisť. Majú už možnosť vidieť, ako žijú ľudia v hlavnom meste v Akve alebo inde, a chceli by tú istú životnú úroveň aj u seba, čo však zatiaľ nie je reálne. Teraz sa tam už rozšírili krádeže, znásilnenia, začína prekvitať korupcia a týmto spôsobom západná civilizácia trochu kazí tento krásny africký svet, pretože ešte pred dvadsiatimi rokmi tu nebolo ani počuť o krádeži a teraz si už navzájom kradnú z fariem popo, ananásy a iné potraviny. Najväčší problém je tu s vodou, lebo s vodou sa musí šetriť a dávať na ňu pozor. Nemajú sa kde umývať. My ako misionári máme nádrže, no oni, ak nemajú vodu v nádržiach, často musia ísť aj 1-2 km po vodu a vracajú sa s dvadsiatimi litrami vody na hlave. Platia za ňu aj 100-200 sídis čo je na ghanské peniaze pomerne veľa, lebo sa za to dá kúpiť aj polovica menšieho chlebíka. Potom sa stáva, že si nemôžu nájsť prácu, nemajú pôdu na farmu a musia všetko kupovať. Niektorí majú veľké farmy a vlastnia veľa pôdy, tí chudobnejší však nemajú nič. Z toho potom vznikajú mnohé nedorozumenia.

Sú tam veľké problémy medzi bohatými a chudobnými alebo je to vyrovnané?

Teraz sú tam veľmi veľké problémy, lebo ako vieme, Ghana bola veľmi bohatá na zlato, kobalt, nikel a meď. Prvé, čo vyvážali, bola meď a najmä veľa zlata, z čoho mnohí zbohatli. Zlato sa tam ťaží povrchovo ako (nedávno ešte u nás) uhlie na Ostravsku. Vlastnia aj mnohé farmy, kde pestujú ananásy, popo, mango. Mnohí na tom zarábajú a už nepozerajú na chudobných. Nájdete tam aj veľmi pekné paláce a domy jednotlivcov aké nevidíte ani na Slovensku. Myslím, že po tejto stránke tam vypukne ešte nejaká revolúcia, keď si tí chudobní uvedomia, o čo ide, lebo zatiaľ je to ako v Rusku do roku 1917. Vývoj tam ešte len príde. Vďaka Bohu, v Ghane zatiaľ nie je hlad, pretože si vedia dopestovať sladké zemiaky - plantei. Na juhu je hlad o niečo menší ako na severe. Zatiaľ je Ghana veľmi pekná a pokojná krajina. Verím, že to takto bude pokračovať aj naďalej.

Ako tam vyzerá liturgia, sv. omša?

Liturgia je veľmi zaujímavá. Čo ma najviac prekvapilo bolo, že sv. omša trvala niekedy tri až tri a pol hodiny. A tak, keď som napríklad chodieval v nedeľu do farnosti, sv. omša začala o 9.00 a skončila o 13.00. Veriaci tancovali a spievali. Sv. omša je totiž dobrá iba vtedy, keď je dobrý spevokol. Vy môžete kázať, dvíhať Božie telo, no keď nie je dobrý spevokol, ani sv. omša nie je dobrá. Majú v nej svoje oznamy, dávajú si rôzne listy, pozdravenia, majú rôzne zhromaždenia, lebo sv. omša je spoločenský zážitok. Nemajú totiž nijakú inú možnosť na vzájomné stretnutie celého spoločenstva. A po takejto triapolhodinovej sv. omši som úplne mokrý. Hneď hľadám vodu, aby som sa osprchoval. S našimi študentmi som mával slávnostnú sv. omšu v nedeľu. Tá trvala už len dve hodiny - všetko bolo v angličtine, takže odpadol preklad kázne - no aj oni veľmi tancovali. Sv. omší sa zúčastňovali aj učitelia a dávali pozor na žiakov, aby počas sv. omše nevyrušovali.

Aké je zabezpečenie misionárov po hmotnej stránke? Dostávate od miestnych ľudí nejaké dary?

Aj tam už premýšľajú, ako by mohli sami zabezpečiť svojich kňazov. Chovajú prasce, no niekde obetujú aj peniaze. Keď som bol napríklad v škole, dávali aj do zvončeka, takže stačilo na omšové víno, na hostie a sviečky. Ľudia sa snažia dať kňazovi aj plantei. Je to podobné banánu, len si to vysmažíte - taký sladký zemiak. Ľudia vidia, že my ako misionári ideme aj na odľahlé miesta - tam, kam sa domáci neodvážia ísť - a veľmi si to vážia. Stále však potrebujeme podporu z Ameriky a Európy. Táto podpora je na mnohých miestach veľmi potrebná, no vo veľkých mestách a v priemyselných oblastiach už kňazi žijú len z darov.

Aké sú tie iné miesta, na ktoré by sa iní neodvážili ísť?

Ako som spomínal, keď som prišiel do Ghany, prijal ma páter provinciál Vincent Boynay. Teraz je už biskupom. Dostal sa do veľmi neprívetivej časti severnej Ghany, kde sú už púštne oblasti blízko Sahary. Tam majú ľudia peniaze len vtedy, keď predajú kravičku alebo kozičku, či nejakého capa, prípadne psa. Sú tam dosť veľké problémy. Ľudia od nás žiadajú, aby sme stavali nemocnice a základné školy, no my nemáme finančné prostriedky na novostavby tak, ako to bolo v minulosti za čias p. Krajčíka. Keď ideme do odľahlých farností, potrebujeme auto, ktoré nemá každý misionár. K tomu sú ešte potrebné peniaze na benzín a opravu auta. Veľmi nám pomáha rakúska organizácia MIVA, ktorá zabezpečuje dopravné prostriedky pre misionárov, bez ktorých sa nezaobídeme.

Ako je to v Afrike s domorodým dorastom?

Ghana ma 20 miliónov obyvateľov a z toho 3 alebo 4 milióny sú katolíci. Sú tu preto veľmi pekné a početné povolania. My máme v Ghane 3 veľké semináre - 1 rehoľný, v ktorom máme zhruba 500 seminaristov, a povolania stále pribúdajú. Keď tam dnes príde biely kňaz, pozerajú sa na neho ako na konkurenciu. Bieli pátri preto chodievajú do menej príjemných oblastí. Okrem rehoľných povolaní sú aj diecézne. Ešte pred 15 rokmi nemali ani svojich kňazov, ani doktorov, ani inžinierov. Dnes už sami produkujú tieto vrstvy inteligencie, pretože študenti môžu študovať a aj študujú v angličtine. Takto môžu ísť na univerzity aj do Ameriky či Nemecka. V Ghane sú dnes 4 univerzity.

Ako vyzerá spolupráca s laickými misionármi?

Často som stretával pri rieke Volte laických misionárov z Nemecka a Rakúska. Pracujú hlavne u nemeckých či rakúskych pátrov, pretože tí majú dosť financií. Preto si môžu dovoliť aj laikov. Tí si cestu zaplatia sami, no stravu im sčasti hradí páter, u ktorého pracujú. Stravná jednotka na jeden mesiac je asi 70 USD. Ja sám som často túžil mať takéhoto laického pomocníka pri vyučovaní v škole, no zatiaľ je to pre nás, slovenských misionárov, finančne dosť náročné.

Ako je to s voľným časom misionára? Mali ste dosť času na modlitbu alebo osobnú formáciu?

Bez modlitby, čítania Sv. písma a duchovnej literatúry misionár neobstojí, pretože každý deň prichádza mnoho problémov a ťažkostí. Mojimi najkrajšími chvíľami boli chvíle modlitby v kaplnke, kde som v osobnej modlitbe strávil každý deň aspoň hodinu. Po duchovnú literatúru som chodieval do Akry, kde som objavil môjho obľúbeného autora Dr. Futntona Sheena, ktorého knihy som čítal veľmi často. Čítal som prevažne večer, niekedy aj 1-2 hodiny. Bez modlitby a štúdia by som tam neobstál. Ľudia v Ghane totiž prijímajú všetky informácie počúvaním, a tak som sa musel aj ja neustále vzdelávať. So študentami sme mávali spoločné adorácie, ruženec, biblické krúžky a v soboty duchovné obnovy. Pre učiteľov som mával dvojdňové duchovné obnovy každý druhý mesiac.

Pracovali ste aj s deťmi mimo školy?

Jeden holandský páter sa staral o telesne postihnuté deti v neďalekom rehabilitačnom centre. Spolu s mojimi študentmi sme tento ústav často navštevovali a venovali sme sa týmto deťom.

Ako je v Ghane postarané o postihnuté deti?

Na juhu krajiny týchto ľudí navštevujú dobrovoľníci a privážajú ich do spomínaného rehabilitačného centra na dva až tri mesiace, kde im okrem iného ponúkajú aj duchovnú službu. Na severe krajiny to bolo horšie, pretože tam sa museli takíto ľudia sami predierať ťažkým africkým životom.

Čo by ste nám želali nakoniec?

Misijná práca je veľmi namáhavá, lebo človek často zakusuje samotu a odlúčenosť od iných. Neustále som však cítil Božiu pomoc a v najťažších chvíľach jeho otcovskú ruku, ktorá ma držala, posilňovala a viedla ďalej. Pri poslednej sv. omši, ktorú som slávil pred mojím odchodom z Ghany sa ma spýtali: "Páter Jozef, povedzte nám, naučili ste sa aj vy niečo od nás?" Odpovedal som im: "Bol som nejaký čas v Ríme, v Paríži , v Írsku a v Anglicku, no tieto roky medzi vami boli pre mňa najlepšou školou života. Tam, kam pôjdem, chcem praktizovať vašu jednoduchosť a úprimnosť. Myslím, že tu sa zmenila moja životná filozofia." Odpovedali dlhým potleskom. Potom som ešte dlho premýšľal nad tým, ako ďaleko ma musel Boh pozvať - 5 500 km od rodnej krajiny - aby ma naučil všetky tieto veci. Takto zmenil môj život.
Boh niekedy povoláva veľmi ďaleko, no ak človek ostáva verný modlitbe, dostáva najlepšiu školu života. Takto Boh pomáha človeku pochopiť a prijať mnoho vecí, ktorým by inak veľmi ťažko rozumel. Som Bohu za to vďačný. Chcem vás povzbudiť: Buďte otvorení pre nové cesty, ktoré vám Boh ponúka. Určite to robí preto, aby vám pomohol pochopiť a spoznať to, čo by ste inak nespoznali. Na tejto ceste za Ním vám dá dosť síl.

Share/Save/Bookmark


Tags: Jozef  Daniš  Ghana  misionár  misie  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie