Hlavná stránka

Sr. Katarína Florková SSpS v Ghane

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

Portret_KatarinaPonúkame vám rozhovor so Sr. Katarínou Florkovou SSpS - misionárkou v Ghane, ktorá sa len nedávno vrátila na Slovensko a zatiaľ pôsobila v Bratislave a momentálne sa nachádza v Ivánke pri Nitre, kde v hlavnom dome svojej spoločnosti zastupuje provinciálnu predstavenú a iné sestry, ktoré potrebujú pomoc. Poprosili sme ju o zopár slov o jej práci v Ghane.

Môžete nám niečo o sebe bližšie povedať?

Narodila som sa v roku 1962 na Orave v Námestove a bývali sme v Oravskej Lesnej, kde som chodila aj prvý rok do základnej deväť- ročnej školy a potom sme sa presťahovali na dolniaky do dedinky v blízkosti Topoľčian a tam som chodila do ďalších ročníkov základnej školy až po 5. a od 6. triedy som chodila do susednej dediny Chynorany. Po skončení základnej školy som pokračovala v štúdiu na strednej škole v Bratislave v chemických závodoch Juraja Dimitrova ako prevádzková chemička. Po získaní učňovského listu som si robila ešte 2 roky nadstavbu pre maturitu a po jej skončení som bola tajne prijatá do rehole našimi sestrami a absolvovala som noviciát na Slovensku počas prvých troch rokov a v roku 1985 som emigrovala do Rakúska tam som študovala vo Viedni na Univerzite a získala som diplom ako magistra farmácie a po otvorení hraníc a získaní Rakúskeho štátneho občianstva som vycestovala do Ghany, kde som dostala určenie na 5 rokov. Teda v Rakúsku som bola spolu 11 rokov.

Aké bolo prijatie v Ghane?

V Ghane sú ľudia veľmi srdeční a zvlášť voči nám belochom a táto ich srdečnosť mi veľmi uľahčila začiatky v Ghane, pretože človek, keď tam príde sa potrebuje cítiť prijatý ako jeden z nich. Keď som tam prišla ja, tak tam boli už naše sestry z toho 4 Slovenky a ja som bola piata. Bola tam sr. Martina, sr. Scholastika, st. Arnolda a sr. Veronika. Sr. Veronika tam bola krátko no ostatné tam boli už aj 5 a viac rokov.

Mohli by ste nám priblížiť situáciu v Ghane?

Ghana sa počíta za jeden najvyspelejší štát zo štátov západnej Afriky zvlášť čo sa týka ekonomiky, no aj tak
je tam cítiť chudobu zvlášť na severe Ghany, kde som pracovala. Sú rozdiely medzi severom a juhom . Juh krajiny aj vláda viacej investovala do vývoja a je tam viac lekárov, škôl, sú tam lepšie cesty a je tam aj elektrina na viacerých miestach. Neviem z akých dôvodov, no vláda sever viacej zanedbávala. Niektorí hovoria, že možno aj z toho dôvodu, že prezident, ktorý tam bol dlhé roky bol z juhu a tak nemal veľa pochopenia pre severnú časť krajiny, ktorá je aj bližšie k Sahare a podnebie je tam tiež drsnejšie, sú tam veľké suchá. Na juhu majú napríklad obdobie dažďov a je tak dlhé a dobré, že úroda sa môže brať dvakrát do roka a na severe sa ledva vystačí s tým jedným.

Aké sú charakteristické zvyky pre oblasť, v ktorej ste pôsobili alebo sú tam nejaké špeciálne skupiny medzi obyvateľstvom medzi, ktorým ste pôsobili?

Sú tam rozličné kmene, ktoré majú rozdielne zvyky ako napríklad špecifické tance pre jednotlivé kmene, špecifické bubnovanie alebo každý klan má také svoje zviera, ktoré si tá rodina uctieva, toto zviera nesmú zabiť ani jesť z tohto zvieraťa.

Je tam stále silná kultúra tradičného náboženstva?

Áno, ľudia stále dajú na tieto tradičné náboženstva alebo na svojich šamanov, s ktorými sa prídu poradiť, keď majú nejaké problémy. Chodia za nimi aj mnohí kresťania, čo im kňazi vyčítajú, že aj katolíci, ktorí chodia do kostola chodia riešiť svoje problémy k týmto domorodým šamanom.

Ide o rodinné problémy alebo zdravotné problémy?

Sú to problémy medzi ľuďmi, zdravotné, finančné problémy... Neviem či im naozaj pomáhajú, no tie sily toho nadprirodzeného alebo takej čiernej mágie tam naozaj cítiť. Mali sme napríklad prípad, že teraz sa menila vláda, práve predtým než som odchádzala a asi rok pred touto zmenou bolo nájdených viacero zavraždených žien. Hovorilo sa, že pravdepodobne ten prezident, ktorý cítil, že bude musieť odísť, že týmto spôsobom vlastne chcel predísť tomu aby sa ľudia jemu pomstili za jeho vládu. Išlo asi o 40-50 žien a polícia nikdy nevypátrala kto to vlastne robil ale je zaujímavé, že po tých voľbách to prestalo. Človek sa v týchto prípadoch pravdu nedozvie, lebo ľudia aj keď chodia za týmito šamanmi tieto veci taja.

Vy ste sa stretli s nejakým šamanom?

My sme u jedného boli v rámci inkulturácie. On mi vtedy predpovedal, čo ma čaká v budúcnosti. Kúpili sme si od neho také mušličky, ktoré boli akoby lístkom k nemu a predpovedal mi, že budem mať dve deti.

P. Daniš spomínal, že majú zvyk nepodávať veci ľavou rukou. Stretli ste sa aj vy s tým?

Ľavou rukou nerobia nič dôležité, ani na pozdrav ani na nijaké dôležité úkony, dokonca ani hlásiť sa nemožno ľavou rukou, lebo je to akýsi druh zneuctenia. Keď som sa pýtala prečo je to tak, tak vraj ľavá ruka sa používa na WC. Je to veľmi zakorenené, no myslím, že pomaličky to ustupuje. Boli tam napr. ľudia z Konga a nemali o tomto ani šajnu, takže niekedy sa hlásili ľavou rukou. Keď im to ľudia z Ghany vyčítali tak im povedali, že s takýmito hlúposťami majú prestať.

Kresťania z Ghany sú stále poznačení svojimi zvykmi, utiekaním sa k svojim bohom, alebo sú už úplne rozhodnutí pre kresťanstvo?

Myslím, že sú aj takí, ktorí sú už úplne rozhodnutí, no sú aj takí, ktorí sú síce rozhodnutí, no keď prídu tie ťažšie situácie a tlaky z rodiny, nakoniec predsa hľadajú aj pomoc týchto mágov. Niekedy je to aj potrebné keď nie sú ešte celkom rozhodnutí. Domorodý kňaz nám rozprával, že mali prípad, kedy v rodine, ktorá už bola rozhodnutá pre kresťanstvo začali umierať deti a mladí ľudia. Nevedeli si to vysvetliť a tam sa neustále hľadá nejaká príčina alebo vysvetlenie. Prišli na to, že nejaký strýko nesplnil nejaký sľub, ktorý niekomu dal a treba ho vyplniť. Toto sa dozvedeli od toho šamana a potom prišli za týmto kňazom a on im povedal, že toto nie je pravda, že tieto úmrtia nemajú nasledovať , ale že za to odslúži sv. omšu a týmto sa navráti pokoj rodine. Odslúžil, no zomreli ďalší dvaja. Títo ľudia potom boli v takom položení, že nevedeli či je táto viera naozaj pravá. Niektorí by naozaj chceli, no rôzne situácie a tlaky spôsobujú, že sa znova vracajú k týmto pôvodným náboženstvám. Hovorí sa, že my Európania máme nevýhodu oproti Afričanom napríklad v tom, že im keď niekto zomrie, majú rôzne rituály ako oplakať tohto človeka a my Európania to prijímame s takým chladom, nevyrovnáme sa s tým , z čoho vyplývajú rôzne depresie alebo bolesti hlavy.

Je pravdou, že v Ghane je pohreb najdôležitejšou udalosťou ľudského života ešte viac ako nejaká svadba alebo krst. Samozrejme, že sa to tam dlhšie slávi a investuje sa do toho aj viac peňazí. Sú tam napríklad pohreby po siedmych dňoch, dokonca posielajú pohreb domov, keď je niekto z nejakého kmeňa odsťahovaný na nejaké iné územie tak oni ho tam po tých 7. dňoch pochovajú ale hovorí sa, že pohreb posielajú domov. To znamená, že niektorí ľudia idú, prinesú tam túto správu a znova sa tam slávy tento pohreb. Toto sa opakuje po 30. dňoch a po roku znovu. Teda trvá to dosť dlho a možno to má aj nejaký psychologický element, že človek si dá čas vyrovnať sa s touto skutočnosťou.

Ako to tam funguje a čo sa tam všetko slávi, keď je tam tá posledná rozlúčka?

Neviem presne povedať, lebo som sa nikdy osobne nezúčastnila tých popohrebových obradov, iba keď niekto zomrel tak som bola na pochovaní toho človeka. Môže to byť tak, že rodina spolu sedí, porozpráva sa o ňom, možno sa spolu pomodlia, no neviem to presne. Záleží aj od jednotlivých kmeňov. Sú napríklad kmene, ktoré pochovávajú ľudí úplne nahých, ďalšie mŕtveho zabalia do plachty, alebo iné si postavia takú drevenú stavbu a toho človeka tam vystavia ešte na celý deň, tancujú okolo neho tance, v ktorých si vylievajú ten svoj žiaľ.

Toto je pravdepodobne pozostatok tých tradičných náboženstiev.

Áno, oni majú takú svoju vieru v duchov. To znamená, že po smrti ten človek ešte celkom nezomrel ale sú tam také duše alebo duchovia a keď niečo nie je vyrovnané tak sa to potom hýbe. Takže je tam silná viera v duchov predkov. Tento prvok sme napríklad použili v litániách o všetkých svätých. Oni, keď robia nejaký dôležitý úkol, keď sa idú napr. napiť tak vlejú trocha toho nápoja 3-krát do zeme pre predkov. My sme to použili napríklad pri obliečke našich sestier, pri týchto litániách sa tiež vlieva voda alebo nejaký nápoj na zem, keď sa vzývajú duchovia našich predkov, našich svätých.

Takže niektoré prvky ste použili do tých tradičných kresťanských úkonov....

Je tam napríklad jeden biskup, ktorý stále bojuje aby sa tie tradičné prvky viac použili v procese inkulturácie. Je to však vždy otázka ako ďaleko je možné zájsť. Myslím, že toto je na ceste, upravuje a možno sa viac týchto prvkov vbuduje do tejto liturgie.

Je tam niečo špecifické pri slávení Veľkej noci?

Nezažila som v našej liturgii niečo špecifické, iba keď som bola v obidvoch našich farnostiach, tak sa ohne zakladajú veľmi veľké. Je to skutočne veľká pahreba, že dlho trvá kým to vyhorí. Potom sú to tie tance. Obyčajne sa tancuje pri sv. omšiach. Na severe sa toľko netancuje ako na juhu, no keď sú takéto veľké slávnosti , tak sa tancuje viac a dlhšie. Napríklad my hovoríme, že sa dáva do zvončeka, ale oni majú vpredu taký košík a keď tam človek ide tak tam ide takým tanečným krokom. Toto každý využíva, aj keď majú na naše peniaze len 10 halierov, no idú to tam dať aby sa mohli vytancovať. Pri tomto nie je predpísaná forma tanca, každý má také svojské, no už majú také typické svoje pohyby, ktoré sa cvičia už od malička.

Vy, ako sestry ste sa tiež zapájali do týchto ich tancov?

My sme si tam tiež zatancovali a oni sa tiež veľmi tešili, keď videli nás belochov tancovať. Pri tomto tanci si spievajú nejakú spoločnú pieseň ako my na obetovanie. Väčšinou sú to piesne, ktoré vyjadrujú vďaku Pánu Bohu za všetko čo im daroval, čo sa nedá ani slovami vysvetliť čo pre nich urobil. Toto býva asi najdlhšia časť celej sv. omše na Veľkú noc. Spomínam si, že také typické na Veľkú noc je krst dospelých, ktorý býva na Bielu sobotu. Oni prídu oblečení v bielom a je to pre nich taká slávnosť. My sestry týchto katechumenov nepripravujeme. Sú na to kňazi alebo katechéti. My sme v Ghane nemali až tak veľké pôsobenie v katechézach, no už teraz začíname vidieť dôležitosť tohto prvku evanjelizácie. Už začínajú niektoré domorodé sestry študovať tento smer a venovať sa katechéze.

Môžete nám povedať ešte nejaký prvok, ktorý odlišuje našu sv. omšu od ich sv. omše?

Okrem toho, že tancujú prinášajú každý aj také svoje obetné dary. Môže to byť napríklad obilie, nejakú stravu, vajíčka, všeličo, dokonca aj toaletný papier, sviečky alebo to čo každý má. Je to veľmi pekné, že z toho čo majú sa podelia. Viac si nespomínam možno aj z toho dôvodu, že pre mňa tieto ich veci už nie sú nejaké zvláštne ale sú pre mňa také normálne.

Akú prácu ste Vy vykonávali v Ghane?

Ja som pracovala v lekárni a potom som viedla takú skupinku dievčat. Volali sa ,,deti Máriine,,. To sme mali také stretnutia na ktorých sme preberali také náboženské otázky, alebo sme sa hrali, robili sme výlety, učili sa nejaké ručné práce, alebo nejaké iné veci. Deti zvlášť na severe nemajú nejaké veľké možnosti sa niečo naučiť. Skutočne oni sú veľmi múdre a nadané, no nemajú ani v školách nejaké pomôcky alebo materiál, takže keď sme mali nejaké časopisy, alebo som dostala nejakú vlnu, tak sme sa učili. Skutočne na začiatku bol problém lebo niektoré nedržali v živote nožnice v ruke, keď sme chceli niečo vystrihnúť ani také 11-12 ročné to nevedeli, no naučili sa to. Toto bola taká pekná práca, lebo aj od detí som sa veľa dozvedela. Napríklad keď deťom niečo na mne nesedelo tak mi to povedali, lebo dospelí nás brali ako cudzincov a oni nám to nepovedali. Mali sme raz taký večierok vianočný s nimi a robili sme si také vankúše. To majú taký strom, na ktorom sú také akoby šišky a v tom majú bavlnu. Tú bavlnu sme čistili od takých semienok. Potom ja som dostala taký materiál a ja som im ušila také vankúše, touto bavlnou sme to plnili. Potom sme to predali a z tých peňazí sme si niečo kúpili na tento večierok. Napríklad ,ginifao,, to vyzerá ako naše prepelice, je to taká divá hydina. Ja som bola zvyknutá, že tieto dievčatá doma všetko robia, starajú sa, nosia vodu a tak im hovorím: ,,zabijete tie prepelice a ja ich dám do mraziaka a keď prídete o 3-4 dni tak ich uvaríme,,. A oni tam sedeli ako primrazené, ani sa nehýbali a tak som sa ich spýtala, čo sa deje. Ony mi hovoria: ,,ale sestrička, žena predsa nikdy nezabije zviera,,. Toto som sa dozvedela až od týchto detí. Ale pravdepodobne je to iba záležitosť jednotlivých kmeňov, lebo my sme mali jednu kuchárku, ktorá nám pravidelne zabíjala hydinu a preto som to nikdy nevedela. Potom sme zavolali nášho vrátnika a on ich pozabíjal, aby deti neboli šokované, že ich nútim zabíjať prepelice.

Ako ste trávili svoj voľný čas?

Bol to ten čas s deťmi, no väčšinou som bola veľmi unavená po práci, lebo končila o 17. hodine a bolo tam veľmi teplo. Keď som mala niekedy čas, tak som navštívila také staršie choré panie a tí starší aj napriek tomu, že tam všeobecne panuje úcta k starším to nemajú celkom ľahké. Je obdivuhodné ako sa ľudia starajú jeden o druhého a delia sa spolu, no tieto pani, ktoré sú samé a nemali deti sú obvinené akoby z čarodejníctva, pretože ako som už spomenula stále sa hľadá príčina. Mali sme tam napríklad choleru a hoci si nevyžiadala veľa životov, mali sme veľmi veľa chorých a kriticky chorých ľudí a najskôr ľudia z toho tradičného náboženstva zabili niekoľko kráv, no nepomohlo to. My sme sa im pokúšali vysvetliť, že hygiena je veľmi dôležitá a nie zabíjanie kráv, no aj tak hľadali príčinu. Jedného večera sa stalo, že našli nejakú babičku so zabitou sliepkou pri dome a ju obvinili, že to asi bude tá čarodejnica, pretože sedí tam so zabitou sliepkou a nevie kam má ísť. Boli by ju aj zabili, bolo tam veľa ľudí, aj mnoho mladých ľudí a ja som práve išla po ulici, keď sa tento zástup rútil a kričal :,,už majú tú čarodejnicu". Ujal sa jej však katechéta a povedal, že ju odvedú na políciu. Tak ju tam odviedli a on ju v noci odtiaľ previezol do inej dediny, lebo by ju tam boli zabili. Tak mnoho z týchto starých žien bolo obvinených, že sú čarodejnice, hlavne keď sa niečo dialo, nejaká choroba alebo smrť a keď si niečo nevedeli vysvetliť. Niekedy obvinili aj matku a taká čarodejnica to má veľmi zlé. Nikto s ňou nechce mať nič do činenia a ak ju nezabili, musí odísť do inej dediny. Sú tam aj také ,,čarodejnícke dediny,, kde tieto chuderky žijú a starajú sa o seba. Teraz sa už proti tomu stavia aj vláda no ešte chvíľ u potrvá, kým sa to celkom zmení.

Chodievali ste aj do iných dediniek?

Do iných miest sme chodili veľmi málo, lebo ani cesty tam nie sú dobré. Aj auta sa na nich kazili , tak som si to vždy dvakrát rozmyslela, lebo potom ma aj chrbtica vždy bolela, pretože tie cesty sú sama jama. Väčšinou to boli iba nákupy liekov pre lekáreň, alebo naše osobné nákupy. Táto lekáreň bola naša nemocničná lekáreň, ja som ju spravovala, no mala som troch pracovníkov domorodých. Bola to naša cirkevná lekáreň, no práve keď som prišla sa začínala fáza jej odovzdávania domorodej organizácii. Takže nakoniec, keď som odišla už to mala domorodá kongregácia, no my sme tam pracovali ešte dve na finančnom oddelení a na oddelení farmácie. To pokladali za veľmi dôležité a ešte to nemali obsadené vlastnými silami.
Tieto domorodé organizácie založil nejaký biskup, pretože niekedy bol problém pre dievčatá z Ghany vstúpiť do tých internacionálnych reholí a tak sa aj tie povolania, ktoré mohli byť naozaj pravdivé strácali. Sú tam dnes asi 3 tieto domorodé kongregácie, ktoré majú za službu pomoc pre tých svojich.

Ešte nejaký zaujímavý zážitok z Vášho pôsobenia?

Spomeniem jeden čo tak súvisí aj s tou vďačnosťou. Veľmi som zažila, že v tom ghanskom národe je zakorenená taká vďačnosť. Keď im človek niečo urobil, tak to neskončilo iba ďakujem, ale ešte na druhý deň prišli osobne aj z niekoľko kilometrovej vzdialenosti poďakovať. Mne sa napríklad stalo, že do našej nemocnice priviezli chlapca, ktorý bol anemický a potreboval krv. Krv si musel vždy zaobstarať sám od príbuzných, ktorí mali takú istú krv. No a tento chlapec prišiel iba zo svojim oteckom z dosť veľkej vzdialenosti a nikoho z iných príbuzných tam nemal.

Otecko mal inú krvnú skupinu a ja som práve prechádzala okolo, keď tam tak sedel a som to počula. Tak som si povedala, že mu tú krv dám. Krv mi zobrali a pre mňa sa to akoby skončilo, ja som na to celkom zabudla. Toho chlapca medzitým prepustili a mne sa asi o dva týždne objavil taký pán v lekárni, celý zaprášený z cestovania a doniesol jedného kohúta a pár vajíčok vyjadriť svoju vďačnosť, čo ma veľmi dojalo, pretože pre mňa to darovanie krvi nič neznamenalo, no on bol šťastný, že mi takýmto spôsobom mohol prísť vyjadriť vďačnosť, keď musel obetovať nejaké peniaze na cestu, na toho kohúta a na tých pár vajíčok. Takže tento národ je veľmi pohostinný, no teraz tam už dosť prichádza civilizácia a spolu s ňou aj tie negatívne vplyvy ako zbojstvá, zlodejstvá a človek sa už tak naučil nedôverovať druhým, no vo všeobecnosti zvlášť na dedinách to ešte stále je tak.
Niekedy poobede, keď som prišla z práce chodili k nám takí malí chlapci tak som sa s nimi hrávala, kúpila som také hry už tu na Slovensku, niekedy sme niečo čítali alebo sme sa len tak porozprávali. Jednému z nich som darovala pastelky a on mi od vtedy nosil za to obrázky, ktoré namaľoval. Jedného dňa som videla, že na tom obrázku to vyzerá ako Abrahám, ktorá obetuje svojho syna Izáka, ktorá už bol akože poviazaný na tom oltári a tak som sa ho opýtala či vie čo to je na tom obrázku. ,,Silvester a vieš čo je na tom obrázku?,, Áno, to je Abrahám a Izák.,, A vieš kto to boli? A on začal asi takto:,, Jedného dňa nebolo v dome mäsa a tak sa Abrahám rozhodol zabiť Izáka.,, Ja som nevedela či sa mám smiať, no po čase som pochopila myslenie tohto chlapca, lebo oni boli 8-členná rodina , otec nepracoval a mama sa len tak prebíjala, že často u nich nebolo čo jesť. A on si to so svojou detskou fantáziou tak premenil. Potom som mu to raz vysvetlila. No keď to človek skúmal prečo deti tak myslia skutočne niekedy prišiel k tým dôsledkom. Mala som tam som mala ešte jeden zážitok s jedným postihnutým, ktorý tiež k nám chodieval a jedného dňa som ho videla s jeho kamaráti ako chytali vtáčikov do klietky. To mali takú drevenú klietku otvorenú na strome. Mali v nej jedlo pre toho vtáka a keď ten vtáčik vletel do tej búdky tak to sa automaticky zatvorilo. Ja som vyšla von a povedala som im, že si neželám, aby chytali tých vtáčikov, pretože im by sa tiež nepáčilo, keby som ich niekde zatvorila a nepustím ich 5-6 dní ale nechám ich tam a aj vtáčiky sú stvorené pre slobodu. Oni mi povedali, že dobre, že už to nebudú robiť. Na druhý deň vidím tohto chlapca ako si znova chytá vtáčiky v našej záhrade a tak som prišla za ním a povedala som mu : ,,veď ty si sľúbil, že už nebudeš chytať vtáčiky.,, a on mi povedal: ,,veď ja ich nechytám.,, A ja som už videla na strome tú klietku. Oni sú v angličtine takí, že na všetko povedia ,,yes, sister,, veľmi takí úslužní, a tak mu hovorím:,, ty si myslíš, že som taká

sprostá, že nevidím, že chytáš vtáčiky?,, a on hovorí :,,yes, sister,, . A ja aby som vyjasnila toto jeho ,,yes,, tak mu hovorím :,, to si naozaj myslíš, že som taká sprostá?,, a on mi znova hovorí ,,yes sister,,. Mne už tak stúpol adrenalín, no myslela som si, že asi nerozumie čo sa ho pýtam. A tak som sa chcela porozprávať s jeho rodičmi, no jeho kamaráti boli dookola a oni rozumeli o čom sa rozprávame a na tretí deň ho tam zase vidím a hovorím mu :,,no tak Izák no čo je?,, a on mi povedal, že prišiel som sa vám ospravedlniť čo som vám včera povedal, lebo ja som nevedel čo hovorím. Bola tam aj jedna staršia pani chodila k nám v nedeľu do kostola, no videla som, že sa jej chodí ťažko, lebo sa jej zle našľapuje. Jedného dňa sa ma katechéta spýtal, či by sme ju nemohli zobrať do nemocnice na vyšetrenie a tak sme ju zobrali. Lekárka povedala, že pravdepodobne sa to bude meniť na rakovinu, takže najlepšie to bude odrezať. Ale starenka nemala nikoho kto by zaplatil tú operácia a tak som sa jej ujala, lebo som práve dostala peniaze, myslím, že z Rakúska alebo odkiaľ. Bola mi veľmi vďačná a ona hovorila, že jej asi niekto počaril, keď bola malá a preto jej tá noha uberá silu. Bola vďačná, že som jej takto zachránila život.

Share/Save/Bookmark


feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie