Hlavná stránka

P. Sergio Edwards SVD o Číne

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

Sergio3V novembri r. 2002 sa v Nitre na Kalvárii konal seminár o Číne. Jeho cieľom bolo aktuálne informovať o situácii cirkvi v Číne. Stretnutia sa zúčastnil aj P. Sergio Edwards, provinciál Taiwanu a P. Jozef z Číny. P. Sergio je pôvodom z Chile a pracuje teraz na Taiwane. P. Jozef je Číňan a pracuje v Číne, ktorého fotku sme z bezpečnostných dvôdov nemohli uviesť. Teraz vám ponúkame rozhovor s obidvoma, najprv rozpráva P. Jozef a po ňom P. Sergio.

 

 

P. Jozef, vyznávať a praktizovať vieru v Číne nebolo a nie je také ľahké, predovšetkým ak sa niekto chce zasvätiť Bohu. Aká bola vaša cesta k povolaniu?

Pochádzam z veľmi tradičnej katolíckej rodiny, z ktorej pochádzajú aj kňazi, rehoľníci ba dokonca i biskup. Takže pre mňa bolo celkom prirodzené stať sa kňazom. Môj strýko je biskupom diecézy. Keď som bol malým chlapcom, môj strýko, vtedy bol ešte kňazom, si prial, aby som sa stal kňazom. Keď sa ma teda ľudia pýtali, čím sa chcem stať, keď vyrastiem, povedal som, že sa chcem stať kňazom.

Keď som mal desať rokov, stratil som svoju zbožnosť. Hoci som chodieval na svätú omšu, mimo kostola som žil tak, ako nekatolíci. Bol som vlažným katolíkom. Môj život nebol nijako výrazne spojený s Cirkvou. To trvalo až do mojich devätnástich rokov. Vtedy som skončil strednú školu a začal som pracovať doma na hospodárstve. Rodičia hospodárili. Vtedy sa môj život začal meniť. Uvedomil som si, že žijem veľmi "svetsky", s vrstovníkmi som chodieval do krčmy, fajčil som. Začal som premýšľať aj o ženbe. U nás v Číne je to zvyčajne záležitosť rodičov. Tak som čakal, že rodičia sa začnú pozerať po nejakom dievčati, ktoré by som si mohol vziať. Takže, vtedy som ešte nerobil nič, čo by súviselo s mojím povolaním. Úplne som zabudol na myšlienku stať sa kňazom, ktorú som v sebe nosil, keď som bol chlapcom. Avšak, cítil som, že ma takýto spôsob života nenapĺňa. V mojom srdci bol akýsi boj, akési napätie. Moje srdce túžilo po pravde, po pravom šťastí. Nebol som šťastný. Vtedy som sa začal modliť. Predtým som chodieval do kostola iba v nedele. Uvedomoval som si svoje hriechy a trápilo ma to. A tak som sa veľa modlil a prosil som Boha, aby mi pomohol zmeniť môj život. A vtedy som pocítil duchovnú útechu, že ma Boh veľmi miluje. To mi dalo silu a v tejto sile som povedal "nie" životu, ktorý som dovtedy viedol. Prestal som chodiť s kamarátmi do krčmy, piť, do kina. Môj život sa zmenil a videl som v tom zázrak. Dokonca aj moji rodičia a príbuzní si všimli zmenu a pýtali sa, čo sa so mnou stalo. Bola to radikálna zmena v mojom živote.

V tom čase som si ešte nemyslel, že budem kňazom. Cítil som sa toho nehodný. Ale po čase som začul akýsi hlas, ktorý ma volal k tomu, aby som sa obetoval. No ja som odpovedal: "Nie, to nie je pre mňa. Ja som veľký hriešnik." Nemyslel som si, že ja sa môžem stať kňazom.

Začal som pravidelne pristupovať k sviatosti zmierenia. Chodieval som k môjmu strýkovi a rozhodol som sa, že sa ho spýtam na radu. Povedal som si však, že s rozhodnutím počkám. Hoci som pracoval celý deň na hospodárstve a bol som unavený, večer som začal chodiť do kostola a dlho som sa modlieval. Modlil som sa ruženec, robieval som poklonu pred sviatosťou oltárnou. Nebolo to pre mňa dlho. Cítil som akúsi silu ducha. Po šiestich mesiacoch som si povedal: Je čas, aby som urobil rozhodnutie, a tak som sa prihlásil do seminára.

Vtedy sa stalo čosi zvláštne. V momente, keď som urobil rozhodnutie vstúpiť do seminára, opustila ma duchovná útecha. Prvé štyri roky v seminári boli pre mňa veľmi ťažké. V roku 1994 som opäť začal cítiť čosi ako útechu. Bolo jej stále viac a viac a v roku 1997 som bol vysvätený na kňaza.

Po vysviacke som začal s misijnou činnosťou. Cítil som, že Boh je pri mne. Potom som začal pracovať v seminári ako spirituál. Vtedy som začal pociťovať potrebu hlbšej spirituality. A tak som sa o tom začal rozprávať s biskupom a biskup, môj strýko, mi poradil, že možno je to volanie, aby som vstúpil do nejakej väčšej rehole. Začal som sa modliť za tento úmysel, aby - ak je to Božia vôľa, aby som ju prijal. Potom som si povedal, že ak s tým budú súhlasiť biskup a rektor seminára, budem v tom vidieť znak vstúpiť do rehole. Rektor súhlasil. Znovu som sa modlil a po troch mesiacoch som sa rozhodol a vstúpil som do Spoločnosti Božieho slova. Prečo práve SVD? Jeden zo seminaristov bol verbista, a to ma inšpirovalo. Takže prostredníctvom tohto študenta som sa stal verbistom.

Ďakujem vám, páter Jozef, za vaše hlboké a úprimné slová.

Chcel by som položiť pár otázok aj vám, P. Sergio. Pôsobíte na Taiwane a v Číne, môžete nám na začiatok opísať situáciu Cirkvi v týchto krajinách?

Čo sa týka Cirkvi na Taiwane a v celej Číne, jej najväčším problémom je, že je veľmi malá. Na Taiwane je iba jedno percento kresťanov, v Číne ešte menej. Tým pádom akoby Cirkev pre ľudí nebola dôležitá. Mnohí Číňania chápu kresťanstvo ako náboženstvo Západu, a teda nie čínske náboženstvo. Byť kresťanom v Číne, to je akoby bol človek "menej Číňanom". A to je veľký problém. Byť budhistom či taoistom je niečo normálne, niečo, čo patrí k Čínskej kultúre. Nie však byť kresťanom. To je hlavný problém pre pôsobenie Cirkvi v Číne. Cirkev potrebuje ešte veľa času.

Na Taiwane máme veľa rozličných apoštolátov, napríklad pastoráciu na univerzitách, stredných školách. V Číne je to inak. Do Číny môžeme ísť aj my, cudzinci, ale nie kvôli pastorácii, ale kvôli nejakej službe. Ak má niekto vedeckú hodnosť, môže ísť do Číny a pracovať tam vo svojom odbore, napríklad v poľnohospodárstve. Máme spolubrata, ktorý je inžinierom a pracuje tam ako inžinier. Kto má materinský jazyk angličtinu, ten môže v Číne vyučovať angličtinu. Máme dvoch takých spolubratov: z Írska a USA. Ďalší spolubrat je filozof a zaoberá sa filozofickým výskumom. Čína je chudobná komunistická krajina, Taiwan je zas bohatý a je to slobodná krajina. Takže tieto krajiny sú veľmi rozdielne.

Chcel by som však poukázať na jednu pre mňa veľmi dôležitú vec. Čína prechádza obdobím rapídnych a veľkých zmien. Od komunizmu k slobode. Ešte tu nie je politická a náboženská sloboda, ale je tu ekonomická sloboda, a táto skutočnosť všetko mení. Pomaly sa aj Cirkev stáva slobodnou. Predtým bolo veľké rozdelenie medzi tajnou - podzemnou Cirkvou a patriotickou (štátnou) cirkvou, dnes sa však dá povedať, že sa to zmierňuje. Byť účastníkom tohto procesu premeny je čosi krásne a zaujímavé.

Ako by ste charakterizovali ľudí v Číne?

Ľudia v Číne ako i na Taiwane sú voči cudzincom veľmi priateľskí. Keď človek kráča, najmä v menších mestách, po ulici, tak ho zdravia - "Haló" - a snažia sa rozprávať po anglicky. Keď cestuje autobusom, tak sa s ním budú rozprávať, budú sa ho pýtať, kto si, prečo si tu. Jednoducho, budú sa oňho zaujímať. Nie je to ako v iných krajinách, kde ľudia cudzincov odmietajú. V Číne sa človek cíti vítaný a to je veľmi príjemné. Keď niekde ide, aby si niečo kúpil, obslúžia ho lepšie ako domácich; jednoducho preto, že je cudzinec. Povedal by som, že Číňania sú veľmi dobrí, vľúdni, a táto ich srdečnosť je jednou z pozitívnych charakteristík Číny.
Už som povedal, že ľudia sú veľmi srdeční. Čo ešte? Pracujú veľmi tvrdo a ťažko. Sú naučení znášať aj bolesť a utrpenie, pretože veľa trpeli. To môžeme iba obdivovať. To by bol spôsob, ako by som ich charakterizoval. Číňania sú známi aj svojou trpezlivosťou. U nás v Chile sa hovorí: "patiencia as Chino" čo znamená, "trpezlivý ako Číňan". A to je pravda.

Na čo zo svojej misijnej činnosti radi spomínate?

Raz som chcel ísť niekde autom, ale nevedel som ako. Nemal som mapu, a tak som zastavil pri obrubníku a spýtal som sa okoloidúceho na cestu. On mi odpovedal: "Poď za mnou." Namiesto vysvetľovania cesty, vzal motocykel a išiel predo mnou. A bol to dosť dobrý kus cesty, možno tri kilometre. Doviedol ma až na miesto. Poďakoval som mu a bol som dojatý jeho dobrotou. Venoval mi toľko času. Je to príklad srdečnosti a pohostinnosti týchto ľudí.

Môj priateľ jezuita prišiel na Taiwan. Potreboval cestovať, ale nešiel mu autobus. Našiel sa však akýsi dobrodinec, ktorý ho vzal na motorku a zaviezol ho na miesto. Potom mi ten jezuita povedal: "Tu mi napadá, čo povedal Pán Ježiš: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste to urobili. Ten muž nevedel, že som kresťan, a pomohol mi, lebo som bol v núdzi. Ježiš bude na to pamätať."

Pamätám si, že keď som prišiel na Taiwan, bol som prekvapený množstvom chrámov, ktoré som tam našiel. Boli tam budhistické, taoistické, no najviac z nich však patrilo do tzv. ľudového náboženstva. Ľudia chodia do chrámov a je pre nich tou najprirodzenejšou vecou byť členom ľudového náboženstva. Nepovažujú teda za normálne stať sa katolíkmi. Keď som mal omšu, a videl som, ako sa modlia, zvlášť staršie dámy, s takou zbožnosťou, pýtal som sa: Sú to vlastne Číňanky? V takejto nekatolíckej krajine a takáto zbožnosť? To sa ma veľmi hlboko dotklo. Bolo to čosi veľmi príjemné. To ma povzbudilo, najmä v otázke zmyslu mojej prítomnosti na Taiwane. Aj tu ľudia majú duchovné skúsenosti, poznajú Boha. A cez našu misijnú činnosť im v tom môžeme pomôcť.

V jednej farnosti som vyučoval a ešte aj vyučujem na škole etiku. Raz sa mi stalo, že keď som po vyučovaní a hrách a športoch pri fare o deviatej večer zamykal a zhasínal svetlá, akosi som cítil, že niekto tam zostal. Najskôr som si myslel, že tam je pes. Ale to nebol pes. Spýtal som sa: "Je tu niekto?" A ozval sa detský hlas. A ja: "Kto si?" Povedal mi meno a vtedy som ho spoznal. Hovorím mu: "Ty si jeden z mojich študentov." "Áno, otče," hovorí mi. "A čo tu robíš, tak neskoro?" pýtam sa ho. "Ušiel som z domu." "Prečo?" spýtal som sa ho. A vtedy mi rozpovedal príbeh svojho života. Matka mu zomrela a otec nevedel, čo má robiť, a preto to vyriešil odchodom od detí. Našiel si inú ženu a úbohé deti zostali sami. Ujal sa ich starý otec. Tento chlapec bol veľmi nadaný. Keď robil vstupné skúšky do našej školy, nemal problémy. Ale nemal dostatok peňazí, keďže nemal rodičov. Zo školy sa vracal domov vždy unavený, pretože mal vyučovanie od siedmej ráno do piatej popoludní. Keď prišiel na bicykli domov, unavený si ľahol, lebo nevládal. Avšak jeho dedko nemohol zniesť pohľad na svojho vnuka, ktorý odpočíva. "Mal by si študovať, mal by si študovať," dohováral mu stále. Starý otec bol celý nervózny. Musel za vnuka platiť školu a poplatky boli dosť vysoké. A tak začal svojho vnuka biť. Vnuk na to reagoval útekom z domu. Nevedel však, kam má ísť. Preto prišiel ku mne, na faru. Chcel spať hocikde vonku - na Taiwane nie je tak chladno. Bolo to však nebezpečné. Spýtal som sa ho, prečo nezostane v škole na internáte. On však odvetil, že na to nemá peniaze. Tak som mu povedal, že sa porozprávam s riaditeľom školy. Keďže škola patrila nám - verbistom, nebolo pre nás ťažké získať pre neho štipendium. Nasledujúci deň som sa porozprával s riaditeľom a zohnali sa peniaze a problém bol vybavený. Tomuto chlapcovi som mohol pomôcť, lebo som tam bol. Vďaka Bohu sme sa stretli v pravý čas. Vďaka Bohu, že som robil obe veci, aj pastoráciu na fare, aj vyučovanie v škole. Takto som mal možnosť vyriešiť chlapcov problém. Chlapec, ktorý nebol katolíkom, študoval veľmi dobre a dostal sa až na univerzitu. V tomto príbehu vidím, že Boh ma mohol použiť, pretože som tam bol. Neurobil som nič zvláštne, len som tam bol. To bolo všetko. V tomto vidím, aké je krásne byť misionárom. Boh ťa použije, aby si mohol pomôcť iným. Videl som, ako Boh pôsobí. A to sa deje všade. A Boh pôsobí aj naopak. Boh používa iných ľudí, aby mohol pomôcť tebe.

Share/Save/Bookmark


Tags: Čína  rozhovor  Sergio  Edwards  misia  misionár  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie