Veľa dnes počúvame o tom, že je vo svete málo lásky, že mnoho ľudí trpí jej nedostatkom, že je ľudstvo choré, choré na nedostatok lásky. Myslíte si, že je to naozaj tak?

Stačí sa pozrieť na seba samého – kedy ste naposledy dostali prejav lásky, pozornosti, záujmu, nežnosti ale aj odvážneho pozvania do zaujímavej dobrodružnej akcie s niekým, komu na vás záleží? Nemyslím tie klasické prejavy, ktoré sú vyprázdnené od skutočného záujmu, tak ako sa pýtame len zo zvyku: „A ako sa máte?“ a odpovieme nezávisle od skutočnosti: „Ta dobre, dooobre...“ A ešte sa k tomu usmejeme často cez slzy, len aby druhí nevideli našu skutočnú situáciu a neodsúdili, nesmiali sa, neponížili. Nech aspoň závidia, nie? Ten skutočný záujem človeka o človeka dnes stretávame čoraz menej. Zahltení chladnou vypočítavosťou peňazí, ktoré nás ženú ako otrokov do strácania času v práci, aby sme zarobili viac, aby sme si mohli dovoliť kúpiť to aj to a zadĺžiť sa tak, že musíme znova pracovať a pracovať, aby sme zarobili na tú úroveň života, po ktorej tak veľmi túžime. Až ku koncu života, keď trošku zmúdrievame, zisťujeme, že sme celý život prepracovali ako otroci a nikdy sme si tých peňazí ako takých neužili naplno – ak áno, tak len úlomkami – rýchlo, lebo o chvíľu už bolo treba znova bežať do práce.

Život, ktorý musí a má byť postavený na skutočných prejavoch lásky či už pomocou peňazí, moci, kariéry či slávy alebo bez nich (oni sú totiž len natoľko dôležité v našom živote nakoľko nám pomáhajú viac milovať iných okolo nás), život, naplnený krásnymi minútami prejavov záujmu jeden o druhého v skutočnej pozornosti a načúvaní, život naplnený krásnymi spomienkami na množstvo chvíľ v objatiach iných okolo nás, nielen v smiechu a radosti, ale aj v ťažkostiach, bolestiach, chorobe, ale stále v objatí nielen tiel ale predovšetkým duší sme stratili – život plný skutočného bohatstva – bohatstva živých milujúcich a milovaných sŕdc okolo nás – bohatstva medziľudských vzťahov, množstvom ľudí, ktorých som mohol bez prekážok slobodne milovať a oni bez prekážok slobodne milovali mňa – sami od seba, nie preto, lebo som ich do toho nútil, kupoval si ich alebo ich psychicky vydieral...

Áno, skutočný život nám uniká pomedzi prsty a v rukách nám zostáva iba to, za čím sa tak veľmi pachtíme – svet rozbitý na kúsky našou honbou za čoraz väčším a väčším blahobytom, pohodlím, svet pokrytý množstvom napoly mŕtvych duší ľudí – detí, žien, mužov, otcov, matiek či priateľov, ktorých sme pre svoj nedostatok času nechali vyhladovať od našich prejavov lásky, nechali dlhé mesiace ba i roky čakať na kúsok naozajstného záujmu, ozajstnej lásky a pozornosti. Áno, svet okolo nás v duchovnom pohľade vyzerá ako obrovský koncentračný tábor, kde sa kde-tu nájde ostrovček živých duší – pár stroskotancov, ktorí nemajú veľa peňazí, ale majú seba navzájom – kus teplého milujúceho srdca, ktoré ho objíma a nedovolí zamrznúť v chlade odsudzovania, nezáujmu a nelásky okolo.

Trápne smiešne i plačlivo smutné je to neustále prespevovanie o láske v piesňach z rádií, vo filmoch z televízorov – jediný zostatok prastarej túžby v srdci ľudstva od nepamäti – túžby po kúsku teplého, nefalšovaného prejavu skutočnej lásky bez nálepky: „Made in China“. Každý aj neveriaci po tom túži. Tak sme boli stvorení – ako vtáky pre lietanie... my sme boli stvorení pre milovanie – večné, nikdy nekončiace a nestále sa stupňujúce v šťastí, ktoré ti môže dať iba nekonečne čistá Láska, ktorou je iba ON...

P. Robert Balek SVD

PS.: Prosíííím, zastav to... prosííím, zastav sa... aspoň na chíľku. Pozri sa spätne na svoj život - stojí za to žiť taký život, aký žiješ? Ak áno, si šťastlivec a pokračuj... Ak nie, urob vážne rozhodnutie, zajtra už môže byť neskoro - tvoj blízky - žena, muž, dcéra, syn, priateľ - môže zajtra stratiť poslednú nádej na to, že sa od teba dočká lásky a odíde. Fyzicky ho možno budeš mať vedľa seba, ale duša odíde ďaleko ďaleko, odkiaľ sa už nemusí vrátiť... A ty ju jeho predsa máš rád, ty ju - jeho predsa miluješ... alebo si nechal v sebe takisto vychladnúť skutočný život - LÁSKU? Peniaze naozaj neriešia všetko... Prosíííím, zastav sa... len na minútku a skúúúússs... Stratíš veľa ale nájdeš nekonečne viac...

1 Komentáre

Mária Kiseľová Oslovičová 04. March 2011 85.159.104.213 Hodnotenie: +3	V žiadnej rodine a spoločnosti si lásku nemôžeme nárokovať.Láska musí rásť v človeku a človek rastie spolu s láskou.Keď v človeku prestane rásť láska,človek sa začína odcudzovať a nedokáže žiť so svojím blížnym.Nedokáže byť pod jednou strechou s inými ľuďmi-so ženou,s mužom,s deťmi,so súrodencami,s rodičmi.Takýto človek sa stáva nespokojným a nervóznym,vždy mu niečo chýba,lebo túži po láske,ktorú si vyžaduje násilím a robí si na ňu nárok.Veľakrát ide cestou násilia,neuvedomujúc si,že takéto počínanie je nielen proti blížnemu,ale aj proti Bohu.Veď Boh spojil lásku so slobodou a sloboda človekanemôže byť bez lásky.Boh povedal:,,Budeš milovať svojho blížneho"(Dt 6,5).Človek prijíma lásku a zároveň aj dáva.Najprv prijíma,potom dáva.Nikdy nie opačne,lebo človek nie je zdrojom lásky.Čím viac dostávame,tým viac máme dávať.Záleží len na nás ako prijmeme Ježiša k sebe,aby sme boli od Ježiša obdarení láskou.Veď On hovorí:,,Ja som vinič,vy ste ratolesti.Kto ostáva vo mne a ja v ňom,prináša veľa ovocia,lebo bezomňa nič nemôžete urobiť"(Jn 15, 5).Kresťanská rodina si to uvedomuje,berie si vzor Svätú rodinu.Svätého Jozefa-patróna rodiny,Pannu Máriu-našu patrónku Slovenska a ich syna Ježiša,ktorý hovorí:,,Vy teda buďte dokonalí,ako je dokonalý váš Nebeský Otec"(Mt 5,4. Nahlás nadávky Zníž Zvýš hodnotenie

Ukáž/Skry formulár komentára

Email Meno WWW		Komentár Menšie | Väčšie
		Upozorniť na nové komentáre k tomuto článku cez e-mail (Iba pre registrovaných) Čítal som a súhlasím s Podmienkami používania komentárov. Opíš zobrazené písmená Pridaj komentáre