Hlavná stránka Rozhovory S misionármi P. Stanislav Krajňák SVD o Rusku

P. Stanislav Krajňák SVD o Rusku

E-mail Tlačiť PDF
(1 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

stano11Pred nedávnom Rusko odmietlo poskytnúť nové víza nášmu slovenskému misionárovi verbistovi Stanislavovi Krajňákovi. Chvíľu sa zdržal v našom seminári a tak sme mu položili pár otázok.

Mohol by si sa predstaviť našim čitateľom, kto si a odkiaľ pochádzaš ?

Pochádzam od Popradu z Veľkej Lomnice. Bol som vysvätený pred troma rokmi, v roku 1999. Mám štyri sestry a štyroch bratov, ja som najmladší - deviaty. Jeden z mojich bratov je tiež kňazom a jedna z mojich sestier je zasa rehoľná sestra.

Kedy si sa dostal k verbistom a ako pokračovali tvoje štúdiá až k vysviacke?

Prvý kontakt s verbistami som mal cez knihy, cez Misijný kalendár, ktorý vtedy vychádzal. Oslovila ma tá myšlienka - verbisti - samozrejme, že som tomu slovu vtedy nerozumel. Myslel som si, že je to od slova verbovať, niekde ísť. Až potom som sa dozvedel, že je to z latinčiny (verbum - slovo).
Misijná myšlienka ma veľmi oslovila, a tak som si povedal, že ak mám niekam ísť, tak k verbistom. Našiel som si kontakt, prihlásil som sa. To bolo v roku 1991. Povedal som si, že to chcem vyskúšať, nebol som si ešte celkom istý. Prišiel som do Spišskej Belej, kde bol vtedy páter Horváth SVD. Veľmi rád chodil po horách, ako aj ja, a tak sme si hneď padli do oka. Potom som o tom premýšľal a nabral som istotu - éj, to je ale dobré, verbisti, a chodia aj po horách, nie sú len zavretí v kláštore. Tak mi to dobre padlo a rozhodol som sa. Postulát som absolvoval v Bratislave v roku 1992. Trval len dva mesiace, a potom, začiatkom septembra, som išiel do noviciátu. Boli sme veľmi dobrý ročník. Bolo nás desať a deviati sme zložili večné sľuby. Ten desiaty, ktorý odišiel, má večné sľuby tiež - u lazaristov. V našom ročníku bol napríklad Paľko Kobliha, Martin Štefanec, Janko Mizerák, Jožko Bištuť, Ľudko Málek, Maroš Butala, Ferko Juhoš, Martin Cingel. Teraz sme sa už všetci rozišli do rôznych štátov.
Potom som študoval v Bratislave u jezuitov. Bývali sme na Špitálskej, a tam som bol vlastne celých šesť rokov. Bolo nás tam okolo 30. Celých šesť rokov som bol športový referent. Chodili sme hrávať futbal proti iným seminárom, organizoval som aj olympijské hry s ďalšími rehoľníkmi - jezuitmi, františkánmi, hrávali sme aj ping-pong, futbal...

Chodili sme aj na túry - ako verbisti. Vybrali sme si nejaký štít, išli sme a jednoducho sme niečo dobyli.
Ja som sa rozhodol, že pôjdem na misie do Ruska. Po vysviacke v roku 1999 som ihneď dostal povolenie ísť do Moskvy. Tam som bol jeden rok na jazykovom kurze ruského jazyka, a potom, po roku, som dostal farnosť Jaroslavľ, kde som doteraz pracoval, takže som tam strávil dva roky.

Mohol by si nám povedať niečo o farnosti, kde si pôsobil?

Farnosť, keď som ju dostal, vyzerala asi takto: Dostal som telefónny zoznam ľudí, ktorí boli moji farníci. Nebol tam žiadny kostol, žiadna fara. Tak som si zobral ten zoznam, začal som obvolávať ľudí a chodieval som po domoch, kde sme mávali sväté omše. Tak ako za komunizmu na Slovenskupracovali tajní kňazi, podobne je to teraz tam. Bolo to veľmi milé, pretože sme si tak budovali osobné vzťahy a kontakty. Boli sme si s tými ľuďmi blízki, a to ma veľmi tešilo. Horšie bolo, že som nemal kde spať. Dochádzal som z Vologdy, vzdialenej asi 200 km, kde žije môj spolubrat Jožko Roman. Odtiaľ som dochádzal do Jaroslavlina 3-4 dni. Spal som tam, kde som sa dohodol. Niekedy "babuška" zaspala, neotvorila mi dvere, pretože som prišiel o druhej v noci, keď mi došiel vlak. Preto som musel spať na stanici. K "babuške" som sa vrátil až ráno, keď sa už zobudila. Ona sa pýtala: "Ó, vy ste už prišli?" A ja hovorím: "Áno, áno." O tom, kde som bol medzitým, som jej nič nepovedal.
Potom v máji, v roku 2000 sme mali posviacku bytu, ktorý som kúpil. Spravil som v ňom kaplnku z dvoch izieb. V ďalšej izbe boli sestričky a ja som mal tiež jednu izbičku, 220 na 240. V tej mojej izbe bolo všetko. To bola sakristia, spovedná miestnosť, bývali tam katechézy. Keď prišli nejakí hostia, tiež boli tam, okrem toho tam bola knižnica a kancelária. Všetko sa zmestilo do tých asi 5 m2. Samozrejme, že sa to nedá vydržať dlho, a tak sme sa najprv rozhodli, že budeme stavať maličký kostolík. Tu to vlastne všetko začalo. Ľudia sa angažovali, pomáhali mi, radili, kam mám ísť a čo vybaviť, a ja som chodil po všetkých úradoch, aby sme mohli stavať kostol v Jaroslavli. To je asi 250 km severne od Moskvy.

Čo by si mohol porozprávať o meste Jaroslavľ a tiež o situácii ľudí, ktorí tam žijú, o ich problémoch, ťažkostiach, o tom, akí sú?

Mesto Jaroslavľ má 750 000 obyvateľov. Nachádza sa na brehu rieky Volgy. Na jednom brehu sa nachádza pol milióna obyvateľov a na druhom 250 tisíc.
Cez rieku vedie jeden most. Na najužšom mieste má rieka šírku 700 metrov. Na porovnanie, Dunaj má v Bratislave šírku 300 metrov.

Katolíkov je tam v porovnaní s naším krajom veľmi máličko, ale ak to porovnáme s veľkými ruskými mestami, tak je to dosť. Keď som prišiel, mal som zoznam desiatich ľudí, ktorých som musel najprv nájsť. Po roku nás už bolo 50, teraz nás bolo už 100. Na prvom svätom prijímaní bolo už 11 ľudí.
A veľa ľudí má o nás záujem. Pýtajú sa, kto sú to katolíci, či sú to nejakí sektári, či veríme vôbec v Ježiša. Mňa sa ktosi dokonca pýtal, či jeme deti.
V meste je veľmi veľa vysokých škôl. Veľa študentov, ktorí robia diplomové práce, napríklad z náboženstva, prichádza ku mne. Vedieme diskusie a na základe toho si potom robia diplomové práce. Aj to zaberá pomerne veľa času. Ale som rád, že majú záujem.
Je mi trochu ľúto, že dosť často majú negatívny pohľad na katolícku vieru. Nemôžeme sa však čudovať, pretože tých 80 rokov, bolo voči katolíkom dosť negatívnych.
Ako som už aj počul - rozprávali, že Hitler nebol až taký zlý, najhorší, kto môže niečo ovplyvniť proti Rusom, je pápež. Proti fašizmu sa vraj ubránili, ale proti katolicizmu, to nie. Fakt je taký, že sa boja toho, čo sa stalo, a ja neviem prečo. Je to ťažké pochopiť. Čo sa týka mojej práce - tí ľudia sú veľmi dobrí. Rád by som sa tam vrátil.
Tí, ktorí riadia štát, sú dosť často skorumpovaní. Ide im o peniaze, o biznis. A keď sú voľby, niet z čoho vybrať. Jeden kandidát je mafián a ak je protikandidát dobrý človek, mafián mu hodí do bytu nejaké drogy. Pošle mu tam kontrolu, ako to spravili aj konkrétne teraz. Dobrého človeka dajú do basy na vyšetrovanie, voľby prejdú, a potom sa zistí, že to bol len podfuk. A mafián je už zase zvolený, pretože ľudia nemali koho iného voliť.
Taktiež odpočúvajú telefóny, vedia, s kým sa človek stretáva...
Ľudia sa postupne menia, ale to, čo bolo, sa nedá zmeniť naraz za desať rokov. Proste to sú celé generácie.

Spomínal si, že keď si prišiel do Jaroslavli, nezostal si celkom bez pomoci. Kto ti pomáhal najviac?

 

Od začiatku, ako som prišiel, boli ľudia veľmi radi, že dostali kňaza. Ujal sa ma jeden človek, ktorý bol z Litvy, mal odtiaľ predkov. Jeho rodičia zahynuli. On bol katolík. Mal takú maličkú firmu, ňou živil svoju rodinu. Veľmi mi pomáhal, či už niečo vybaviť, alebo ma odviezť autom. To bolo veľmi dobré, aby som sa na začiatku uchytil. Bohužiaľ, po roku a pol sme sa museli rozlúčiť. Povedal mi: "Otec Stanislav, ja mám rodinu, ja som rád, že môžem ako-tak žiť, že mám svoju maličkú firmu a nechcem o ňu prísť. Musím s vami skončiť, lebo sa mi vyhrážajú, aby som s vami radšej nič nemal. Bojím sa, aby ma nezničili, moju firmu. Príde mi kontrola alebo čo, zavrú mi firmu a ostanem tak, bez roboty. Kvôli tomu mi radia, aby som si s katolíkmi vraj dal pokoj." Nakoľko som to mohol vycítiť, narážal na bývalé KGB.

V čom spočívala tvoja práca v Jaroslavli?

Moja práca v Jaroslavli sa postupne rozvíjala. Prvý rok išlo čisto o to, aby som mal kde žiť. Zariadiť také priestorové podmienky, získať kontakty, aby ľudia mali kde prísť. Bolo veľmi ťažké dohodnúť sa bez priestoru, kde bude svätá omša. Raz bola v jednom, potom v druhom byte. Dohodli sme sa s luteránmi, takže raz za mesiac sme mohli svätú omšu slúžiť u nich. Pekne sme sa držali, jeden druhému pomáhali. S protestantmi sme výborne vychádzali. Žiaľ, oveľa lepšie ako s pravoslávnymi. V čom spočívala moja práca? Tí ľudia sa potrebovali niekde vyrozprávať. Keď som mal svätú omšu v nedeľu o dvanástej, oni prišli ráno už o pol desiatej alebo o deviatej. A posledný z bytu odchádzal večer o pol desiatej. Stále tam niekto bol. Niekedy na svätú omšu prišlo 20-30 ľudí, niekedy 45. A 45 ľudí v byte, to nie je "sranda", lebo aj topánky a v zime aj kabáty zaberú dosť miesta. Moja izba, a to ani nehovorím o posteli, to bola všetko len hŕba tých kožuchov a všetkého možného. Ja som ani do izby nemohol dvere otvoriť.
Takže tí ľudia sa veľmi radi porozprávali, pýtali sa na rôzne veci a zároveň to boli všetko katechézy, základné informácie o viere. Takže to bola moja prvá práca - katechizácia. Aby vedeli, komu a prečo veria. Verili horoskopom, tam im veria. Každý deň si musia prečítať horoskop. A preto som si dal inzerát do novín, že som katolícky kňaz, pretože mnohí nevedeli, že tam vôbec nejaký katolícky kňaz je.

Spolupracoval si s kňazmi, ktorí pôsobia v okolí Jaroslavli, alebo sú vzdialenosti na spoluprácu príliš veľké?

Spolupracovali sme, pretože je veľmi dôležité, aby tam človek nebol sám ako Robinson Crusoe na pustom ostrove. Najbližšie odo mňa bol Jožko Roman SVD, takisto Slovák, vo Vologde, potom dole, smerom na juh, to bol Stefan Kaprio vo Vladimire - to bolo 240 km. Ten ako prvý nedostal víza. Tí boli pri mne najbližšie. A potom už Moskva. Keď bolo niečo treba, najbližšie bol verbista. Pomáhali sme si, dohodli sme sa alebo sme si vymieňali svoje skúsenosti.

Bola tvoja práca sústredená len na Jaroslavľ, alebo si chodieval aj inam?

Mal som ešte "filiálky". Jednou z nich bol Ribinsk, kam som chodieval na svätú omšu raz za mesiac. Je to asi 100 km od Jaroslavli. V sobotu ráno som rýchlo zabehol tam, potom späť a večer som mal omšu už v Jaroslavli. V Ribinsku je to veľmi pekné. Je tam veľa katolíkov a majú tam aj veľký kostol s vežou. Práve teraz som chcel robiť všetko preto, aby nám ho vrátili. Momentálne je v ňom škola - na hornom poschodí, a dole - na prízemí, tam sú diskotéky. V tom kostole je bar. Nie je to sprivatizované, a to je dobre. Práve preto som s tým chcel začať, a to bola jedna z vecí, prečo som bol nepohodlný. Možno sa o to pričinila aj tá mafia. Zobral by som im kšeft, pretože boli len v podnájme. Kostol sa nemohol sprivatizovať, to je pamätník architektúry, pamätník mesta, a preto im ho mesto dalo do prenájmu, no a bar platil daň mestu. Teda aj mesto malo z toho výhody. Keby to pripadlo katolíkom, tak by z toho nemala ani jedna, ani druhá strana nič. Aj pre jednu, aj pre druhú stranu bolo lepšie, aby moje konanie zabrzdili.

Aké klimatické podmienky sú v Jaroslavli?

A ako to vyzerá za polárnym kruhom?Klíma v Jaroslavli je veľmi podobná, ako u nás pod Tatrami.
Za polárnym kruhom je to iné. Tam je severný polárny Ural. Je tam polroka vidno a polroka tma. Čo sa týka zimy, tam je -40 až -55 °C, a čo sa týka leta, teplo je tam len dva mesiace. Tam chodíme zastupovať, alebo tam máme raz za čas svätú omšu - vo Vorkute. Sú tam katolíci, ktorí boli vo vyhnanstve, a ktorí sa už nemôžu vrátiť. Je to jeden deň cesty vlakom od Jaroslavli (je to asi ešte 1000 km) na sever. Sú tam dobrí veriaci, je mi len ľúto, že nieto kňazov. Jednoducho, niet koho tam poslať. Keďže som bol na tej trase najbližšie, ide tam železnica, ja som tam chodieval. Mal som tam sväté omše raz za mesiac alebo raz za tri mesiace, pretože inak sa to nedá. Mal som aj iné "filiálky", a tam aspoň že raz do roka mohli ísť na svätú spoveď, na svätú omšu.

Akým spôsobom je tam zabezpečené zásobovanie?

Za polárnym kruhom je zásobovanie pre nás veľmi zvláštne, pretože cesty niet a všetko ide iba vlakom. Cez tie dedinky, v ktorých som bol, chodí vlak každý druhý deň o pol štvrtej popoludní. Príde vlak a v tom vlaku je obchod ako potraviny. Majú tam chlieb, maslo, mlieko... Všetko, čo vám treba, si môžete kúpiť. Potom odíde. Stojí tam, pokiaľ si nenakúpite. Celý vlak tam stojí dovtedy, kým sa babka nevyrozpráva. No a potom pokračuje v ceste a zase po 15 - 20 km zastaví tam, kde je ďalšia dedinka, a ľudia si nakúpia. A keď napríklad zmeškajú vlak, tak majú chlieb až o štyri dni. Lebo inak sa tam nedostane.
Zo severu sa každý, kto môže, sťahuje. Každý, kto má peniaze. Mesto tam síce existuje, ale to bolo väzenské mesto. Vorkuta za polárnym kruhom. Tam boli bane, v ktorých robili ešte za Stalina, a teraz, keď je už sloboda, keď už tam nie sú politickí väzni, tak sa ľudia snažia odtiaľ odísť. Veľmi často sú chorí na rakovinu. Hovoria, že vzduch je na severe, na Sibíri čistý. Ale nie vo Vorkute, pretože tam sú bane a prach. Je tam o 20 až 30% menej kyslíka, pretože tam nie sú stromy, nie je tam zeleň. Všade je sneh a mesto je postavené na večnom ľade. Takže keď idete pochovať mŕtveho, zakopete ho do ľadu. A domy stoja na koloch, ktoré sú vbité asi 15 metrov do hĺbky.
V lete sa roztopí len vrchných 10-20 cm ľadu, viac sa nikdy netopí. Je tam večný ľad.

Hovoril si aj o KGB. Ešte stále funguje rovnako silno ako za komunizmu?

To, čo bolo, to už nie je ako bolo za komunizmu. Samozrejme, teraz už nikoho do basy nedávajú, ani nikoho neposielajú na Sibír. Teraz je už Sibír otvorená, už sa tam môže pokojne ísť. No pretrvali ich praktiky, v tých ľuďoch to ešte ostalo, vyhrážajú sa, robia rôzne intrigy. Sú to však také, pre nás nepochopiteľné veci, ako napríklad, nášmu kňazovi vytrhli víza z pasu. Lenže na to nemá nik právo. Buď sa dá pečiatka, že je neplatné vízum, alebo ťa jednoducho nepustia, ale nie to, že ti vytrhnú stranu z pasu.
Z komunizmu im ostali také vulgárne prostriedky.

Dá sa povedať, že za tým, že sa teraz nemôžeš vrátiť do Ruska stojí pravoslávna cirkev?

Myslím si - na 90%, možnože aj na 95% - že v tom má prsty ruská pravoslávna cirkev. Aj pravoslávny kňaz, ktorý bol v Jaroslavli, sa vyjadril, že nie je spokojný, že tam som, že sa stretnem s mnohými problémami a aby som s tým rátal. Stretol som sa aj s pravoslávnym biskupom, ten mi povedal, že mi ako pastier želá veľa úspechov, no nie je vôbec rád, že som tu. Ako biskup mi však nemôže povedať "zmizni". Sú naladení proti.
Vnímajú to dosť z takej nacionalistickej stránky, že Rus musí byť pravoslávny a západná kultúra to len nabúrava, a potom z toho môže vzniknúť vojna. To nie je sloboda. Kto nie je pravoslávny, nie je Rus. Rusom je to však jedno.
S pravoslávnou cirkvou má v Rusku kontakt 4,5 %. Tento rok na Veľkú noc to bolo 1,5% konkrétne v Moskve. Prišli do kostola, zapálili sviečku a odišli, to už sa ráta.
Keď tu chceme hovoriť, že Rusko je pravoslávne, tak to je hlúpa fikcia. Veriť tomu môže len ten, kto nepozná štatistiku. Rusko vôbec nie je pravoslávne, len tradícia je pravoslávna. Ľudia teraz hľadajú. Nemajú nič.

Ako by si charakterizoval starostlivosť pravoslávnej cirkvi o svojich veriacich?

Pravoslávni nemajú vypracované katechézy. Až teraz sa obnovuje to, čo sa za 10 rokov zanedbalo. A to nie je možné obnoviť tak rýchlo. Na seminár musíš mať učiteľov a na učiteľov musíš mať papiere. No a ty nemáš vyštudovaných učiteľov. Musí prejsť aspoň 30 rokov, aby vznikol normálny seminár.
Terajšia situácia vznikla tak, že ak mal človek dobrý hlas, dali ho za diakona, a potom, o pol roka povedali - budeš farárom. Mal ženu a bol farárom. Za pol roka. Bez štúdia. A tak je veľa kňazov nevzdelaných a reagujú len na to, čo im pravoslávna cirkev povie. Samozrejme, sú aj výnimky. No skutočnosť je taká, že aj tí, ktorí boli predtým kňazmi, ak chceli ostať naďalej kňazmi, museli podpísať spoluprácu so štátom. Aj pravoslávny kňaz v mojej farnosti - je ťažké posúdiť nakoľko je kňazom a nakoľko je spolupracovníkom štátu. Bojoval v Afganistane ako vojak, potom sa dal vysvätiť a mne navrhol spoluprácu, aby sme spolu bojovali proti sektárom. A sektári, to sme vlastne my, katolíci. Samozrejme, že som s ním nemohol súhlasiť. A už sme boli na nože. Rozišli sme sa, hoci som bol aj u neho doma, dal sa mi najesť, no ale potom už všetky kroky robil proti. Myslím si, že aj môj nútený odchod je do veľkej miery aj jeho zásluha. Samozrejme, že zase so súhlasom štátu. Štát tomu dáva jednoducho zelenú. Štát úzko spolupracuje s pravoslávnou cirkvou, lebo keby nespolupracoval, všetci by sme tam boli.

Keď sme pri tom tvojom probléme, mohol by si nám priblížiť ostatných, ktorým takisto odopreli víza? O koho ide?

Ja som tretí kňaz, ktorému odopreli víza. Prvý prípad, to bol Stefan Kaprio, môj "sused". Bol Talian, pracoval 10 rokov v Rusku. Veľmi známy v ruských kruhoch medzi kňazmi. Bol profesorom na Vysokej škole. Prednášal nielen teológiu, ale aj na štátnych univerzitách. Založil niekoľko farností. Jemu vytrhli víza z pasu. Nič mu nepovedali, žiadny dôvod. Na letisku, keď išiel domov, mu vytrhli víza. Ani o tom nevedel. Vrátili mu pas a on až v Taliansku zistil, že sa nemôže vrátiť, pretože nemá víza. Tak bol na ruskom konzuláte, a vravel im: "Prosím vás, ja som mal v pase víza, a oni mi ich odtrhli na letisku." "Vy žartujete, veď to vám nejaký zlodej odtrhol. Kde máte na to papiere alebo nejaké potvrdenie? To je vaša vec, že nemáte víza a hotovo. A nové víza nedostanete!" To mu povedali. Ale to, že mu to tam žandári odtrhli, to nie. Kto ti dá potvrdenie, že ti odtrhli víza?
Druhý, to bol sídelný biskup Irkutska Ježi Mazúr, verbista, s ktorým sme sa veľmi dobre poznali. Ja som bol v Irkutsku a niekoľkokrát sme sa stretli aj v Moskve. On sa vracia domov - do Ruska - a tam ho jednoducho vracajú späť - persona non grata. Išiel naspäť.
Potom to utíchlo. To sa stalo vo februári. Štyri mesiace všetko bežalo normálne.
Hovorilo sa, že sú vytipovaní nejakí tí kňazi. Ja som ani netušil... Až potom, keď som mal ísť do Kazachstanu. Mal som tam ísť koncom júla na dva týždne, ale odmietli mi víza. Tak som sa začiatkom augusta vybral domov cez Bielorusko, tam treba mať tranzitné víza. A Bielorusko mi ich odmietlo. Bol som prekvapený. Stretol som sa s konzulom a vravel som mu, že idem domov. A vlakom sa tam nedá ísť inak ako cez Bielorusko. Pýtal som sa ho, ako sa tam mám dostať? A on mi vraví, že je mu ľúto, má však dôvody, prečo mi nemôže dať víza. A musím ísť lietadlom. Keďže som mal priveľa vecí, požičal som si auto a išiel som cez Litvu. Potom, keď som bol ešte v Rusku, som sa dozvedel, že mi tam odmietli predĺžiť pobyt, že mi odmietli dať víza. Dôvod nepovedali.
Keď som sa pýtal, takisto tam máme známych, cez jednu právničku, tak povedala, že to je tajné a je to vec FSB - federálna bezpečnostná služba. Samozrejme, že tam mohli napísať čokoľvek, napríklad, že majú podozrenie, že som díler narkotík alebo že som pašerák, alebo čokoľvek, hocičo. Už je to tajné, mám zakázaný vstup. Ako dlho, tak to neviem, ale budem sa snažiť, aby som sa tam vrátil, pretože by som sa tam vrátil rád.

Ešte nám povedz, kde a čo budeš zatiaľ robiť?

Zatiaľ to provinciálna rada vyriešila rozhodnutím, aby som čakal, a ten čas aj nejako využil. Nakoľko sa nemôžem vrátiť do svojej farnosti, ktorú som si tak obľúbil a rád by som tam bol, poslali ma na štúdiá anglického jazyka do Írska na jeden rok. Takže teraz odchádzam do Írska a o rok sa vrátim. Budem znovu žiadať o víza do Ruska. Budem čakať, či dajú, alebo nie. Ak nie, tak môžem čakať ešte tri roky, a potom sa bude riešiť, či ostanem tu, na Slovensku, alebo dostanem iné misijné určenie, do iného štátu. Písal som si tri určenia, to bola Bolívia, Chile a Rusko. Takže potom do úvahy pripadá možno Bolívia... Ale to je ešte vo hviezdach.

Môžeš nám ešte porozprávať nejaký príbeh?

Keď som bol zastupovať jedného kňaza v Pernii, to je na Urale, a keď som vchádzal do kostolíka, naraz ma zarazil kríž, nad svätenou vodou, kríž, na ktorom bol Ježiš, ktorý nemal ruky ani nohy.
Keď som prišiel do sakristie, spýtal som sa: "Prosím vás, čo to tam máte za kríž, taký starý a pôsobí tak zvláštne, Pán Ježiš nemá ruky ani nohy?"
A tak mi miništranti rozprávali: "Tento Saša, čo tu s nami miništruje, tak on ho našiel."
Keď Saša chodil na strednú školu, bol v skupinke archeológov. Hľadali rôzne vykopávky. A on, ako kopal, raz našiel tento kríž priamo na ceste do kolchozu, kadiaľ chodili kravy. Keď ho našiel, zobral ho, očistil a spravil o ňom maturitnú prácu. Potom ho išiel odniesť do kostola kňazovi. Kňaz mu povedal: "Keď si sem doniesol kríž, tak sa naň môžeš prísť občas aj pozrieť, veď si ho ty našiel."

A tak tam Saša začal chodiť do kostola - miništrovať. Teraz je už na vysokej škole, a máme aj takú nádej, že si raz dá prihlášku do seminára. On sa cez tento kríž dostal do kostola. A pod tým krížom sú slová, ktoré sa Saša modlieva: Ja sa modlím tvojimi rukami a chodím tvojimi nohami.
A ešte jeden príbeh z Pernie: Prišiel ku mne jeden človek, asi 50-ročný, a povedal mi, čo sa mu stalo. Pred niekoľkými rokmi, v osemdesiatych rokoch, ako tak chodil doma po kuchyni, chcel opraviť podlahu, zrazu, odkryje kúsok a pozerá, že sú tam ikony. Veľmi sa zľakol, pretože bol žandár. A u koho našli ikony alebo niečo podobné, tak ho, samozrejme, vyhodili z roboty a niekedy, keby to bolo ešte skôr, by ho poslali aj na Sibír. Preto radšej zabil tie dosky napäť do podlahy.
A tak chodil niekoľko rokov po kuchyni s pocitom, že pod podlahou sa nachádzajú ikony. Až raz rozmýšľal: "Moja mama vlastne bola katolíčka, ja som takisto katolík." A začal túžiť po stretnutí s katolíckym kňazom, jednoducho ísť na svätú spoveď, aby sa zmieril s Bohom, aby ho poprosil o dopustenie za všetky tie hriechy, ktoré vykonal vo svojom živote. A tak sa to uňho stupňovalo, až si povedal, že musí ísť na spoveď. Preto si našiel v archíve, kde bol niekedy katolícky cintorín, našiel náhrobný kameň, kde bol ešte niekedy v roku 1920 pochovaný posledný katolícky kňaz. Ten náhrobný kameň tam ležal roky, zavalený kriakmi, zarastený, on ho očistil a rozprával mi: "Tu, Pán farár, tu som položil ruku na tento kameň a nahlas som vyznával svoje hriechy, lebo som vedel a cítil, že tam pod tou zemou je kňaz, ktorému som chcel povedať svoje hriechy, aby som mal na duši pokoj, že som zmierený s Bohom." Pre mňa osobne to bol taký veľký zážitok. Potešilo ma, že cítil takú veľkú potrebu ísť na svätú spoveď.

Až potom, o niekoľko rokov, keď tam v roku 1991 prišiel poľský kňaz, on sa ako prvý farník prihlásil, že je katolík, a spolu začali opravovať kostolík, ktorý tam bol. Teraz je už kostolníkom, je hlboko veriaci a každému rozpráva, ako sa pred niekoľkými rokmi prvýkrát vo svojom živote spovedal kňazovi na náhrobnom kameni.
Mohol by som rozprávať veľa rôznych príbehov, ktoré tam ľudia zažili, sú veľmi pekné, aj ťažké.

Čo by si poprial čitateľom tohoto rozhovoru?

Chcel by som vám popriať veľa nádeje a optimizmu do života. Často sa sťažujeme, ako ťažko žijeme, a to len preto, lebo sa nevieme vžiť do toho, že niektorým ľuďom sa žije oveľa ťažšie. Mňa držala nad hladinou a dávala mi silu táto myšlienka: Nemôže človek všetko vážne brať, čo sa robí. Sú veci, ktoré treba brať vážne, ale človek nemôže brať vážne všetko. To sa nedá. Lebo nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Preto treba hľadieť s optimizmom a nádejou dopredu. A to prajem aj vám, milí čitatelia, aby ste všetko čo robíte robili s radosťou, ochotne a s nádejou, že to bude lepšie. Že to nie je až také zlé a sú aj horšie veci, ktoré my nevidíme.

Share/Save/Bookmark


Tags: Stanislav  Krajňák  Rusko  misionár  misie  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie