Hlavná stránka Rozhovory S misionármi P. Gašpar Habara SVD o Brazílii

P. Gašpar Habara SVD o Brazílii

E-mail Tlačiť PDF
(1 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

LodP. Gašpar Habara SVD pracoval ako misionár v Brazílii niekoľko rokov. Vrátil sa na Slovensko a pôsobil niekoľko rokov v UPC. Asi v r. 2006 odišiel do Írskej misijnej provincie.

Môžete nám na začiatku prezradiť niečo o sebe a o svojich začiatkoch?

Volám sa Gašpar Habara, pochádzam z Duloviec (okres Komárno) a som misionárom Spoločnosti Božieho Slova, kam som vstúpil v roku 1987. Bolo to ešte v ťažkom totalitnom režime, preto sme sa schádzali tajne v diecéznom seminári. Na začiatku som si teda podal prihlášku do diecézneho seminára v Bratislave, kde sme sa už tajne zúčastňovali na prvých stretnutiach a pripravovali sa tak na vstup do misijnej spoločnosti.

 

Prvé sľuby som mal v roku 1988. Bolo to tiež za zvláštnych okolností, lebo ani rodičia, ani priatelia či známi nemohli byť prítomní, nakoľko všetko bolo organizované tajne.

Konalo sa to v Močenku, v zatvorenom kostole, takže o tom nevedela ani verejnosť. Iba Boh a ľudia, ktorí už boli v misijnej spoločnosti zainteresovaní.
Hneď po prvých sľuboch sa situácia uvoľnila a vybrali nás štyroch, ktorí sme odišli na štúdiá jazyka do Írska v roku 1990. V Írsku som študoval 4 roky. Pôvodne som mal odísť do inej krajiny, aby som sa zúčastnil Oversees traning program (OTP). Je určený pre študentov, ktorí idú do cudzej krajiny, kde spoznávajú inú kultúru, a potom sa vracajú do svojej krajiny, aby tu dokončili štúdiá. Bolo to také overenie v praxi, či skutočne mám práve toto povolanie a či v ňom chcem naozaj pokračovať. Ostal som v Írsku, pretože predstavení povedali, že pre mňa je samotné Írsko "inou krajinou", a tak bude pre mňa misijnou skúsenosťou. Tak som ostal v Írsku a po dohode so slovenským a írskym provinciálom som doštudoval teológiu.

V Írsku som sa potom pripravoval aj na večné sľuby, ktoré som mal v roku 1994. Po večných sľuboch som sa vrátil na Slovensko, kde som mal vysviacku, a tu som pôsobil v Nitre asi rok.
Súčasne som si podal žiadosť o víza do Brazílie, kam som dostal misijné určenie. V roku 1995 som odišiel. Bola to dobrodružná cesta, lebo som odchádzal zo Slovenska na neisto. Aj na veľvyslanectve v Prahe mi povedali, že moje dokumenty ešte nie sú všetky overené, a tak ma mohli každú chvíľu odvolať. A tak som odchádzal s myšlienkou, že Boh mi pomáha a je to jeho vôľa. V hlavnom meste Brazílie som znova začal študovať jazyk a odtiaľ som išiel na sever do štátu Pará. Tam sú naše misie, kde pôsobíme 20 rokov.

Aká je situácia v Brazílii, ľudia, problémy?

O Brazílii som veľa počul aj som o nej veľa čítal, no ten šok, ktorý som zažil, bol skutočne veľký. Najmä keď som pricestoval do Sao Paula, do tohto obrovského mesta, ktoré má 15 miliónov obyvateľov. Najväčší šok bol asi z rozdielov medzi chudobnými a bohatými. Keď som cestoval z letiska, išiel som cez "favely" - predmestia, kde som videl ľudí, ktorí mali domy iba z plechu alebo papierových škatúľ. Takto žijú na okraji mesta, všade špina, výtoky... a vtedy som si uvedomil, ako môže byť človek naozaj na okraji ľudskej spoločnosti. Potom som videl bohaté vily, vysoké múry, ktoré oddeľujú bohatých od chudobných, akoby tí prví nechceli vidieť túto biedu a uvedomiť si, že je to aj ich chyba, že aj oni sú zodpovední za to, že biedni žijú na okraji ľudskej spoločnosti. Ako zvládnuť tento rozdiel medzi chudobnými a bohatými, je jedna z problematických otázok.

Ďalší problém pramení z toho, že Brazília je veľmi veľká krajina a je ťažké zvládnuť jej administratívu, pretože je problém zvládnuť kontrolu nad celou krajinou. Severná časť krajiny je chudobná, južná je na tom ekonomicky a finančne lepšie, vyvíja sa obrovským tempom, skoro ako Európa; severná časť je na tom horšie. Okrem toho, sú tam všelijakí politici a skorumpovaní poslanci, ktorí sa snažia na tejto severnej chudobnej časti ešte zarobiť.

Peniaze sa neinvestujú tam, kde by sa mali: na školstvo, zdravotníctvo, výstavbu ciest alebo tvorbu infraštruktúry krajiny.

V čom spočíva tento problém chudoby v severnej časti krajiny?

Treba si uvedomiť, že táto časť nebola obývaná hneď a neinvestovalo sa tam hneď od začiatku, ale začína sa s tým veľmi pomaly, takže aj tu treba pristupovať trpezlivo a uvedomiť si, že sa nedá všetko zorganizovať hneď. Mestečko Rurópolis, ktoré je v štáte Para asi 250 km severne od rieky Amazonky, je hlboko v pralese a vzniklo asi pred dvadsiatimi rokmi. Takže tam bolo veľmi ťažké postaviť domy a vyrúbať les, aby sa postavili nejaké poľné cesty. Život tam bol veľmi jednoduchý a začalo sa od ničoho. Vláda na začiatku poskytovala nejaké prostriedky, ale neuvedomovala si, ako ťažko sa dá udržať táto situácia, a tak po dvoch rokoch prestala financovať niektoré projekty, a ľudia boli ponechaní sami na seba.

Prostredie je ťažko zvládnuteľné už samo o sebe, sú tam ťažké podmienky na život: tropické podnebie, obdobia tropických dažďov, ktoré zničia všetko, čo tam je - aj cesty, ktoré sú v období sucha ako-tak pojazdné, no v období dažďov sú úplne nepojazdné. Niekedy, keď som cestoval autobusom alebo džípom, videl som 2-3 kamióny, ktoré tam zapadli a ich šoféri tam museli vydržať, prosili o pomoc, pretože tam niekedy musia stáť aj niekoľko dní. Títo vodiči, ktorí prichádzajú do severnej časti Brazílie sa sťažujú, že neboli informovaní o tom, že tam nie sú asfaltové cesty.
V tejto časti je aj väčšia potreba misionárov a dobrých morálnych politikov, ktorí budú skutočne investovať tam, kde to treba, a nebudú sa obohacovať na úkor chudobných, ale spravodlivo budú rozdeľovať financie a niekedy sa budú snažiť prispieť aj vlastnými prostriedkami, aby bol tento život lepší.

V čom spočíva tvoja práca ako misionára v tejto oblasti?

Ja som pokračoval v tom, čo začali už misionári predo mnou - najmä františkáni z Ameriky, potom tam boli domorodí františkáni a nakoniec sme tam prišli my, verbisti. My teraz "ťaháme" misiu - farnosť, ktorá patrí diecéze. Biskup nás požiadal, aby sme prišli, lebo je tam nedostatok povolaní. Každých 5 rokov si obnovujeme zmluvu. Ak by tam biskup mal už svojich diecéznych kňazov, tak odídeme, no zatiaľ, akokoľvek sa snaží, tak to nejde. My sa snažíme vybudovať túto farnosť tak, aby bola sebestačná.
Moja práca spočívala v tom, že som navštevoval "Basic Christian Communities" (kresťanské "základňové" komunity) - asi 80 malých komunít, ktoré žili roztrúsené po amazonských pralesoch. Tieto komunity boli veľmi vzdialené od mojej fary, a tak som používal džíp, aby som sa k nim mohol dostať. Často som musel ísť motorkou alebo na koni a v období dažďov som chodieval najčastejšie pešo, lebo okrem koňa nebolo možné používať žiadny dopravný prostriedok. Takže to bola namáhavá práca, pretože okrem toho bolo treba zdolávať aj tropické podnebie. A hoci príroda, ktorá vás tam obklopuje, je naozaj krásna, treba zdolávať aj také ťažkosti, ako sú komáre, rôzne insekty, ktoré neúnavne otravujú človeka. Pre nás, ktorí tam prídeme z Európy, je adaptácia ťažká, pretože tento hmyz nám neustále znepríjemňuje život. V noci tam máte komáre a cez deň rôzny iný hmyz, takže človek sa musí 24 hodín chrániť pred pobodaním a všelijakými tropickými chorobami.

Keď si prišiel po takejto náročnej ceste do komunity v dedinke, čo všetko si tam robil?

Môj program bol jednoduchý, pretože v komunite už mesiac dopredu vedeli, že prídem, a tak sa na to pripravili. Každá komunita má svojich katechistov. Katechista, to je pravá ruka kňaza. Robí všetko, čo robí kňaz, iba neslúži svätú omšu a nespovedá, on vysvetľuje Božie slovo. Takže on pripraví ľudí a oni už potom vedia, kedy bude sv. omša. Kňaz príde, pred svätou omšou sa stretne s ľuďmi, porozpráva sa s nimi, čo sa udialo a aká je situácia v danej komunite, aké problémy vznikli, čo treba riešiť. Na druhý deň sa zídeme znova v kostole, slávime svätú omšu a vysluhujem sviatosti pre tých, ktorí už na to boli pripravení, napríklad sobáše, krsty... a tak svätá omša trvá potom minimálne dve hodiny. Pre komunitu je to veľmi významná udalosť, lebo kňaz môže do tejto komunity prísť 2-krát, maximálne 3-krát do roka (ak je dobré počasie), aby odslúžil svätú omšu. Je to málo, no museli sme to takto rozdeliť, lebo na to všetko sme len dvaja misionári. Jeden väčšinou zostáva na fare a druhý ide, potom sa vystriedame, aby sme nabrali sily. Striedame si jedno auto a delíme si prácu tak, aby sme to nejako zvládli.

Ako tam vyzerá svätá omša?

Svätá omša má takú istú štruktúru ako u nás, iba s tým rozdielom, že participácia (účasť) ľudu je oveľa väčšia. Každý sa zapája do spevu, ľudia si prinesú hudobné nástroje ako bubny, gitary a svätá omša sa slávi takto spoločne. Deti sedia vpredu a veľmi živo sa do svätej omše zapájajú. Niekedy sa v svätej omši deťom vyhradí osobitné miesto, v ktorom môžu prejaviť svoju vieru. Býva to veľmi živá a dynamická svätá omša s rôznymi prvkami, ktoré tam miestni obyvatelia vkladajú, a tak aj nám približujú realitu svojho života.

Rozprávajú počas svätej omše aj niečo o sebe, napríklad svedectvá?

To záleží od toho, o akú veľkú komunitu ide. V mojej farnosti v Rurópolis, ktorá má 10 tisíc obyvateľov a na svätú omšu mi príde do 1000 ľudí, je ťažké komunikovať tak, aby každý mohol niečo povedať. Ak ide o komunitu, kde je asi 20 rodín, tak tam je možné opýtať sa a ak ľudia chcú, tak niečo povedia. Je to však v zhode s evanjeliom a so slovom, nad ktorým práve meditujeme. Vtedy je to také bezprostredné a cítim sa v komunitách ako v rodine.

Ako prežívajú Veľkú Noc, keď nemajú kňaza a ako si Ty slávil tieto sviatky v ich komunitách?

Veľkú noc voláme Semana Santa, je to veľký zážitok. Bol by som veľmi rád, keby som mohol byť v každej komunite, no to nie je možné. Katechéti sa sami snažia zorganizovať celé slávenie svätého týždňa, lebo ja zostávam na fare, kde máme väčší počet veriacich a snažím sa tam zorganizovať všetko, čo potrebujem k sláveniu Veľkej noci. Máme stretnutie s katechétmi, mužmi i ženami, so všetkými, ktorí sa budú podieľať na slávení Veľkého týždňa, a takto spoločne plánujeme každý jedeň deň. Plánujeme spolu sväté omše, svätú spoveď, krížové cesty, pobožnosti, aby sme tak boli dobre pripravení pre ľudí, ktorí prídu načerpať novú silu do ďalšieho života. V Latinskej Amerike je slávenie Veľkého týždňa veľmi dôležité, lebo do kostola vtedy prichádzajú aj takí, ktorí cez rok nechodia, a kostol až praská, takže ľudia stoja aj vonku, lebo každý chce byť na tej oslave, kde sa slávi umučenie a smrť Pána Ježiša Krista. My kňazi im to často pripomíname, lebo v nedeľu, kedy sa slávi zmŕtvychvstanie, nepríde toľko ľudí. Keď som rozmýšľal nad históriou tohto ľudu, pochopil som, že aj oni veľa trpia, a tak im je cesta utrpenia Krista veľmi blízka. My ako misionári sa im snažíme priniesť aj to víťazstvo a radosť zmŕtvychvstania a hovoríme im, že aj my, ak budeme jednotní, vybudujeme spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť.

Krížovú cestu si robia oni sami alebo im ju pripravujete vy?

Naša mládež by sa urazila, keby ju nemohla robiť ona, a tak si ju každý rok pripraví nejako výnimočne. Je to asi 50 mladých ľudí, ktorí sa už dva mesiace spoločne pripravujú na túto krížovú cestu. Je to hraná krížová cesta v uliciach mesta a završuje sa pred kostolom, kde je samotné ukrižovanie. Potom prenesú telo toho, kto predstavuje Krista do kostola, a tam sa potom slávia obrady Veľkého piatku. Krížové cesty sa modlia aj počas pôstu, no sú to len také pobožnosti, najmä v rodinách. V Brazílii, kde som pôsobil, je taký zvyk, že sa postupne navštevujú všetky rodiny, kde sa urobí nejaká pobožnosť, niekedy tam ide aj kňaz, požehná dom a pre rodinu je to veľká česť, keď sa tam takto stretnú. Potom sa urobí káva a nejaké koláčiky.

Rodiny sa teda navzájom navštevujú alebo ich navštevujete vy?

Sú tam rodiny, ktoré to organizujú a vytvárajú nejakú skupinu. Väčšinou sú to ženy, ktoré sa stretnú v kostole, a tam sa dohodnú, do ktorej rodiny pôjdu. Dohodnú deň aj čas, potom tam prídu, pomodlia sa ruženec alebo nejakú novénu, a tak to pokračuje celý mesiac. Zavŕšenie prichádza na konci mesiaca v kostole, kde sa stretnú všetky tieto rodiny, a tým vrcholí a končí táto novéna. Nie sú to len rodiny týchto žien, ale vyhlási sa to v kostole a pozvaní sú všetci. Sú tam síce malé domčeky, no je tam stále teplo, a tak sa môže stáť aj vonku. Dôležité je, že o to majú naozaj záujem. Brazílčania sú veľmi spoločenskí ľudia, nie je tam taký individualizmus ako v Európe alebo v Amerike, ale dôraz kladú na to, aby sa spolu stretli.

Ako prebiehajú samotné obrady Veľkonočnej soboty a nedele?

Ako som už povedal, v piatok je tam krížová cesta, na ktorej sa zúčastňuje obrovské množstvo ľudí. Sú to kresťania - katolíci, ktorí chodia do kostola len zriedkavo, no toto si nenechajú ujsť. V sobotu sú obrady také isté ako u nás, no sú tam ešte nejaké prvky naviac. Tieto obrady sú veľmi zdĺhavé, pretože miestni obyvatelia všetkému nerozumejú, ale chcú na všetkom participovať. My, kňazi niekedy prídeme s vlastnými myšlienkami a myslíme si, že iba my všetkému rozumieme a robíme si to po našom; potom sa môžeme cítiť veľmi osamelí, lebo svätá omša bude iba "odrecitovaná". Keď im to všetko vysvetlíme a pozveme k spolupráci aj ich, tak je to svätá omša, ktorá v nich zanechá hlboký dojem.

Niečo také ako náš "kúpací pondelok" poznajú?

Nie, snažil som sa im to vysvetliť a možno to tam aj zaviesť, no oni sa na mňa tak nechápavo pozerali, že prečo sa majú oblievať vodou, keď sa môžu rovno kúpať. Oni si robia takú slávnosť, kde sa všetci zídu - starí, mladí - pustia si z magnetofónu nejakú hudbu, a tak sa zabávajú. Najskôr sa pomodlia v kostole, potom sa rozdelia, každý niečo prinesie, nejaké sladkosti, koláčiky alebo coca-colu, ktorá je tam veľmi obľúbená, a nejaké iné nápoje. Majú nejaký duchovný i zábavný program, kde sa skutočne uvoľnia a môžu sa tam cítiť ako jedna rodina.

Ako si trávil svoj voľný čas?

Môj voľný čas bol veľmi zriedkavý, lebo som tam pracoval od 6. hodiny ráno do 18. večer a keď som skončil, tak som bol rád, že si môžem niečo prečítať alebo pozrieť, čo sa deje vo svete, lebo od roku 1998 sme mali aj elektrinu. Toho voľného času bolo naozaj veľmi málo a keď som si ho sám neurobil, tak som ho nemal. Snažil som sa aspoň v nedeľu popoludní odísť z fary, lebo inak človek preživa iba stresy. Odchádzal som k mojim známym asi 5 km odtiaľ, kde boli krásne vodopády, a tam som si chodil odpočinúť, vykúpať sa a nabrať sily do ďalšieho týždňa.

Môžeš popísať nejaké špeciálne zvyky, na ktoré si si musel zvyknúť alebo boli pre teba nejako zaujímavé?

Jednou z vecí bol jazyk, aby človek mohol rozumieť tomu, čo prežívajú, ich zmyslu pre humor. Ťažko mi padlo, že som nemal súkromie. Sú spoločenskí, a tak ho nepotrebujú. Ja som sa niekedy potreboval pripraviť na misiu alebo sviatosti, keď som odchádzal do terénu chcel som premeditovať, čo mám tým ľuďom povedať, ako riešiť problémy, a tak som potreboval viac súkromia. Oni stále prichádzali na faru a mysleli si, že je to dôležitejšie ako čokoľvek iné. Myslia si, že kňaz by nemal byť sám. Tak som sa niekedy musel zamknúť a napísať, že nie som doma, aj keď som bol doma zatvorený, a tam som pracoval, písal a pripravoval sa.

Nejaký zaujímavý zážitok?

Keď som slúžil prvú svätú omšu, išiel som na misiu. Všade len poľná cesta, jamy, blato... Napokon som džípom predsa len nejako došiel do tej komunity. Ani som nevedel, kde ma zavedú, a oneskoril som sa, lebo som to hľadal. Potom už ani omša nebola vtedy, kedy sme ju plánovali - už sa nejako zvečerievalo. Prišli sme do kaplnky, bola drevená, kadejaké diery, no bola to ich kaplnka, ktorú si sami postavili. Ja som sa pripravoval na svätú omšu, musel som si doniesť všetko so sebou, lebo na misii si kňaz musí doniesť knihy, misál, kalich, vodu, víno a doniesol som si aj posteľ. To je taká sieťka, v ktorej spím. Ja som už vchádzal do kaplnky a vidím, že ľudia už netrpezlivo čakajú a katechista ešte netrpezlivejšie. Tak sa pýtam, čo sa deje. On sa ma pýta, padre ja chcem vedieť, ako dlho bude trvať omša. Ja mu hovorím, že mu neviem povedať, že to záleží od Ducha Svätého a od toho, čo budem musieť povedať. On stále, že aspoň približne. Bol už trochu nervózny a hovorí mi: ,,Viete, ja musím už zapáliť sviečku na oltári a mám len jednu. A keď tá omša bude dlhšie, ako vydrží sviečka, tak potom musíme dokončiť tú omšu po tme." Viete si predstaviť, že keď som slúžil tú omšu, stále som jedným okom pozeral na ľudí, a potom na sviečku, či to stihnem, kým dohorí. To bol prvý šok, pretože som prišiel z krajiny, kde máme elektrinu, a tu máte iba maličké svetielko sviečky a musíte dbať aj na takúto maličkosť.

Ďalším takým zážitkom bolo, keď som prišiel do mojej fary v Rurópolis. Cesta bola hrozná, lebo som musel prejsť 250 km a bolo práve obdobie dažďov. Išli sme po poľnej ceste, takže keď som prišiel, bol som skoro polomŕtvy a išiel som hneď spať. Ráno vstanem, druhý misionár mi urobil čaj a hneď prišiel katechista. Jeho prvou otázkou bolo, odkiaľ som, a potom sa ma spýtal: "Padre, a čo ste urobili v Cirkvi, že vás sem poslali?" Touto otázkou som bol prekvapený a odpovedal som mu, že nič, že ja som misionár a ako misionári chodíme na tieto "ťažšie" miesta. A on hovorí: "No, tak vo vašom prípade je to iné, lebo my sme tu za trest. Vláda sa nás chcela zbaviť a presťahovala nás z južnej časti Brazílie do tejto severnej. Teraz nás odrezala od sveta a my to berieme ako trest. Takže vitajte tu, padre, medzi nami." To bol veľmi silný zážitok, vďaka ktorému som si uvedomil, že niektorí ľudia sem prišli za trest a musia tu tvrdo zápasiť s prírodou o prežitie. To bol začiatok mojej misie. Ďalšia príhoda, ktorá ma oslovila, sa udiala, keď som išiel navštíviť jednu komunitu. Išiel som vlastným džípom. Bolo to také dobré obdobie po období dažďov, keď sú cesty už trochu vysušené, a tak som mohol prejsť.

Vždy, keď som išiel navštíviť tieto komunity, stretával som po ceste ľudí a aj keď moje auto nebolo veľké, snažil som sa im pomôcť aspoň tak, že som ich zobral kúsok cesty. Aj teraz sa mi stalo, že som zobral zopár ľudí, ktorí išli na stretnutie s kňazom do komunity, kde bola príprava na svätú omšu. Ako som tak šiel džípom po tej džungli a videl som starších aj mladších, ako sa snažia zastaviť auto. Snažil som sa vždy zobrať tých starších, ktorí sú už nevládni, no mal som už priveľa ľudí v aute. Videl som tam jedného starčeka, mohol mať asi 60 rokov, a bol veľmi upracovaný. Tak som si povedal, že pre takéhoto chudučkého starčeka sa tu ešte nejaké miesto nájde a nejako sa do toho auta natlačil, no nemohol zatvoriť dvere. Tak som vyšiel ja a zatvoril som. Po pár minútach ma ten starček potľapkal po pleci a hovorí mi: "Padre, mohli by ste otvoriť dvere?" A ja mu hovorím, že ak ich otvorím, tak viacej ľudí vypadne. A ten starček si nechal prsty medzi dverami a ja som mu ich zatvoril medzi dverami a karosériou. Čo bolo šokujúce, že ten človek ani nezakričal, nijaký výkrik bolesti, a keď som to videl, tak som rýchlo

zastavil džíp a prosil som ho o odpustenie, že som to skutočne nevedel. Ten človek sa na mňa usmial a hovorí mi, že to je v poriadku. Tam som videl, že tí ľudia už majú za sebou toľko bolesti, že pri ďalšej ani nezakričia, jednoducho to berú ako samozrejmosť. Toto bol tiež taký hlboký zážitok, ktorý ostal silno zakorenený v mojom srdci, a tam som si uvedomil, že tento národ je taký ubitý, že si zaslúži našu službu.


V Brazílii som strávil 6 rokov a dodnes vysielam modlitby za tento ľud, ktorému som slúžil zo srdca a oddanosti, a vyprosujem požehnanie pre tento ľud v blízkosti rieky Amazonky, na ceste Trans Amazonika.
Brazília svojou rozlohou 8 512 000 km2 je najväčším štátom Južnej Ameriky, pokrýva skoro celú polovicu kontinentu. Brazília je federatívna republika s mnohými politickými stranami. Túto krajinu tvorí 26 štátov federácie. Jednu tretinu rozlohy zaberá Amazónska nížina, ktorú tvorí rieka Amazonka s viac ako 200 prítokmi. Je známa ako najväčšia rieka sveta s dĺžkou 6885 km, čo je asi o 214 km viac ako dĺžka rieky Níl. Jej prietok pri ústí do mora je okolo 200 tisíc metrov kubických za sekundu. Rieka Amazonka preteká cez 3 štáty: cez Peru, Kolumbiu a Brazíliu.

Ja som pracoval v štáte Para. Je to obrovský štát, ktorý má rozlohu 1 253 164 km2. Obyvateľov má takmer o milión viac ako Slovensko, okolo 6 miliónov. Ja som pracoval konkrétne v mestečku Rurópolis, ktoré má okolo 20 tisíc obyvateľov. Vzniklo popri projekte, ktorým vláda chcela realizovať cestu cez amazónske pralesy. Táto cesta sa prestala budovať v 70. rokoch, keď vláda kvôli korupcii zastavila financovanie tohto projektu. Brazília je obrovský štát a je ťažké sa v ňom orientovať, lebo každý štát sa odlišuje od iných svojimi zvykmi, kultúrou, tancami, ešte aj slúžením svätých omší, v jednom štáte pijú viac kávu, v inom čaj, takže je veľmi ťažké poznať túto krajinu a vyžaduje to veľa času a cestovania. Ja môžem hovoriť iba o severnej časti, kde som žil a pôsobil. Také Sao Paulo má 15 miliónov obyvateľov, Rio de Janeiro má 10 miliónov obyvateľov, atď.

Ďakujem Bohu za to, že mi dal poznať túto krajinu a dal mi byť misionárom práve v Brazílii, kde až 80 percent obyvateľstva tvoria katolíci, no potrebujú misionárov z Európy a ich pomoc. Aj Svätý Otec na svojich cestách neustále pripomína, že nemôžeme zabudnúť na tých, na ktorých spoločnosť zabudla, a my, kresťania - katolíci sme prví, ktorí sa máme angažovať v spoločnosti za tých, ktorí sú utláčaní, ubití. Toto je naša misia, aby sme vždy boli verní poslaniu, že Božie kráľovstvo prišlo pre všetkých a všetci sme deti Božie. Nakoniec chcem poslať ešte pozdrav tomuto ľudu, ktorému som slúžil, a ako dôkaz, že som na nich nezabudol, chcem to povedať po portugalsky a nech to anjeli a sám Pán Boh prinesú do sŕdc týchto ľudí: Saudasoes da Eslovaquia...
Aj vám milí dobrodinci prajem veľa požehnania a šťastia v živote. Nech Kristus, ktorý zvíťazil nad smrťou je vašou silou v budovaní lepšieho, spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.

Share/Save/Bookmark


Tags: Rozhovor  Gašpar  Habara  Brazília  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie