Hlavná stránka Listy misionárov Misionári Bohatstvo chudobných - list Sr. Aurélie

Bohatstvo chudobných - list Sr. Aurélie

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

JezisSr. Aurélia SSpS nedávno odišla na misie do Brazílie. Poslala nám odtiaľ zopár listov. Tu sú tri...

Milí misionári v Bratislavskej Petržalke !

Nech jeho prítomnosť cez všetkých vás je prítomná na tomto vašom novom misijnom poli pôsobenia i poslania Ním a neustále otvorená pre každého.
Doletela som až neuveriteľne bezpečne, čomu sama až doteraz nemôžem uveriť, pretože všetky moje doterajšie cesty nesú so sebou nejaký "trapas". Silný anjel strážca, že??? Som naň hrdá i pyšná!!! Vyzeralo to tak, že budem najkratšie cestovať, ak ma informácie neklamú, z našej "SSpS odletovej trojky" som z cieľa svojho volania i poslania dorazila posledná. Keď som sa tam zložila, konečne po tých dvoch precestovaných dňoch a nociach som sa konečne uložila do postele. Tuším sedem hodín mi trval "spánok spravodlivých". Matka predstavená sa vraj

chodila na mňa pozerať, či žijem. A od tohto momentu som v tomto dome zafixovaná ako "Esperto" - moje nové meno, ktoré sa v posledných dňoch strieda s menom "Macaco" (opica), a to len preto, že mám rada banány. Ponta Grossa je južnou provinciou našej kongregácie a nachádza sa v oblasti Paraná, ktorej hlavným mestom je Coritiba. Všetky na žlto označené oblasti na mapke sú obsadené južnou provinciou. Zelená farba patrí severnej provincii. Tie zvyšné nie sú obsadené našou kongregáciou. Pevne verím, že po čase budú obsadené aspoň niektoré z nich. Zaujímavosťou je, že v Sao Paulo, s ktorým susedíme, je omnoho teplejšie. Striedajú sa tam dve ročné obdobia - dažde a tropické teplá. Tu v Ponta Grossa, podobne ako v Európe, existujú štyri ročné obdobia, vlastne priletela som do zimy. A hoci sa tu neguľujeme ani nekorčuľujeme - predsa sú tu dobré "fujáky", je tu vlhká zima, ktorá akosi udiera na kostičky. Dokonca ráno sú i mrazy! Takmer všetci už čakáme, kedy už budeme môcť zamávať tejto zime, ktorá by sa mala skončiť už v októbri a v decembri má byť už údajne úplné teplo. Úprimne sa teším na nový kultúrny šok: "Vianoce v tropických teplách pod palmou! To tu ešte nebolo!" No čo, veď treba vyjsť a povstať zo zvykov a zvyklostí a tradičností a prijať dynamičnosť skutočných okamihov diania. Áno - áno, to by bola vždy zvládnuteľná teória. Ale ťažšie sa zvládajú alebo nezvládajú, "prestavenia tela, ľudskosti". Je to ťažké, ale ... chce to čas. Ťažkosť nesie v sebe a so sebou krásu, ktorá je viditeľná v pravom, príhodnom čase. 3. septembra som začala nakladať portugalské slovíčka do svojej slovnej zásobe. Tri krát v týždni (streda, piatok, sobota) sa mi venuje profesorka Celia. Ej, veru, neviem niekedy, či sa mám spolu s ňou smiať, či plakať, keď spustí svoj rehot nad mojimi poskladanými frázičkami. Ináč portugalčina sa mi nezdá byť až taká ťažká, ba až akosi veľmi blízka.

Potrebujem začať myslieť po portugalsky, to však môže zvládnuť iba "Svetlo zhora"... Môj česko-portugalský slovník, ktorý som si priniesla, mi je takmer nanič. Musela som si najprv pozháňať nový, portugalsko-poľský, slovník od verbistov tu v Ponta Grossa. Môžete si predstaviť moje listovanie v ňom od rána do večera a od večera do rána - "nekonečná neustálosť". Dúfam, že sa naň nenaviažem, ale že ma naučí všetko, čo má v sebe!!! Listovanie a prekladania mi zaberá veľa času a tak ma to akosi oberá o pokoj. Á, ešte dobre, že existujú vrecká! Mám neustále pri sebe ceruzku a papier a zapisujem všetko, čo počujem. Aj tak by sa to dalo definovať. Tak milí bratia, toto sú začiatky začiatkov. A už je dosť nezvládnutých situácií. Snáď preto, že som ich chcela zvládnuť sama. Ak však vstupujem do každého okamihu s vedomím, že ON je schopný zvládnuť to vo mne i cezo mňa ..... nestačím sa diviť ako to beží. Dobrá škola! Každý deň znova a znova nová odovzdanosť do JEHO rúk. Bez nej sa ísť nedá. Prebieha tu nekonečne mnoho akcií, na ktoré ma sestry ťahajú, ale musím sa priznať, že mnohému nerozumiem. Naposledy som dostala pozvanie od sestier na exkurziu mestom. Videla som chudobné Favely na perifériách mesta. Potom sme navštívili Casa Grande SVD a ružové sestry. Všetky vybehli z klauzúry pozrieť si živý exponát z Európy. Ja som sa s nimi dobre porozprávala. Fakt, neveríte? Aspoň sa za mňa modlia. Druhú nedeľu sme zas vyrazili na celý deň na štadión. Konala sa akási katolícka liga - Festa. Neskutočne mnoho rýchlych slov, piesní - veľmi rytmických, mnoho ľudí! Moja hlava! Tuším mala vtedy 10 ton!!! Samotný temperament, či chcem alebo nie, veľmi na mňa vplýva. Občas ma núti len nemo stáť a krútiť hlavou!
V takejto zime som sa spočiatku nesprchovala, alebo sprchovala v zimnej vode. Nevedela som pochopiť tento pevný sprchovací systém. Neskôr ma isté skutočnosti donútili opatrne sa vždy spýtať, či tečie teplá voda. O horúcej môžem iba snívať, ale aspoň nie je ľadová. Prádlo si sestry perú v rukách a ja si dnes už "ukradnem" tú teplú vodu zo sprchy. Keď vytiahli predo mnou to železné rajbadlo, na ktorom sa kedysi rajbalo, mala som čo robiť, aby som sa nerozrehotala "nahlas". Pripadala som si so "šichtovým mydlom" v ruke ako pri sestrách Matky

Terezy. V kuchyni neexistujú antikorové riady. Bála som sa na to čo i len pozrieť, aby mi náhodou moje blomby nezačali vyskakovať, ale dnes ich už so "šichtovým mydielkom" riadne vyumývam. Varia aj na plyne, ale i na piecke, ktorú podkurujú "drievkom". Hore v jedálni existuje napríklad antikorový samovarič kávy a "plyniačik" na raňajšie hrianky a hlavne na vodu pre Chimahou - Mäte! Sestry to neustále pijú. Spočiatku som to pri stole akosi prežívala. Ono to totižto koluje! Keď som videla, čo sestrička predo mnou robí so svojou ústnou dutinou, môjmu žalúdku nebol ej veru všetko jedno. Všetky oči sa upriamili na mňa, keď mi to podávali. S nechuťou i s odporom som zopárkrát prijala "fajku", potiahla a potisla ďalej. A už som sa iba modlila, aby ma nestihlo druhé kolo!!! Z času načas sa pridám aj prijmem, ale ... ak môžem, vyhnem sa tomu. Drahí moji, je čas prestaviť sa zo slovenských do portugalských dimenzií! A preto už iba krátke podelenie sa s delením, dobre? V stredu ráno je našou meditáciou nedeľné evanjelium. Teraz bolo delenie sa so symbolom. Bolo evanjelium o boháčovi a Lazárovi. Panečku! Človek nerozumie, nevie hovoriť a ... ešte symbol ...
No častokrát "holá skutočnosť - holé bytie" neuveriteľne mnoho znamená aj bez slov. Večer som zaspávala bez symbolu. Ráno som jednoducho zabehla do jedálne, vzala som dve rovnaké šálky a do jednej som napustila vodu - to bol môj symbol. Veľa slov by asi nepovedalo mnoho očiam, ktoré na mňa počas meditácie čakali! Možno sa vynájdem. A tak som začala: "Bohatý je niekedy až príliš chudobný. A naopak chudobný môže byť veľmi bohatým! Pane, v Tvojich rukách je všetka chudoba, všetko bohatstvo. Daj, aby sme službou boli navzájom solidárni ...". A preliala som vodu z plnej do prázdnej šálky.
Buďme teda službou solidárni tam, kde sme!
Za modlitby ďakujem - bárs šumne! No nemyslite si, že nepotrebujem ďalšie a nové!!!
V modlitbe za vás sr. Aurélia SSpS.

 

Druhý list od Sr. Aurélie SSpS:

Z počúvania spoznávam, že Brazil je obrovitánska krajina. Nachádza sa v nej okolo 23 Estados a každý z nich má svoje hlavné mestečko. Taktiež má svoju typickosť, svoju tradíciu. Napríklad Šimahau (Chimahao) - je tu dnes zaužívané, lebo bolo prevzaté z Paraguaja. V niektorých Estados sa pije so studenou vodou a volá sa terere. Tiež sladká kukuričná kaša zvaná polenta, žltej farby, v niektorých oblastiach biela (ako detská krupica), zabalená v zelených kukuričných listoch, zviazaná povrázkom a uvarená vo vode. Typickým je tiež pečené mäso, zvané šuhasko (chuhasco), ktoré nesmie chýbať ani na jednej z fiest, čiže slávností.
Samotná Ponta Grossa je svojou rozlohou dosť veľké mesto. Centrum je pekne civilizované. Niekde až prepych a bohatstvo (ricéza), ale na ceste tiež posedávajú deti, alebo postávajú pri semaforoch a keď je červená žobrú. V rozsiahlych štvrtiach (vilách), tak trošku mimo mesta, to je už akoby celkom iný svet a život. A to ešte nie sú favely, ležiace na perifériách za mestom! Na mňa to pôsobí veľkým kontrastom.
V Sao Paulo pracujú sestry, tuším jedna skupinka, na periférii v sociálnej oblasti, teda musia brániť práva a potreby chudobných.

Mala som možnosť zúčastniť sa jedného zaujímavého stretnutia. Dostali sme pozvánku (convite), a tak ma sestry vzali. Jedna Nemka a jedna Brazílčanka. Do posledného okamihu som nerozumela o aké stretnutie (encontro) ide. Až na mieste činu som pochopila a všetky obavy, či budem, alebo nebudem rozumieť sa rozpŕchli. Samotná atmosféra -atmosféra disciplíny i pokoja, mieru, pravdy, spravodlivosti - mi vyrazila dych. Na štadióne, vo veľkej hale sa zišlo niekoľko tisíc ľudí na niekoľko dní. Mladí a starší i celé rodiny s deťmi v akomsi boji za kus zeme. Áno, tu si ľudia veľmi vážia každý kúsok zeme. Tí chudobní si ju kúpiť, žiaľ, nemôžu, a tak nemajú kde žiť. Nemajú čo obrábať a nemajú z čoho žiť. Preto existujú favely, ktoré ja dnes ešte poriadne nepoznám; ale zato som navštívila zopár domčekov pozbíjaných z dosiek. Na stretnutie sme dorazili, keď sa spievalo. Prvýkrát som počula hymnu de Brazil. Možno by niekto povedal: revolučnosť! - Možno. Potom sa uskutočnila prezentácia jednotlivých miest za celú oblasť Estado Parana a potom nasledovalo i akési divadelné kreatívne stvárnenie tanec zeme. Zem v portugalskom jazyku je terra. Všade bola dekorácia červenej, pretože táto brazílska zem je zväčša ohnivá, čiže červená, a červená figurovala tiež ako symbol krvi prelievanej v boji za zem. Slová všetkých piesní boli veľmi pravdivé a nasmerované k opisu celej prírody a stvorenia, ktoré nám zveril Boh.
Iste nie je pre nikoho novotou, že v Brazil žijú všetky rasy obyvateľstva. Černosi, dovážaní z Afriky ako otroci, pracovali na území de Brazil, ktoré bolo isté obdobie kolóniou Portugalska. Tiež je tu mnoho ľudí z Ázie, Japonska. Dokonalé misturádo! A najnovšie som objavila Ukrajincov, takže môžeme spolu komunikovať. Ani už nehovorím o početnej komunite Poliakov, ktorí sa narodili už tu. Je to cítiť aj na ich reči, ktorá je už "pobrazilčená". Najnovšie očakávam, kedy tu stretnem i nejakého Slováka; pretože už sa mi dostalo do uší i to, že pred niekoľkými rokmi mnoho Slovákov z Rumunska zakotvilo práve v Brazil.

V predvianočnom čase sme smerovali autobusom po prašných cestách za mesto, akoby do vrchov, s igelitovými vreckami látkových handričiek či oblečenia a troškou sladkostí pre deti. Keď už autobus nemohol pokračovať v ceste, išli sme po vlastných. Cieľ - malá chatrč, bol v nej i betlehem. Pomaly sa zhromažďovali i domorodí obyvatelia. Na jednom mieste pršalo, takže pútnici prišli zablatení a mokrí až po uši, dospelí i deti. Odbavovalo sa všetko naraz, svätá omša Božieho narodenia a pri nej i prvé sväté prijímanie dvoch dospelých.
Na prvý pohľad mi to veľmi pripomínalo Rumunsko, až neskôr sa začali v mojej mysli objavovať i rozdiely. Niektoré veci či udalosti nemôžeme chápať rozumom, tie sa dajú chápať iba srdcom. To bol pre mňa akýsi osobný záver, keď sme sa vracali po ceste späť k autobusu.

A potom nás civilizácia mesta znovu privítala akousi nevšednou hlučnosťou. Hral sa futtebol, a tak každé auto trúbilo, ako sa len dalo, a transperovalo vlajkou. Hm... skonštatovala som: dva odlišné svety! No, zatiaľ mám vždy jednu a tú istú skúsenosť: svet tých chudobných oplýva nesmiernym bohatstvom, i keď oni sami o tom nevedia a nechápu to! Je to bohatstvo vnútra - otvorenosti a veľkého darovania!

BOA NOITE PARA HOJA
BOM DIA PARA AMANHA

 

Ďalší list od Sr. Aurélia z Brazílie bude o "Caporei". Čo to je? Nuž čítajte...

 

Aj keď som minule svojím podpisom akoby uzavrela chod myšlienok, predsa len budem pokračovať. Tu, na kolégiu, kde momentálne existujem a ktoré patrí našim sestrám, som sa len nedávno stretla s niečím novým a nepoznaným. Po troške pátrania a po nejakej tej príprave prekladu som sa rozhodla, že vám o tom porozprávam. Čakala som i na fotky, ktoré by trochu mohli spestriť môj voľný preklad.
Všetko začalo tým, že sr. Isolde, riaditeľka kolégia, počas prestávky privítala na dvore v areáli školy skupinu mladých nadšencov. Žeby akési vystúpenie pre našich študentov alebo zas nejaká propaganda či reklama, ktorá je už taká bežná, že mnohokrát si ju už nikto ani nevšimne?
S niekoľkými sestrami a so chimarrao (čítaj šimahao, druh brazílskeho čaju - pozn. red.) v ruke som sa i ja prikradla k oknu. Na silu tohto brazílskeho čaju som si už tak trochu zvykla. Len nie vždy sa mi podarí nepopáliť si jazyk horúcou vodou.
Skupina sa rozostúpila do polkruhu. Zopár z jej členov začalo hrať na typické nástroje vyrobené z bambusu, zvané Berambau, ktoré sa podobajú na luky na strieľanie. V určitom rytme, počas spevu sa vždy predstavovali dve a dve osoby. Akrobacia, gymnastika, karate, boj, brejk... - vraj capoeira (čítaj kapoeira).
Potom už udalosti nabrali celkom prirodzený spád. Oslovila som šéfa skupiny. A ten mi na druhý deň s radostnou otvorenosťou priniesol základné informácie, kúsok z histórie capoeiry, ktorý vám prinášam:

V 16. storočí nebola Brazília slobodným štátom. Časť územia patrila portugalským kolonizátorom, ktorí dovážali otrokov z Afriky na prácu na roliach cukrovej trstiny (cana-de Acucar). Otrokov privážali na veľkých lodiach, známych ako "lode černochov". Najväčšie tri cieľové prístavy tohto obchodu boli Pernambuco, Bahia, Rio de Janeiro.
Brazílska história je plná epizód o početných černošských vzburách. Mnohým sa podarilo utiecť, najmä v hlbokých, bujných pralesoch zvaných mata. Každá černošská komunita bola založená a formovaná rovnako - na základe hierarchie, v ktorej na vrchole stál kráľ GANGA-ZUMBI.

Tu sa zrodila capoeira. Pôvodne mala byť prejavom obrany sociálnych a ľudských práv, obrany národa, ktorý bojoval za svoju dôstojnosť a slobodu. Neskôr sa však objavilo akési zvrhlé chápanie capoeiry. Kruté zotročovanie a beznádejnosť nútila černochov svojich nadriadených doslova biť, zabíjať, vraždiť. "Odmenou" za túto zvrhlosť bolo dvoj- až šesťmesačné väzenie. Existujú dokumenty Rui Barbosa, ktorý si myslel, že capoeira znamená "nával ukrutnosti" tejto čiernej rasy v histórii Brazílie.
Veľkým iniciátorom capoeiry bol majster Bimba - majster majstrov. Vytvoril štýl hry a v roku 1932 založil prvú akadémiu špecializovanú na capoeiru. Mnohí, ktorí to v politickom či spoločenskom živote dotiahli veľmi vysoko, boli práve žiaci majstra Bimbu. Ten sa dostal až po prezidentského paláca, kde dostal čestné uznanie od hlavy štátu Getúlia Vargasa, ktorý prehlásil:
"Capoeira je jediným skutočným národným športom, ktorý musí byť ocenený."
Podoba capoeiry sa odvtedy veľmi zmenila, v pozadí si však uchovala svoje pôvodné východiská: inšpiráciu pokojom a harmóniou, kombinovanou s pocitom zápasu.

"Nestačí prestať so zlom, je potrebné investovať do dobra." Toto heslo ma privítalo na stránkach materiálov, ktoré som si mohla preštudovať, a vlastne vďaka nim sa s vami môžem podeliť.

Projekt capoeira má niekoľko cieľov:
1. Zjednotiť deti a mládež predstavením. Vysvetliť, čo znamená capoeira a aký má význam pre brazílsku kultúru a formovanie brazílskeho národa, taktiež význam pre fyzický, kultúrny i citový rozvoj.
2. Prakticky pracovať s rozmanitými aspektmi capoeiry. Absolvovať dvakrát do týždňa dvojhodinový tréning.
3. Verejne predvádzať predstavenia = propagovať capoeiru.

Projekt predstavení a propagácie má svoje ďalšie ciele:
" doslova: zozbierať deti a mládež z ulíc a podchytiť ich, zaujať ich touto zdravou aktivitou
" zamerať sa na spoločenskú a kultúrnu výchovu tejto mládeže prostredníctvom folklóru, kultúry, športu, tanca, hudby a filozofie života
" viesť k rozoznávaniu ľudskosti a jej opaku
" zaktivizovať objektívne vnímanie sociálnych rozdielov
" zintenzívniť kritický postoj voči realite života miliónov Brazílčanov.
" spojenie aktivít pre zdravie i etiku
" aplikáciou prvkov akrobacie cez rytmus a hudbu viesť k sebarealizácii osobnosti v hre, aj cez rešpektovanie svojich kolegov

Čo je teda capoeira?
Je to zápas (boj)? Tanec? Obrana? Šport? Kultúra? Folklór?
Capoeira je toto všetko, ba omnoho viac! Je hudbou, poéziou, sviatkom radosti, hier, diverziou, terapiou, telocvikom, gymnastikou, olympiádou, zdravím a predovšetkým Brazíliou ("DO BRASIL" = "robením Brazílie"). V kruhu capoeiry nie je miesto pre uprednostňovanie a pýchu. Môžu sa tam stretnúť doktor s analfabetom, černoch s belochom, silný so slabým... Pretože človek sám osebe stojí za to a má svoju hodnotu.
V 90. rokoch sa objavila veľká renesancia capoeiry v profesionálnej oblasti. Mnohé akadémie, školy, spoločenstvá sa zaplnili inštruktormi, profesormi a majstrami capoeiry. Dnes Brazília pokračuje v akomsi procese rozvoja pedagogiky capoeiry. Jasle, škôlky, školy, terapeutické centrá začínajú včleňovať capoeiru do svojho procesu výchovy.
Existuje dvojročný kurz, ktorý zjednocuje základné disciplíny s telocvikom. Jeho absolvent môže byť inštruktorom capoeiry.

Tak to boli tie najzákladnejšie informácie. Čo k tomu dodať? Capoeira má dobrú ideu. A vždy obdivujem mladých v centre tohto mestečka, keď idem z kopčeka, kde stojí naše kolégium na svätú omšu v katedrále. Vypočujem si ten dobre známy rytmus a... Na budúci rok - myslím, že je to už faktom a nie iba "lietajúcou myšlienkou" - sa capoeira bude učiť i na tomto kolégiu. Možno sa mi podarí viac vhĺbiť do jej skutočnej reality, do jej tajomstiev.

Hoci tu v Brazílii je čas viac menej flexibilná dimenzia (jedna hodina hore-dole!!!) budem musieť končiť, povinnosti komunity volajú.
Všetko dobre s vami i pre vás a zlo preč.
Ozaj, občas sa za mňa pomodlite. Vďaka.

Share/Save/Bookmark


Tags: Aurélia  SSpS  Brazília  misionár  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Listy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie