Nový začiatok

E-mail Tlačiť PDF
(2 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )
Ruza„Takto som nemal žiť. Nemôže to predsa takto skončiť. Nie, ešte nie je koniec, prosím...“ Toto boli prvé slová, ktoré ma zelektrizovali po tom, ako som sa dozvedel, že mám rakovinu a onedlho tu už nebudem. Nikomu by som to nedoprial, je to ako začať pomaly ale isto píliť strom, ktorý chce ešte rásť, chce na jar opäť vypučať, znova rozkvitnúť a priniesť novú úrodu, šťavnatú, sladkú a krásnu na pohľad. Nepomôže vzpieranie sa, píla sa zahrýza čoraz hlbšie do vnútra. „Je to nespravodlivé. Toľkí žijú horšie ako ja a nepostihne ich to, čo mňa. Žijú si v pohodlí nevyrušovaní neočakávanými správami. Prečo ja? Prečo nie iný? Bože, takto to nemôže skončiť... si nespravodlivý!“

Výčitky voči Bohu sa zabodávali čoraz viac do mojej duše a spôsobovali iba väčšiu a väčšiu bolesť. Bolo to pred piatimi rokmi. Sedel som pred ambulanciou a čakal na výsledky. Dlho som sa nevedel spamätať a ani už neviem, ako som sa vlastne dostal domov a v plačlivej modlitbe prebdel celú noc.
Na druhý deň mi navrhli liečbu – klasickú chemoterapiu. Dlho som váhal ale ako sa topiaci chytá každej slamky, aj keď vidí, že je príliš tenká, aby ho udržala, tak som sa aj ja pevne zachytil každej aj tej najmenšej nádeje. A tak sa začala moja krížová cesta. Nikdy som si nemyslel, že človek môže až takto trpieť. Nikdy... Nedá sa opísať, čo som prežíval – na pokraji smrti a života ako cirkusant kráčajúci po lane nad priepasťou, ktorý ešte nikdy po lane nešiel a nevie, ako to zvládnuť, som sa aj ja potácal niekde medzi hnevom na všetko a na všetkých a pokornou odovzdanosťou do Otcovej vôle. „Bože, daj mi ešte šancu, nový začiatok, ešte chvíľu... Prosím...“ – ozývajú sa mi ešte teraz v mysli slová mojej častej modlitby z tých ťažkých chvíľ liečenia. Človek si v takých chvíľach postupne rekapituluje celý život. Akoby znovu prežíva v mysli všetky zážitky spred rokov – tie krásne, napĺňajúce pokojom a radosťou aj akousi hrdosťou nad zvládnutou situáciou ale aj tie menej slávne okamihy života, za ktoré sa hanbí a tak veľmi by si prial vrátiť ich späť a prežiť inak, nanovo, alebo sa aspoň stretnúť s tými ľuďmi a odprosiť ich za bolesť, ktorú im spôsobil. „Ach, Bože, ako veľmi som vtedy túžil dať všetko do poriadku, ako som sa rozhodol skončiť s hnevom voči tým, od ktorých ma oddelila obyčajná hlúposť, ktorú som si nenechal vysvetliť, poprosiť o odpustenie tých, ktorým som ublížil a doteraz som nechcel pripustiť, že chyba bola aj na mojej strane.“ – zaznieva povzdych modlitby v mojom srdci. Áno, je to tak - akosi inak, jasnejšie človek vidí v takých chvíľach seba, svoje správanie, svoj život... Bez túžby ospravedlňovať sa za každú cenu. A vtedy zovrie srdce bolesť nad tým, ako hlúpo sa správal. A teraz je už príliš málo času všetko narovnať, opraviť zlomené, zahojiť zranené... kúsok času – črepina z rozbitej vázy života. „Bože, ako som vtedy úpenlivo prosíkal tvoje milosrdenstvo o ešte jeden - trochu väčší kúsok času... A teraz, teraz tu kľačím pred tebou so zopätými rukami a slzami vďačnosti v očiach a ďakujem za jeden veľký črep z mojej vázy, ktorý si našiel kdesi v kúte a vrátil mi ho do pozliepanej vázy môjho života...“

Mnoho podobných myšlienok sa preháňa mojou mysľou, teraz v silvestrovskú noc, tesne pred polnocou, keď sedím v kostole oproti vyloženej Sviatosti Oltárnej a spolu s Ním čakám na Nový rok. Je to už skoro rok odvtedy, čo som sa prvýkrát dozvedel od lekárov, že chemoterapia zabrala a zatiaľ to vyzerá dobre. To slovíčko „zatiaľ“ visí nado mnou a nedovolí mi vrátiť sa späť do starých koľají môjho života. Upozorňuje ma na dobrotu Otca, ktorý mi doprial ešte nejaký čas na uskutočnenie všetkých tých nevyslovených túžob zmeniť svoj život k lepšiemu. Hľadám ľudí, s ktorými som sa vtedy rozhodol zmieriť. Niektorých som už našiel, niektorí zmizli úplne z môjho života a možno ich už nenájdem. Viem však, že mi Boh posiela ďalších, ktorých môžem urobiť aspoň trochu šťastnejšími, ak chcem. A ja chcem. Možno tento nový rok bude pre mňa posledný, možno nie. Neviem. Ale viem, že ho už nechcem premárniť zbytočnými slovami ohovárania, odsudzovania, ponižovania a klamstiev. Načo, aby som potom nestíhal a nezvládal dávať to zas do poriadku? Nie, to už nechcem.

Obzerám sa okolo seba. Vidím ľudí, pohrúžených do modlitby, ale aj takých, čo už netrpezlivo čakajú  na rodičov, kedy sa už konečne vyteperia z toho kostola, aby sa mohli ísť zabaviť so svojimi kamarátmi. Ktovie, či aj pre nich bude tento rok tým posledným. A ktovie, či si to oni sami uvedomujú a pripustia ku srdcu. Tak by som chcel vstať a povedať im o sebe, upozorniť ich, aby si život nezahádzali rozbitými vzťahmi, zanevrenými ľuďmi, neodpustením a nenávisťou. Ale viem, že mnohí by to nepochopili, pretože predsa chcú žiť a nie myslieť na koniec, a vôbec, prečo zaťažovať život takými depresívnymi myšlienkami...? Každý musí asi na to prísť asi sám. Prísť na to, že to s depresiou nemá nič spoločné, že je to iba pomoc vidieť veci a ľudí jasnejšie - v pravdivejšom svetle, pomoc v rozlišovaní, čo je dôležité v živote a čo nie...
Moju túžbu vstať a prehovoriť prerušilo mohutné odbíjanie dvanástej hodiny kostolnými zvonmi a praskanie delobuchov na oslavu Nového roka. Nezaujímajú ma, vnímam ich na pozadí mojich myšlienok, ktoré sa mi tlačia do mysle pri pohľade na mojich známych, priateľov a príbuzných, s ktorými si už podávam ruky pred kostolom a ledva vyslovím pár slov od srdca kvôli slzám, čo sa mi tlačia do očí. Ktovie, možno ich vidím posledný krát. Boh mi daroval nový začiatok. Ako dlho potrvá, neviem... S jeho pomocou ho však chcem naplniť deň po dni odpúšťaním, úsmevom, pokojom, radosťou a hlavne láskou tak, ako teraz na ceste domov krok za krokom zanechávam hlboké stopy v snehu za mnou. Ktovie, možno sa niekto raz rozhodne kráčať v mojich šľapajach a nakoniec sa dostane Domov.
Share/Save/Bookmark


feed1 Komentáre
Viera
12. September 2009
78.98.35.138
Hodnotenie: +1

Keď som sa prebrala z bezvedomia, nechápala som čo sa deje. Pocit, že som mohla byť už mŕtva bol strašný. Zanechával v mojom vnútri hlbokú bolestivú ryhu s jedinou otázkou: "Ako si to mohol dopustiť, len tak z ničoho nič, bez varovania?" Mohla som umrieť a ani o tom nevedieť...
Čo je teda lepšie? (ak sa to tak dá nazvať)

Nahlás nadávky
Zníž
Zvýš hodnotenie

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.

10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Príbehy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie