Hlavná stránka Zážitky misionárov Misionári Irkutsk 2 - Sv. omša a poliklinika

Irkutsk 2 - Sv. omša a poliklinika

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

Irkutsk2Sv. omša – prvá v mojom novom živote v Rusku, bola a zostane nezabudnuteľná. Nie vždy tu celebruje sv. omšu o. biskup Kyril, väčšinou je na cestách, a keď je doma, väčšinou v nedeľu a na veľké sviatky. Mal som teda zvláštnu milosť, alebo ma naozaj o. biskup chcel privítať aj medzi veriacimi, to neviem, ale asi to bolo to prvé – milosť od Boha. Na sv. omši bolo síce päť a pol človeka, aj to bolo asi päť rehoľných sestričiek – pár človiečikov, ale vôbec mi to nevadilo. (Galéria fotiek z kostola - pozri si fotky)

Trošku som sa obával, pretože na fakulte pri vybavovaní registrácie sme sa dostali do silnejšej výmeny názorov (nebojte všetko v úcte) ohľadom slúženia sv. omše. Povedali mi, že v žiadnom prípade nesmiem pracovať, alebo niečo predávať a tým pádom nesmiem v žiadnom prípade slúžiť sv. omše a pracovať ako kňaz. Som tu na študentských vízach, preto nesmiem robiť nič iné, ako študovať. Ja som oponoval, že som kňaz a kňaz má povinnosť slúžiť sv. omšu v nedeľu a prikázaný sviatok. Napriek tomu krútili rozhodne hlavou a hovorili, že ak by polícia v Rusku zistila, že som pôsobil verejne ako kňaz, ja by som dostal štraf (pokutu) a vyhodili by ma bez pardónu z Ruska pravdepodobne s nemožnosťou vrátiť sa dlhú dobu do Ruska, a oni ako škola by dostali poriadnu pokutu asi 200 000 rubľov (zhruba 5000 euro), čo si oni dovoliť v žiadnom prípade nemôžu. Tak som už potom nenaliehal. Je to pravda, víza sú víza a hotovo.

Vyriešenie

Irkutsk 2 03 Neskôr mi povedal aj otec biskup – práve v prvý deň môjho príchodu do Ruska pred sv. omšou v sakristii, že zatiaľ je to dohodnuté tak, že môžem koncelebrovať spolu s nejakým kňazom na sv. omši, ktorý bude hlavným kňazom, ale nesmiem ju slúžiť ako hlavný kňaz, kázať, spovedať a vykonávať iné sviatosti. To by už bola riadna práca kňaza. A to zatiaľ nemôžem. A tak som sa obliekol a prvý krát vstúpil do nášho biskupského chrámu spolu s otcom biskupom a ďalšími kňazmi ako koncelebrant a modlil sa spolu s nimi...

Krása spevov nas sv. omši - ako anjeli v nebi

Irkutsk 3_69 A tu musím naozaj dať klobúk dolu... Pane, tak nádherné spevy – tie harmónie, melódie a krásny spev organistky – sestry Roberty –som ešte nikdy v živote nepočul. V tom skoro prázdnom chráme som sa cítil ako v nebi a bol som tak šťastný, že mi niekoľkokrát vyhrkli slzy z očí... Utieral som sa tak, aby nikto nevidel... nechcem vyznievať pateticky, precitlivelo, ale sám som nechápal, ako to silno na mňa zapôsobilo. Poviete si jednoducho – tak ďaleko, Pánu Bohu za chrbtom, na misiách, určite to látajú ako sa dá, spieva kto aspoň trošku vie spievať či hrať, ale toto mi jednoducho vyrazilo dych. Do slova a do písmena. Nahrám niektoré tie piesne a pošlem vám, aby ste si to aj vy vypočuli...

Predstavovanie a vítanie na sv. omši

Irkutsk 3_67 Na začiatku nás o. biskup Kyril predstavil, pretože do Irkutska v ten deň prišli z 5 týždňového putovania po celom Rusku traja kňazi Slováci a medzi nimi otec Martin Sebíň, ktorý v priebehu asi 17tich rokov vystriedal niekoľko pôsobísk v Rusku a medzi inými pôsobil aj v Irkutsku. Už asi mesiac pôsobí znova na Slovensku, pretože mu Rusi neudelili ďalšie „vremennoje pereživánie“ (niečo ako prechodný pobyt na 1, 2 alebo 5 rokov) a on sa rozhodol, že už to nie je pre neho každé 3 mesiace cestovať na Slovensko obnovovať si víza. Po toľkých rokoch mu už mohli udeliť aj trvalý pobyt, ale nepáčilo sa im, že pôsobil na toľkých miestach. Vysvetľoval mi potom, že keď si na jednom mieste a nevystrkuješ moc rožky, nemajú s tebou problém, ale akonáhle chodíš po viacerých miestach, cestuješ a prídeš na nové miesto, začínaš úplne odznova, pretože každá oblasť má svoje špecifiká a lokálne zákony. Znova ťa preverujú, či si nepriateľ, či nerozvraciaš ich „systemu“, alebo si v pohode. Trvá dlho, kým to zistia, že si v poriadku, a ak náhodou zas odchádzaš na nové miesto, všetko sa začína odznova. Takže on, hoci je v Rusku už toľko rokov, stále je akoby nováčikom pre Rusov. A s dvoma kňazmi zo Slovenska sa rozhodol ešte posledný krát prejsť všetky miesta, kde pôsobil a potom zostať na Slovensku. Takže nejakých 30 hodín strávili v lietadlách, niekoľko dní vo vlakoch, boli istý čas až na Kamčatke a v ďalších mestách Ďalekého Východu a na Sibíri až nakoniec prišli do Irkutska a práve v deň, keď som prišiel do Ruska ja. Bolo to také symbolické, Martin sa lúčil s Ruskom a ja som práve prišiel. Odovzdanie štafety? Neviem. Ale Boh to má zaujímavo načasované.

Myšlienky o. biskupa pre moju dušu

Irkutsk 2 06 Takže po príjemnom privítaní nasledovala sv. omša tak ako treba, prvé čítanie a nádherne zaspievaný žalm a potom evanjelium a kázeň otca biskupa. Otec biskup počas svojej homílie, ktorú som z väčšej časti rozumel, povedal veľmi krásne a silné slová pre mňa do mojej budúcej práce a života v Rusku. Bolo to akoby Mária a Ježiš stáli na jeho mieste a prehovárali k môjmu srdcu otcovskými radami do života. Zhrniem to do pár bodov:

1.    Vždy vo všetkom plň jeho vôľu akokoľvek by sa ti to nepáčilo, nie svoju ale jeho... Vieš veľmi dobre, že to je to najlepšie pre teba a pre všetkých okolo
2.    Úplne sa odovzdaj Ježišovi celý taký, aký si, so všetkým, čo máš... On si už použije, čo potrebuje a kedy to bude potrebovať, buď pokojný a úplne odovzdaný v dôvere
3.    Ak niekto hovorí, že Cirkev porazí, pravda je, že sa mu to nikdy nepodarí, pretože lásku samého Boha, jeho odpustenie a milosrdenstvo nikto z ľudí zničiť nedokáže. Môžu zabiť niekoho z kresťanov, alebo mnohých, ale Božiu lásku, odpustenie a milosrdenstvo, ktoré Boh ukryl do našich sŕdc, sa nikomu zničiť nepodarí. Garantom je totiž sám Boh.
4.    Ak nebudeš už vládať, pamätaj, že všetko zmôžeš v tom, ktorý ťa posilňuje a stále miluje...
5.    Ak existuje najväčšia chudoba človeka, tak je ňou určite vnútorná prázdnota srdca bez Boha.
6.    Naša radosť je radosť z viery v Boha, že ho máme, že On stojí pri nás, pomáha, chráni, posilňuje.

Ďakujem teda, otec biskup, vďaka tebe, Ježišu... Verím, že mi dáš dosť síl konať podľa tvojich rád.

Moje meniny - plán Boží alebo náhoda?

Irkutsk 2 12 Sám sa tomu čudujem, ale naozaj som nič neplánoval – a predsa - presne v deň môjho príchodu do Irkutska som sa dozvedel, že slávim v tento deň meniny, hoci ich ja slávim 7. Júna (podľa pohanského svetského kalendára), v Rusku sa 7. júna Róberta neslávi. A práve 17. septembra je spomienka na Sv. Róberta Belarmína, biskupa a učiteľa Cirkvi a preto mám odteraz v Rusku meniny v ten deň, keď som prvý krát vstúpil do Irkutska. Dobré, nie? Aspoň si to zapamätám. A tak zablahoželal otec biskup najprv rehoľnej sestre Roberte a potom, keď ešte raz spomenul mňa a moje meno, s údivom vtedy zistil, že to aj ja mám meniny, tak mi takisto zablahoželal. Po sv. omši prišiel ku mne s krabičkou sladkostí a daroval mi ju s potriasaním ruky a želaním „vsjevo charoševo“ (všetkého dobrého). Bol som naozaj veľmi milo a príjemne prekvapený a potešený. Vysvetľoval som, že ja oslavujem meniny inokedy ale ako mi potom povedal brat Tomáš, všetci si mysleli, že sa iba vykrúcam, aby som nemusel vybrať fľašku vodky a počastovať všetkých na svoj sviatok. A tak som pozval večer spolubratov a tých troch diecéznych kňazov, ktorí bývali v budove kúrie (biskupského sídla) vedľa kostola na „štamprdlík“ marhuľovice, ktorú som niesol zo Slovenska ako darček pre bratov v Rusku. Každému sa ušlo trošku, lebo fľaška bola malá – kvôli kilám v batožine, a nás bolo nakoniec sedem (prišiel ešte ďalší diecézny kňaz Tomáš pracujúci v Irkutsku), ale zato sme sa veľmi príjemne porozprávali, „pašutíli“ (posrandovali). Ešte v tú noc traja slovenskí kňazi nasadli na lietadlo a vracali sa späť na Slovensko.

Krása nášho chrámu

Irkutsk 2 05 Musím ešte spomenúť, že chrám som čakal všelijako zariadený, ale to, čo som uvidel, predčilo rovnako moje očakávania. Hlavný kríž s Kristovým telom na priečelí chrámu, nad ním Duch Svätý v podobe holubice, nad nimi trojuholníkové okno, cez ktoré prúdilo do chrámu svetlo a dolu pod krížom bohostánok v podobe rozlámaného chleba obklopený pozlátenými plameňmi vystupujúcimi až ku krížu a nakoniec čiara červeného mramoru priamo do päty kríža naprieč celým chrámom – pôsobilo to na mňa tak silno, že som sa po sv. omši nemohol odlepiť od podlahy chrámu a len ďakoval a ďakoval a ďakoval... Po pravej strane stojí nádherná socha Panny Márie ako na zázračnej medaile z jej rúk vytekajú lúče milostí na strom, na ktorom pravdepodobne stojí. A na druhej strane socha Sv. Jozefa s malým Ježiškom v náručí a krstiteľnica takisto nádherne urobená ako voda milostí steká na Ježiša s Jánom Krstiteľom a potom všade navôkol. Nuž, pre moje srdce to bola pastva. Na tej kráse som sa pásol ako hladná zblúdená ovca, ktorú pastier zavedie konečne po mnohých mesiacoch odlúčenia na čerstvé pasienky a lúky. Fotky z kostola si môžete pozrieť v galérii a tiež sa pokochať tou krásou.

A ešte aby toho nebolo málo, Pán mi pripravil cez brata Pavla ďalšie prekvapenie. Keď som prišiel po modlitbe v kostole konečne domov, čakala ma práve upečená pizza ako vystrihnutá z reklamy alebo z reštaurácie v Taliansku. Upiekol ju brat Pavol - nie vždy to robil, len keď sa mu chcelo (ako mi to potom prekvapený druhý brat Tomáš povedal). A keďže nevie urobiť málo, urobil ich asi päť. Boli tak vynikajúce, že som sa nemohol dojesť. Aaaach, Bože, keď ty pripravuješ prekvapenia, predvedieš sa naozaj majstrovsky. Klobúk dolu, Pán môj a Boh môj...

Po tak nabitom plnom dni som potom neskôr zaspal a zobudil sa skoro ráno, keď ma prišiel zobudiť brat Tomáš – kňaz. Ponáhľali sme sa do miestnej polikliniky urobiť všetky potrebné vyšetrenia kvôli registrácii. No a to je ďalšia story...

Putovanie po poliklinike

Irkutsk 3 08 Mali sme tam prísť o 8.00 hod. ráno, lebo robia len do 10.00 ako nám to prizvukovala sestra SSpS z Indie. A tak sme nabehli ráno a po pár usmerneniach sme dolu v akýchsi pivničných priestoroch „polikliniky“ našli „kabinet nomer 2“, ktorý bol samozrejme zamknutý. A keď sme sa spýtali v kabinete nomer 1, kedy príde lekár do č. 2, povedala nám postaršia pani lekárka, že príde o 9.00 hod. Že máme čakať, že on určite príde. Tam nám totiž mali dať všetky papiere potrebné k prehliadkam u rôznych lekárov. Museli sme teda čakať, nedalo sa inak... Kým som čakal, potreboval som rozstrihať 10 fotiek na jednom papieri zo včera na malé jednotlivé fotky, ak ich náhodou niekto bude potrebovať. A tak som sa len tak náhodou spýtal dvoch tetušiek na chodbe polikliniky, či nemajú nožnice. Samozrejme, že nemali, a tak som sedel pri kabinete 2 a čakal. Akurát išla nejaká sestrička do dverí oproti a tak som si povedal, že ešte raz skúsim, aj keď nevyzerá, že by mohla mať nožnice. Ako som sa spýtal, sestrička bez slova vybrala veľké nožnice zo svojej kapsy na plášti a podala mi ich. Čumel som ako obarený. Jednoducho zázrak.

Asi po pol hodine čakania, sa otvorili dvere na kabinete č.1 a vystúpila tá istá pani doktorka, čo nám radila čakať a pozvala nás dovnútra. Cez svoje dvere prešla vedľa  do kabinetu č. 2 a už z nej bola lekárka kabinetu č. 2 a zobrala nám dokumenty a začala vypisovať papieriky od výmyslu sveta. Povedal som si: „To nemohla hneď povedať, že ona je ten doktor z č. 2? To sme na ňu čakali?“ Nechápavo som pozrel na Tomáša. Ten len chápavo pokrčil plecami a usmial sa. Pani doktorka bola kupodivu veľmi milá. Dokonca povedala Tomášovi (vyzerá omnoho staršie ako ja): „A so synom budete bývať v Irkutsku v jednom dome?“ Tak sme sa náramne pobavili na tom, že ho označila za môjho otca. „Veď sa môže podobať iba na matku a nie na vás, koľkí sú takí.“ – obraňovala sa tetuška, ale my sme ju už nechali v omyle a nevysvetľovali, že sme bratia. Vypísala všetky papieriky a poslala nás od dverí k dverám na vyšetrenia.

Strašenie brata Tomáša a rentgen

Irkutsk 3 10 Brat Tomáš mi cestou do polikliniky a potom aj počas čakania rozpovedal mnoho príhod s lekármi, ktoré mal väčšinou, keď robil tábory s deťmi na miestach veľmi vzdialených od Irkutska. Vtedy totiž musel prejsť podobnými vyšetreniami. No najnepríjemnejším bol medasmotr (med-lekársky, asmotr-prehliadka) u urologa. On to nazýval techasmotr, pretože, ako hovoril, sestrička mu tam bez ostychu, bez šance na odpor, strčila poriadny drôt (tak to hovoril) do každej diery na tele spredu i zozadu, reku kvôli tomu, aby získali vzorky, ak náhodou niekde získal nejaké vírusy, či pohlavné choroby a podobne... Bolestivé, nepríjemné a v prvom rade ponižujúce. Úuuuuf, tak to som dostal normálne hlavy aj bruchabolenie, keď som to počul... a modlil som sa ako divý desiatok za desiatkom na ruženci, ktorý som dostal v Medžugorii a mal som ho vo vrecku. S úzkosťou som čakal, kedy k tomu príde a rozmýšľal, čo by som asi urobil, čo povedal... hm. Asi som sa aj poriadne zapotil... No kým sme k tým inkriminovaným dverám prišli, obišli sme veľa dverí, kde mi zobrali krv z prsta, prezreli oči, ústa, pozapisovali do svojich papierov a takisto zrengenovali pľúca. Ináč, na rengene som vstúpil do prvej miestnosti, kde som sa mal do polpása vyzliect kvôli pľúcam a potom som vstúpil do miestnosti s rengenom. Sestra ma pritlačila k postaršej mašinke a vtom som si uvedomil, že som zabudol zavrieť za sebou dvere do prezliekarne, aby žiarenie nevyšlo von. Ona sa iba pozrela na dvere, potom na mňa, kývla rukou a povedala: „Nenáda“ (netreba, načo?) Vošla do svojej kabínky, tú našťastie zavrela a potom skričala: „Nedýchať!“ a potom „Dýchať!“ a bolo. Keď som sa vrátil do prezliekárne už tam čakal ďalší do polpása a už vstupoval k rengenu. Samozrejme nezatvoril za sebou dvere, hoci na nich bolo napísané: „Zatvoriť sa sebou!“ a tak som to urobil ja... Ale čudujte sa ľudkovia, oni sa zavrieť ani nedali. Boli síce ťažké, ale zámok na nich pokazený. Uuuuf, tak som len privrel ako tak a šiel von. Nuž, Rusia je Rusia...

Techasmotr - kabinet č. 36

Irkutsk 3 07 Ináč aj dvere na ostatných kabinetoch nemali kľučky ale fungovali na inom systéme - na držiakoch. Zatvárali sa len tak, že sa akosi pribuchli o zárubňu. A tak po všetkých vyšetreniach, ktoré som v ten inkriminovaný piatok mohol absolvovať (ostatné zostali na pondelok) som sa dostal k inkriminovaným dverám techasmotra nómer(číslo) 36. Stálo tam veľmi veľa študentov, pretože tú istú procedúru vyšetrení musí absolvovať každý študent na začiatku každého roka. Všade inde stáli pekne v rade za sebou, vždy sa prichádzajúci slušne spýtal, kto je posledný a pekne čakal. Ale pri týchto dverách, neviem prečo, z mne nejasných príčin, boli študenti doslova nalepení jeden na druhom a asi 20-30 ich čakalo s veľkým hurhajom, smiechom a vravou na spomínaný medasmotr. Ledva sa dostal niekto z kabinetu von, ledva dovnútra, tak boli natlačení okolo dvier a každého, čo vyšiel sa s úškľabkom pýtali, ako bolo, či sa musel vyzliecť a tak ďalej. Každý na moje zdesenie s nie moc veľkým nadšením hovoril, že áno. A tak som čakal a modlil sa a čakal a modlil sa. Brat Tomáš (asi 43 rokov) už to nemohol vydržať, tak sa rozkričal na nich, že či sa nevedia postaviť do radu a pekne čakať, nech sa pekne postavia, aby bolo vidno, kto ide za kým. Ale ako som predpokladal, nikto nejavil ani najmenší záujem postupovať podľa jeho pokynov. „Šak stojime v rade, ne?“ bola ich odpoveď. Po asi pol hodine čakania vyšla von akási sestra a skričala, že už prijmú len tých, ktorí sú tu prvý krát. Ja som jej moc nerozumel, ale Tomáš ma doslova pretlačil cez celý zástup až ku dverám a huckal ma, aby som sa tlačil a šiel dopredu, veď ma volali. No, veľmi nepríjemné, ale nakoniec som sa dostal ku dverám. Ani tie sa nedali zatvoriť, bolo ich treba pridržiavať. S troškou humoru, som povedal dievčine, ktorá tiež prišla so mnou ale podarilo sa jej pretlačiť až dopredu ku dverám: „Što ty prišla toľka što to zapísať v bumážku?“ (lebo keď prišla hovorila, že ide len po nejakú pečiatku do jej zošita, ale na to čakali všetci) Samozrejme som chcel povedať zapísať ale v ruštine to znie s týmto prízvukom inak – s prepáčením preklad mojej vety znel pre Rusov takto: „A čo ty, prišla si iba nacikať do zošita?“ – samozrejme, že sa všetci okolostojaci začali veľmi smiať, a dookola hovoriť slová zapísať a zapisáť. Až neskôr mi to Tomáš vysvetľoval, že až prízvuk na poslednom „á“ je správny a znamená písať do zošita. Nuž, stane sa čokoľvek...

Rozhodná chvíľa pravdy

Irkutsk 3 09 No a prišla daná chvíľa, otvorili sa dvere a ja som vstúpil. Dve sestričky čosi písali so študentami. Lekár bol pravdepodobne v druhej miestnosti. Pristúpil som so svojimi papierami k sestre, a ani som sa neposadil, ona sa len tak letmo pozrela na papiere a hneď povedala: „Vam zdes nenada, vy dalžny pajti v ponedeľnik v kabinet 38“. (Vy tu nemáte byť, musíte prísť v pondelok do kabinetu 38). Neveril som vlastným ušiam, tak som im povedal, že som inostránec, že zo Slovenska a mám prejsť všetky vyšetrenia, že moc nerozumiem (aj keď som bol pochopiteľne veľmi rád, že to nemusím absolvovať). A tak mi tetuška s úsmevom na tvári ešte raz zopakovala, že nie, netreba, že v pondelok tam bude na 38 nejaký nervový lekár, že už iba k nemu treba ísť a že všetko je už v poriadku... Taaak mi odľahlo – celá tá procedúra techasmotra odpadla... Celé nebo pri mne stálo. Veď som sa celé doobedie modlil ako divý: „Panna Mária, nejako to prosím zariaď, veď ty vieš, aké je to nepríjemné. Ak sa dá, prosím, nejako ovplyvni doktorov, sestričky, aby na to zabudli, alebo ja neviem čo... Prosím... a Zdravas Mária...“ A neustále som celé doobedie požehnával všetky sestričky a doktorov, hlavne tých od techasmotra. Nuž, Pane, zas musím skloniť hlavu a priznať, že si veľký a robíš zázraky. Možno sa to dalo nejako prirodzene vysvetliť, pre mňa to však bol jasný zázrak.

Obed, knižnica, zmena počasia

Irkutsk 3_55 Po všetkých vyšetreniach sme s Tomášom kúpili pár hygienických vecí a odišli domov na obed s otcom biskupom. Tam sme sa ešte raz pobavili s ostatnými na tetuške, ktorá nás označila za otca a syna a potom išli domov. Ja som si ešte stihol odfotiť náš chrám spredu, ako ste už asi videli na fotkách z Irkutska a potom som ešte zamieril do miestnej knižnice, pozrieť si nejaké knižky, katechizmy, aby som sa pomaly učil slová, ktoré budem musieť neskôr používať v pastorácii s deťmi, mladými a dospelými. Akurát tam prišiel na výpomoc pani knihovníčke tuším Voloďa. Nejako sme sa zarozprávali o knihách, o Rusku, o mojom povolaní, o mojom rozhodnutí ísť do Ruska, cez názvy hriechov, aby som vedel pri spovediach, čo to vlastne ľudia hovoria až po ich rozprávanie o svojich rodinách a trampotách, až nakoniec bolo už päť hodín popoludní a vonku to krásne počasie spred pár hodín začalo drasticky meniť na nejaké veľmi rozfúkané. Povedali, že hlásia na dnes ku večeru vietor až 20 metrov za sekundu, poriadne zrážky, dokonca sneh. Nechcel som tomu uveriť, ale po pár minútach, keď som vyšiel von, pocítil som poriadny nápor vetra, taký silný, že nám až odfuklo provizórny plot z dreva okolo chrámu (teraz prerábajú dlaždice). Irkutsk 3_52 Nastalo poriadne ochladenie. Zo začiatku len pršalo ale neskôr po sv. omši sa už pridali malé krupy a dážď so snehom až nakoniec večer už snežilo. Ráno, keď som sa zobudil, už bolo Irkutsko pod snehom. Reku, uuuuf, tak rýchlo sa zmení počasie? Z hodiny na hodinu z +19 oC (a to bolo teda pekne teplo na tričko) na 0 oC. Tak to je rýchlosť... Takže už máme v Irkutsku zimu. Ako sa smiali Rusi a hovorili: Pýta sa Rus jedného z Jakutska (severnejšie od nás, chladnejšie): „Kedy u vás bolo leto tento rok?“ a Jakut odpovedá: „Joooj, tento rok som leto nestihol, akurát v ten deň – bola to streda, som pracoval. Minulý rok to bolo lepšie. Leto nám vyšlo na víkend, tak sme si ho užili...“ – dodal so širokým úsmevom. Nuž tak to asi v tom Rusku na Sibíri je. Leto prichádza tak na jeden deň a to sa treba modliť, aby to bolo cez víkend, inak si ho vôbec neužijete...

V sobotu som akurát urobil pár vecí a tak ma chytilo spať, že len na chvíľku a spal som až do večernej sv. omše, na ktorej už hral ďalší organista – muž (strieda sa ževraj so sestričkou), ale čo to boli za prenádherné harmónie a úžasné prelúdium po sv. prijímaní, to som ešte nepočul. Hovorím si, že to tu bude paráda, ak nám budú hrať takíto vynikajúci speváci a hudobníci na sv. omši.

Čo Boh pre mňa len pripravil?

Irkutsk 3_49 Na sv. omši boli normálne dvaja muži - to som nechápal, inak všetko sestričky a asi jedna či dve ženy. Tak sme sa zoznámili s niektorými a potom som ešte zašiel ku anonymným alkoholikom a narkomanom, zoznámili sa, porozprávali a už bol večer a ja som zasadol za počítač, aby som vám toto všetko napísal. Práce teda bude neúrekom, rozbehnuté je tu všeličo vo farnosti, teším sa na to, zatiaľ ale jeden celý rok musím čakať a len sa pozerať a zúčastňovať sa všetkého len ako pozorovateľ, nie ako vedúci, aby som nedostal pokutu. Mám predsa študentské víza. Takže prvý rok, v ktorom misionár nemá nič meniť, iba pozorovať všetko okolo seba, si Pán zariadil takýmto spôsobom. Verím, že ten rok bude na niečo veľmi prospešný. Som veľmi zvedavý, čo Boh pre mňa na tento rok pripravil. Nechám sa teda prekvapiť.

V nedeľu príde do kostola ževraj 80 ľudí, možno aj 100 a večer mám prísť posedieť si s anonymnými alkoholikmi – len tak na kávu, porozprávať. Tak som zvedavý, či sa v nedeľu predpovede splnia a ja uvidím náš chrám „praskať vo švíkoch“. Ale o tom potom....

FOTO galérie:

Irkutsk 3_42 FOTO galéria z ciest po Irkutsku okolo nášho chrámu

 

 

 

VIDEO galérie:

VIDEOprehliadka nášho kostola v Irkutsku

VIDEO okolia nášho kostola v Irkutsku

Share/Save/Bookmark


Tags: Irkutsk  omša  poliklinika  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie