Hlavná stránka Zážitky misionárov Misionári Irkutsk 3 - Darček, HIV a noví spolužiaci

Irkutsk 3 - Darček, HIV a noví spolužiaci

E-mail Tlačiť PDF
(2 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

Irkutsk3Tak, Pane, včera si mi daroval prvý darček – skutočný darček v Rusku. Prvý krát som sa oficiálne učil ruský jazyk a potom, ako sme skončili, rozprával som sa cestou s jedným mladým človekom - Olegom z Mongolska (všetky mená aj krajinu som zmenil - určite by nechcel, aby mnohí vedeli o ňom a o jeho živote...). Keď som mu povedal, že som kňaz, zdôveril sa mi, že on je tiež veriaci, ale nie je katolík. Má priateľku – tá žije v tej krajine, z ktorej pochádza a on tu prišiel na pol roka.

 

Povedal: „Potrebujem tvoju pomoc s jednou vecou, jednou nehodou, ktorá sa nám stala s priateľkou. Malo sa nám narodiť dieťa.“ „To nie je nehoda, to je nádherná vec“ – hovorím ja... „Ale pred mesiacom sme sa rozhodli, že nie sme pripravení na založenie rodiny a tak sme sa obaja rozhodli pre potrat. Moja priateľka je ateistka, jej to až tak nevadí, aj keď ju to tiež trápi, ale ja som veriaci a chcel by som, aby si mi aspoň požehnal vodu z Bajkalského jazera, kde pôjdem o pár dní. Ja ju zoberiem potom domov a pokropím ňou hrob môjho malého syna. Volá sa Aľjoša.“ – hovoril mi lámanou angličtinou. „Ty vieš, čo to bolo? Chlapec alebo dievča?“ – pýtam sa. „Áno, bolo to v 4 mesiaci tehotenstva.“ – priznal sa. „Dobre, môžem tú vodu požehnať“ – zarazený som poznamenal, predsa len 4. mesiac je dosť neskoro. Už to bolo pekné väčšie dieťatko.

Krásne rozuzliť smutné môže každý s Jeho pomocou

Chram a okolie_11 Pozval som ho cestou do nášho kostola a tam sme si sadli a chvíľu sa v tichu modlili (ak si chceš pozrieť náš kostol, prvý krát ti ponúkam VIDEOprehliadku nášho kostola a jeho OKOLIA). Potom ma napadlo, či by sme sa za neho a jeho synka nepomodlili. Súhlasil, a tak som svojou lámanou angličtinou prosil Ježiša o pokoj jeho duše aj duše jeho syna, o odpustenie pre neho a o to, aby Ježiš zobral toho malého Aľjošu do svojho pokoja a lásky. A potom som ho vyzval, aby skúsil aj on povedať pár slov Ježišovi a aj svojmu synovi, veď predsa stále žije ďalej, je iba v novom svete, do ktorého raz prídeme aj my... Bolo to veľmi ťažké, ale cez slzy sa mu podarilo povedať pár krásnych slov modlitby odprosenia a zaviazania sa, že už takú vec v živote nikdy neurobí... Potom sme sa rozlúčili s tým, že ak by chcel, budem slúžiť sv. omšu večer o 18.00 hod. a môžem ju odslúžiť aj za jeho synčeka aj za neho a jeho priateľku a že by bolo pekné, dať sa s priateľkou dokopy a porozmýšľať o sviatostnom manželstve, ak tam v Mongolsku je niečo také možné v ich viere. Rozlúčili sme sa a ja som celý udivený zostal stáť a vnútri ďakovať: „Pane, tak vidíš, nemôžem pracovať ako kňaz, a predsa si si našiel cestu, tú svoju, ako predsa len môžem iným pomáhať a ukázať im Teba, to, že ich miluješ napriek hrozným veciam, ktoré mnohí z nás robia. Pomodliť sa, povzbudiť, usmerniť – to môže každý, nezáleží na tom, či je kňaz alebo nie. Viem, že kňaz má omnoho väčšiu moc od Teba, ale či nie je dosť veľkou mocou aj vrátiť zblúdeného späť domov? A tú moc má každý jeden z nás...

Očista a uzdravenie počas sv. omše

Irkutsk 3_66  Pred sv. omšou som netrpezlivo čakal, či príde, či nepríde, ale nakoniec tesne pred začiatkom sa objavil a sadol si do poslednej lavice v kostole. Celú sv. omšu sa držal statočne. Znova musím podotknúť, že sestra Roberta hrala a spievala tak náááádherné piesne, že som si naozaj pripadal ako v nebi – a to ja som poriadny kritik, to viete... Myslím, že to bol balzam nielen pre moju dušu ale aj pre neho... Po sv. omši som sa rozprával s niektorými z kostola (normálne na sv. omši boli okrem Olega aj ďalší dvaja mladí muži, čo sa tak často v Irkutsku nestáva... bol to asi zázrak). Všimol som si ako rýchlo odchádza Oleg preč bez rozlúčenia, tak som za ním zabehol sa ešte rozlúčiť. Našiel som ho ale vo veľkom plači a tak sme si vonku pred kostolom sadli na schody a chvíľu lapal po dychu, kým sa upokojil. Snažil som sa ho povzbudiť, že sv. omša je veľká vec a keď bola obetovaná za jeho synka, určite sa Bohu podarilo voviesť ho do svojho pokoja a lásky. Šťastie malého Aľjošu je určite veľké, keď je pri Ježišovi a Márii, ktorí ho určite veľmi milujú a postarajú sa teraz o neho s veľkou radosťou a láskou. Snažil som sa ho upokojiť, že určite sv. omša oslobodila aj jeho dušu od ťažoby špiny toho zla, čo sa stalo, ale musí sa aj naďalej modliť a prosiť Ježiša, aby jeho dušu svojím spôsobom očistil (on určite nejaký spôsob nájde), hoci nemôže pristúpiť ku sv. spovedi v ich viere. A aby prosil Ježiša aj o silu už nikdy niečo podobné neurobiť a prijať každé svoje dieťa, ktoré príde na svet.

Upokojený a rozhodnutý sa postavil, vyprevadil som ho ku bránke do nášho kostola a rozlúčili sme sa. Bolo to ťažké aj krásne zároveň, keď som kráčal ten večer späť domov... Ďakoval som Ježišovi, že mi dal tú milosť, sprostredkovať od neho Olegovi milosť odpustenia, zmierenia sa s ním a s malým Aľjošom a vliať Ježišov pokoj opäť do jeho srdca. Hmm, Ježišu, musím povedať, že teba naozaj nič nezastaví. A to som si ešte pochyboval, či mám vtedy na začiatku povedať, že som kňaz. Keby som sa vtedy nastrašil, a len tak rýchlo veci zahovoril, kto vie kedy by sa Oleg dostal na slobodu z väzenia, do ktorého dobrovoľne vstúpil. Vďaka, Bože, že chceš používať naozaj každého, kto sa nebojí vyznať pred inými, že ti patrí...

Dokončenie vyšetrovaní na poliklinike a HIV test

Irkutsk 3 12 No a ešte som zabudol, že v ten deň – pondelok, som musel ešte skoro ráno na polikliniku urobiť posledné vyšetrenia – vziať si ten slávny rentgenový snímok, „darovať krv“ na prešetrenie, či nie som HIV pozitívny a ísť do kabinetu nomer 38, kde ma mal čakať podľa slov sestričky z kabinetu nomer 36 nejaký nervový lekár (sorry neviem, ako sa to povie odporne... teda odborne). No tak som nabehol o 8.00 hod. na polikliniku (môžete si vchod do nej pozrieť aj na ďalších fotografiách z Ikrutska) a rýchlo utekal pred kabinet nomer 38, ako mi povedala sestrička v piatok. Kabinet bol však zamknutý a nikto nestál ani nesedel pri ňom. A tak som po pár minútach čakania, zaklopal znova na kabinet nomer 36 s tým, že sa idem iba spýtať, či som v piatok dobre rozumel. No a čo nevidím – presne tá istá sestrička tam sedí. A keď som jej to vysvetlil, spomenula si a požiadala si odo mňa papiere. No neverili by ste ale z nej sa zrazu vykľula pani doktorka, a to nie hocijaká ale NERVOVÁ, ktorá mi s kladivkom prešla popred oči a potom poklepala po rukách a po kolenách, spýtala sa, či som niekedy padol na hlavu a že či mám nejaké bolesti hlavy a podobne a nakoniec napísala, že som v poriadku. Keď som za pár minútiek odchádzal, hovoril som si – a to sa nedalo hneď v piatok, keď som tam prišiel s tým, že idem ku urológovi? No asi bola vtedy urologičkou a vtedy prijímala len takých pacientov a dnes  pracovala ako neurologička (aha to je to slovo) a konečne mohla prijať aj mňa. Hmmm, zaujímavá sysťéma... „Nu što? Takaja žizň...“ (No čo? Taký je život...) – povedal som si a šiel som na rentgen po snímok.

Trampoty s návlekmi

Irkutsk 3 07 Tam som zistil, že pľúca mám v poriadku (asi žiadna tuberkulóza ani zápal pľúc tam nenašli) no a rýchlo som zbehol na ten odber krvi. No ale čo tam bolo ľudí! Prišiel som pred dvere, kde mal byť ten odber – samozrejme na celej chodbe čakali ľudia pred rôznymi dverami a keď som sa spýtal, kto je posledný na odber krvi (tak sa to tam každý, čo príde, pýta), tak mi ukázali na koniec chodby, na posledného sediaceho v tej chodbe – a že tamto je posledný. „To všetci čakáte na ober krvi?!“ – so zdesením v očiach som sa spýtal tých ľudí. Pokrčili plecami a pokyvkali hlavou, že hej. Skoro som z nôh spadol. Podobne zareagoval každý, kto prišiel po mne, tak som sa na nich dobre zabával, že to nezobralo len mňa. No niektorí aj odišli. Ako tak čakám, všímam si, že všetci si postupne naťahujú také modré sáčky s gumkou ako u nás – každý to mal asi u seba vo vrecku a zrazu to všetci vytiahli. Rozpomenul som sa so znechutením, ako mi v piatok brat Tomáš kdesi kúpil pred vchodom ku lekárovi s názvom „Chirurg“ tie isté sáčky, pretože na dverách mala tetuška napísané veľkými písmenami: „Vstup len v návlekoch na topánky!“ Okrem mňa tam ale nikto tie návleky nemal, ale na naliehanie Tomáša (asi mu bolo ľúto, že ich kúpil a nikto ich nevyužije) som si ich v piatok nasadil a o pár sekúnd som už bol vonku, čo mi tetuška lekárka iba čo to zapísala do jej bumážky (papiera) a znova po mne tam vchádzali všetci bez návlekov. Tak sme s Tomášom iba pokrčili plecami a ja som si návleky dal do vrecka a doma som ich vyložil. No a teraz ako na potvoru ich asi budem potrebovať. Totiž tetuška, ktorá vychádzala vonku mala umelý sáčok na hlave (taký seriózny nie mikroténové vrecko z paradajok alebo hrušiek v zelovocí) a na ústach seriózne rúško, seriózne oblečená do lekárskeho oblečenia – no slovom to vyzeralo ako v riadnom americkom filme o pohotovosti. Tak som si či som chcel či nechcel musel priznať, že tu to asi bude nutné. Predstavil som si cestu domov... Ale pri pohľade na tak veľký rad som si povedal, že to aj stihnem. Tak som povedal pred sebou aj za sebou človiečikom, že prídem o pár minút (samozrejme že to malo byť určite viac ako pár minút ale nebudem všetkým vysvetľovať, že idem si domov pre návleky). A tak som išiel domov a späť a zobral som si so sebou aj mobil s foťákom, že reku čosi cestou pofotím. Tak zopár fotiek si môžete pozrieť vo fotogalérii z ciest v Irkutsku aj z nášho „palitechnikuma“ (univerzity).

Profesionalita odberu krvi

Irkutsk 3 05 No a keď som sa vrátil, môj človek, ktorý stál predo mnou, akurát vchádzal do kabineta a ja už s návlekmi som o pár minút vstúpil dovnútra tiež. Nu, devački maji, maľčiki – to bola krasatá – normálne vydlaždičkované, vyumývané, na tip-top úrovni celá miestnosť. Sestrička s rukavicami s rúškom na ústach s igelitkou na vlasoch (ale nie seriózny sáček to byl) a s veľkou profesionalitou vydenzifikovala ruku, zapichla ihlu s ochranným kolieskom okolo do mojej žily, naťáhla krv do skúmavky a všetko potom zneškodnila (samozrejme okrem krvi) v malom „kontajneriku“ s nejakou tekutinou... Potom skúmavku vložila do moďernégo pristroja ktorý tú skúmavku roztočíííííl a potom mi povedala, aby som vonku s tou vatou na lakti počkal 10 minút. To bola rychlovka, páni... Vonku som čumel na taký hrnček na stolíku, aký mávala moja babička na špahriete v kuchyni, že na čo asi môže slúžiť. No a po pár minútach iná slečna tiež s vatou na lakti, nadvihla deklík na hrnčeku a vhodila tam vatu. Ahaaa! Tak na to to slúži. „Zneškodnenie apásnavo (nebezpečného) materiálu“ – nikto nikdy nevie, kto má alebo nemá z okolo stojacich AIDS. Tak som po pár minútach deklík nadvihol aj ja, uvidel mnooožstvo vatičiek v tekutine a hodil tam aj svoju. No a tetuška za chvíľku vyšla, podala bumažki (papiere) a ja som odchádzal spokojný na posledné číslo – kabiňet nómer 2 – samozrejme, že tam bolo veľa študentov, ktorí čakali na papiere, keďže to bol jediný kabinet na poliklinike, kde dostali bumažki, s ktorými potom mohli ísť po všetkých kabinetoch ale najprv s nimi museli ísť ku vrátnici na nomer 15 „prikrepíť pólis“ (niečo ako zaregistrovať svoje poistenie v počítači, na ktorý boli ževraj napojení všetci lekári v poliklinike – aj keď žiadneho lekára som nevidel, že by sa pritom pozeral niekde do počítača – tuším, že som ani žiadny počítač nevidel... no ale možno niektorí ho kdesi mali, ja neviem... – aaaale „prikrepíť polis NÁDA“ – treba... „Nu što? Takaja žizň...“)

Pokračovanie návštev polikliniky

Irkutsk 3 11 Takže tam som čakal možno aj hodinku, kým odtiaľ vyšli nejakí traja študenti a potom som tetuške pripomenul, že ja som už prechodil všetky kabinety, že jej iba vraciam bumažki (to je tá tetuška, ktorá sa brata Tomáša v piatok spýtala, že či som jeho synom). Tak ma zobrala hneď, hoci predo mnou stálo množstvo študentov – prevažne z Mongolska (každý v ruke mobil, a jedna obrovskú žuvačku, ktorú neustále nafukovala a praskala s tak ohlušujúcim rachotom, že ma zakaždým zdvihlo). Povedala, žeeee ale toto všetko nestačí, žeeee musím ešte prísť o týždeň po výsledky krvi, či som pozitív alebo negatív... a až potom mi môže vydať dokument pre registráciu, že som prešiel asmotrom (prehliadkou) a že som v poriadku... Nu što nadeláješ? (Čo narobíš?) – ničevooo... tak som sa pekne s tetuškou rozlúčil s tým, že sa o týždeň zas stretneme...

Cesta z polikliniky ulicami Irkutska

Irkutsk 3 15 Cestou som sa prechádzal po totálne zahmlených cestách Irkutska od výfukov „užásnych aftobusof“, ktoré behali každú chvíľu okolo spolu s ostatnými autami – to nie, že bolo cítiť tie výfuky, ale to bolo normálne VIDIEŤ, ako sa to valilo z tých áut – Nu što? Človek si zvykne... postupne to už nikoho netrápi... Fotografie aj videá z ciest aj z univerzity, kde sa učím a aj z podchodov, ktoré by vyzerali veľmi pekne, keby ich vandali nerozbíjali, si môžete pozrieť vo FOTO galérii a VIDEO galérii Irkutsk 3 24 Nakoniec ma Marina (asi sekretárka) spolu s dekanom fakulty, s ktorým sme sa výborne porozprávali a skamarátili – pridelili ma do tej naaajlepšej skupiny ruského jazyka, ktorú majú – do skupiny Vietnamcov a jedného Fína. Nooo, normálne že z Fínska – hovoril mi potom, že on straaašne miluje Rusko, jeho kultúru a jazyk, že si nemôže pomôcť ale takto častejšie chodieva z Fínska do Ruska a učí sa a poznáva krajinu. Hmmm, to je život, hovorím si. No a stretli sme sa aj dnes o 11.45 a učili sa ruštinu (akurát to bolo po sv. omši, lebo v utorok je vždy ráno o 9.00 hod.) – taká škoda, lebo akurát dnes bolo tak nááádherné počasie – svietilo slniečko a málo oblakov na oblohe... obdivuhodné... Môžete si pozrieť aj fotky...

Spolužiaci z Vietnamu a Fínska

Irkutsk 3_51 Nuž a moji spolužiaci? Vietnamci? No – sú veľmi zlatí, úctiví – hlavne maličkí a uzučkí – niečo ako hobiti v Pánovi prsteňov. Tak som si ich obľúbil hneď v prvý deň (môžete si ich pozrieť na VIDEUpredstavovaní mojich spolužiakov na ruštine). Jeden sa volá Aiň, druhý Hei, tretí Čon, ďalšia Tai... a tak ďalej – asi si viete predstaviť, ako som sa nepredstaviteľne zabával (nebojte sa spolu s nimi) na tom, ako mi každý rad radom hovoril svoje meno a boli to všetky možné aj nemožné variácie najviac troch písmen z abecedy – neskôr cez prestávku prišli za nimi ďalší Vietnamci a zoznamovanie sa a spoznávanie ďalších variácií troch písmen z abecedy pokračovalo. Ľudkovia moji, to bola zábava... Aj som trošku to predstavovanie natočil na video, môžete si to pozrieť vo VIDEO predstavovaní vietnamských spolužiakov. No ale niektorí z nich sa vo Vietname učili niekoľko rokov ruský jazyk a prepadavateľnica (učiteľka) im každému dala ruské meno. S nimi prišli aj do Ruska – tak Aiň sa volá Aľjoša, Hei sa volá Viktor, Čon sa volá Sláva, potom je tam ešte Ľuda (Hui), Lena (Mi), Aňa... ale všetky ich vietnamské mená mi naozaj už neprídu na rozum, prepáčte. Skúsim si ich zapísať a potom vám poviem, dobre?

Inak v tom Vietname to mali naozaj veľmi ťažké a asi ešte stále majú. Štát im dovolí študovať v Rusku, ale presne im určí, v ktorom meste Ruska a tam im aj zaplatí cestu a potom o tri roky im zaplatí cestu zas naspäť... Neviem ešte všetko, ale myslím, že vo Vietname funguje všetko tak, ako u nás pred prevratom...

Na asi pol hodinu sa rozrozprávala naša prepadaváteľnica (učiteľka) Galina Viktorovna o tom, ako bola pred mnohými rokmi v Kambodži učiť francúzsky jazyk, ako to tam bolo počas vojny a po vojne veľmi ťažké, že učitelia tam zarábali 5 dolárov za mesiac (ruskí učitelia 500 dolárov) – a rozprávala o niektorých zážitkoch, ako ich ochraňovali pred banditami a ako ľudia potom museli aj ich študenti žiť len tak na holej zemi spávať lebo všetko bolo zrovnané so zemou – vtedy som si uvedomil, akým hrozným vynálezom diabla je vojna – presne ako on, nič vojna nevyrieši, všetko zničí...

Problémy s registráciou a vízami

Po škole som dostal ešte registráciu – KONEČNE od pani Maríny a spokojne som odišiel domov. Čo bude ďalej, ešte uvidíme. Bratovi Tomášovi nepredĺžili víza a nedostal ani vremennoje pereživánie (prechodný pobyt), takže musí odcestovať do 27. Septembra z Ruska von a tam požiadať znova o 3-mesačné víza. A keďže má už pas zaplnený vízami a vremennými pereživániami (hoci ho má platný do roku 2013), nemajú mu nové víza kde nalepiť, a tak si musí dať urobiť nový pas... takže sa v Poľsku zdrží tentoraz dva mesiace, kým celá procedúra získania víz prejde a potom niekedy v decembri sa vráti späť do Irkutska. Zatiaľ tu budem kraľovať s Vladimirom a Pavlom. Tak sa za nás pomodlite, nech Pán pôsobí napriek zlosti zlého, ktorý nemá na Ježiša – pretože On – Ježiš je Pánom všetkého a všetkých – ešteže patríme Ježišovi – a On vie, čo treba ako treba a prečo to treba tak, ako sa to deje – On jediný nájde východisko z každej aj tej najhoršej situácie v našich očiach...

FOTO galérie:

FOTO galéria z ciest po Irkutsku okolo nášho chrámu

VIDEO galérie:

VIDEOprehliadka nášho kostola v Irkutsku

VIDEO okolia nášho kostola v Irkutsku

VIDEO z ciest po Irkutsku v okolí nášho chrámu

VIDEO predstavovanie mojich spolužiakov na ruštine

VIDEO predstavovanie vietnamských spolužiakov

Share/Save/Bookmark


Tags: Irkutsk  darček  HIV  spolužiaci  Vietnam  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie