Hlavná stránka Zážitky misionárov Misionári Irkutsk 6 - najväčšia diecéza sveta a spolužiaci

Irkutsk 6 - najväčšia diecéza sveta a spolužiaci

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

Spolužiaci IrkutskTaaak, a práve dnes - 17.10. - ubehol celý mesiac odo dňa, kedy sa moja noha prvý krát dotkla ruskej zeme v Irkutsku, tak ako noha Amstronga mesiaca. Preto pripájam zopár ďalších príbehov a zážitkov z Irkutska, hlavne z našej milovanej farnosti a diecézy, o ktorej som sa dozvedel, že je to najväčšia diecéza na svete (rozlohou) a o mojich milovaných spolužiakoch, na ktorých som si už zvykol ako na svojich najbližších tu v Rusku – niet sa čo čudovať, veď spolu trávime každý deň kopec času v škole. Ale pekne po poriadku...

Návrat môjho farára

V piatok 2. Októbra sa vrátil môj farár Vlodek z ciest v Poľsku a rôznych stretnutí v Moskve, keďže je členom rôznych komisií (pre mládež, katechizáciu atď). Veľmi príjemný a spoločenský človek. Veľa sme po večeroch rozprávali, teda predovšetkým on rozprával o mnohých zaujímavostiach z Ruska. Z mnohých spomeniem len niektoré:

Veľkosť a ohromnosť našej diecézy

Mapa RuskaNaša Irkutská diecéza má okolo 10 miliónov km2 a rozprestiera sa po celej polovici Ruska – áno, dobre počujete, my tu v diecéze spravujeme väčšiu polovicu Ruska (aj keď viem, že väčšia polovica neexistuje) – od Dudinky na severe pri ústí rieky Jenisej a Krasnojarsk a Abakan na juhu (dá sa povedať, že takou prirodzenou hranicou je rieky Jenisej) – až po breh Tichého oceánu na východnej strane Ruska (teda Ďaleký východ). Ak sa pozriete na mapu, tak sa vám ukáže obrovská krajina – dá sa povedať že štvrtina Ázie a tým pádom je naša diecéza najväčšou diecézou sveta čo do rozlohy. Nuž a toto je naša diecéza, ktorú spravuje jeden biskup a asi 42 kňazov. Hm, to je teda nádielka, čo? Uuuuf, keď som sa to dozvedel, mráz mi behal po chrbte. Ľudkovia moji! No ale Vlodek ma hneď na to upozornil, že obyvateľov na takomto veľkom území je veľmi málo, pretože väčšinou sú to dlhšiu časť roka zamrznuté stepi a hustá tajga, kde často neexistuje ani poriadna cesta. Miest je na tomto území veľmi málo, dediniek takisto. K niektorým sa dá dostať iba loďou, k iným iba lietadlom, či helikoptérou, ale viete – my misionári – každý vyfasujeme pri príchode do Ruska svoju helikoptéru, svoju jachtu a terénneho džípa, takže je to pohodaaaa... (ale nie, ROBÍM SI SRANDU!) – kdeže, nič také nemáme, takže je to niekedy veľmi ťažké. Iba tu okolo Irkutska – hlavného mesta biskupa celej diecézy, kde sú vzdialenosti malé, jazdia kňazi do vzdialených dediniek k svojim veriacim do 200-300 km. Takže v nedeľu najazdia niektorí na svojich autách aj 500-600 km kvôli 2-3 sv. omšiam v rôznych dedinkách (viac sa asi fyzicky už stihnúť nedá). Tam severnejšie od nás sú to už tisíce najazdených kilometrov. Takže to nie je ako u nás – tot dedinka za rohom. Alebo nerozoznať poriadne, kde končí jedna a kde začína druhá dedinka. Tam ak vás niečo (defekt, alebo iný problém) zastihne medzi dedinkami – máte 80-100 km jednu a 80-100 km druhú dedinku od seba vzdialenú. Takže radšej sa modlíte, aby sa nič vážne nestalo. Naozaj všetko závisí od Boha a jeho sily, v ktorú sa musí misionár na svojich cestách neustále odovzdávať. Inak ho môže trafiť infarkt pri pomyslení, že všetko je iba v jeho rukách a na jeho hlave – ojooooj, kdeže, deti moje. Takto by sme všetci pozomierali veľmi rýchlo na žalúdočné vredy alebo mozgové mŕtvice. Dôvera, dôvera, dôvera. Tak ľahko ju človek stráca, tak ťažko ju opäť nachádza. Či už v človeka alebo v nášho Boha.

Misijná činnosť na Sibíri v dávnych časoch

Ďalšou zaujímavosťou bol spôsob misijnej činnosti našich pravoslávnych bratov v dávnych časoch na Sibíri. Keďže vedeli, že zostať na Sibíri je ťažké a náročné a niekedy to bolo aj nemožné, začali organizovať niečo ako kaplnku na kolieskach. Do jedného veľkého vagóna vlaku umiestnili celú kaplnku (po rusky „časóvňa“) a keď vlak dorazil na určitú stanicu, alebo sa zastavil cestou v nejakej dedinke, tam roztvorili ťažké dvere vagóna a pozvali ľudí na sv. omšu, alebo na spovedanie sa, prípadne krstili tých, ktorí sa chceli dať pokrstiť (samozrejme bez prípravy, veď príprava nebola možná v takých podmienkach) atď. Potom kaplnku zatvorili a hybááááj do ďalšej dedinky. Nedávno jeden pravoslávny báťuška v okolí Bajkalu prišiel s nápadom zriadiť lodnú kaplnku – kaplnku na lodi, a plávať hlavne po severnej strane Bajakalu do dediniek, ktoré sú často odrezané od sveta bez ciest, železníc odkázané iba na lode. Neviem, ako to dopadlo, ale veľmi zaujímavý nápad.

A viera pretrvala desaťročia...

Irkutsk so spoluziakmi_94 Ďalšou zaujímavosťou bolo, že vraj v r. 1932 zatvorili jediný katolícky kostol (Nanebovzatia Panny Márie ale Rusi mu tu hovoria jednoducho "Poľský kostol") v Irkutsku a teda tuším aj na Sibíri a od tých čias sa v ňom neslúžila až doteraz žiadna sv. omša, žiadne krstenie, žiadne svadby. Katolícka viera pretrvávala len vďaka obetavým ľuďom, ktorí ju starostlivo odovzdávali ústne a písomne ako vedeli z pokolenia na pokolenie – celkom ako prví kresťania. No povedzte, nie je to krásne? Koľko času ľudia museli tráviť spolu, aby si o tom všetko porozprávali. A dnes, deti moje? Dnes nemáme čas sa porozprávať ani o svetských záležitostiach, nieto ešte o Bohu a o viere. Ach, mali by nám pozatvárať všetky kostoly v Európe, aby sme sa my, kresťania zastavili v tomto všetkom zhone a začali o svojej viere viac premýšľať, viac sa deliť, viac byť spolu. Viem, viem, utópia, nedá sa to, ale kto vie, ak sa to náhodou raz stane na konci sveta, čo budeš potom robiť? Zostaneš verný? Alebo sa prispôsobíš svetu?

Pôvodné plány s chrámom v Irkutsku

Chram a okolie_11 Ďalším zaujímavým momentom pre mňa bolo Vlodekovo rozprávanie o úmysloch predošlého biskupa Mazúra, ktorý dal postaviť tento chrám, v ktorom sa teraz v Irkutsku katolíci stretávajú a modlia. Pôvodný zámer bol veľkolepý. Zostala z neho len malá časť, ktorá je aj tak sama osebe veľmi pekná. (Prehliadku katedrálneho chrámu si môžete pozrieť na VIDEU alebo na FOTKÁCH). Pôvodne totiž mal byť celý chrám dookola na vonkajšej stene obmaľovaný, osadený rôznymi reliéfmi a výjavmi zo všetkých troch ružencov a keď Ján Pavol II. Pridal štvrtý ruženec, plán bol vnútri v chráme dosadiť výjavy ruženca svetla – na ľavej strane krst Pána, ktorý tam je, na pravej strane Premenenie Pána, ktoré sa už nestihlo, ustanovenie Eucharistie – oltár, reč na hore a kána galilejská mali byť tuším veľké vytráže na bočných oknách. Pri vstupe do chrámu,kde sú teraz presklené steny, mal byť voľný prístup k modlitebniam na jednej strane k ikone Božieho milosrdenstva a na druhej strane k ikone Matky Božej – akési previazanie s pôvodnou byzantskou kultúrou a pravoslávnou vierou.

Irkutsk 2 05 Oltár je urobený z kameňa, ktorý nájdete prevažne len v Irkutskej sibírskej oblasti na znak toho, že Kristus prichádza každý deň medzi svoj ľud práve tu na Sibír k týmto ľuďom, ktorí tu žijú. Matka Božia, ktorá so svojím nepoškvrneným srdcom stojí na pravej strane oltára na strome, stojí s rozopätými rukami akoby na mape Ruska (od vchodu to pekne vidno – koruna stromu pripomína mapu Ruska) na znak toho, čo povedala Mária vo Fatime, že sa Rusko obráti skrze jej srdce. No a Sv. Jozef na druhej strane je zobrazený s Ježiškom v rukách. Mnohí namietajú, prečo nie je Bohorodička s Ježiškom na rukách. Nuž, je to zámer tvorcu chrámu. Vedel, aká je momentálne situácia rodín v Rusku. Problém rodín tu v Rusku je práve v ich otcoch. Je to iba zdôraznenie toho, čo v Rusku chýba – otcovská láska a otcovská výchova, keďže mnohí otcovia boli a sú mimo svojich rodín kvôli vojnám, práci a v neposlednom rade aj kvôli alkoholu. Myslím,  že podobný problém je už aj na Slovensku. Nemyslíte?

Irkutsk 2 04 Od svetelného okna nad oltárom v tvare trojuholníka (Najsvätejšia Trojica) akoby vyteká cez Holubicu (Duch Svätý), cez Kríž s mladým Kristom (Boh-Syn), cez plamene horiaceho kríka uprostred ktorého je umiestnený svätostánok v tvare bochníka chleba (horiaci ker – symbol Boha-Otca ako kedysi prehovoril Mojžišovi a poslal ho – aj tu je naznačené misijné poslanie) vyteká cez oltár stredom celého chrámu až po jeho východ malý pás červeného mramoru, ktorý symbolizuje Božiu milosť, ktorá vyteká zo stredu Najsvätejšej Trojice von medzi ľudí a hľadá stratených. A keď ich nájde, privádza ich do chrámu, kde obkolesení spoločenstvom veriacich priťahuje ich bližšie k sebe, aby ich potom opätovne poslala do sveta medzi ľudí hlásať a privádzať ďalších bližšie k Bohu. Monumentálne myšlienky a idea. Klobúk dole. A ešte mnoho ďalšieho rozprával – že tu kedysi bolo veľmi veľa mladých ľudí, veľa dospelých. Mnohí sa pripravovali na krst, a na iné sviatosti. Irkutsk 3_66 Mnohí prichádzali a nachádzali v srdci biskupa útočisko. Bol skutočným otcom a pastierom svojho ľudu. Odišiel späť do Poľska kvôli mnohým problémom a už sa pravdepodobne nevráti. Pochopil som omnoho viac ako doteraz, že veľmi veľa závisí od nás ľudí. Či dovolíme Božej milosti pôsobiť cez nás, alebo ju u seba zadusíme a nepustíme ďalej – takto sa ale stávame zodpovednými za množstvo duší, ktorí by mohli práve skrze nás nájsť pokoj duše, zmysel života, vieru v Boha, nádej v nesmrteľnosť, a koniec koncov večný život v prítomnosti Lásky naveky. Kým si ty? Čistým voľným kanálom, cez ktorý prúdi blahodarná miazga milostí do sŕdc ľudí okolo? Alebo si špinavým, pokrúteným, (možno aj vlastnou vinou) zapachatým kanálom, cez ktorý Božia milosť nie a nie prúdiť a všetko okolo vysychá a stráca život?

O mnohom sme ešte rozprávali a rozprávame a boli a sú to veľmi príjemné stretnutia s človekom, ktorý je veľmi otvorený, úprimný a čestný, priateľský a pokorný bez zbytočných povyšovaní sa typu: „Kto som ja a kto si ty, že mi tu budeš také a také rozprávať? To ja tebe mám a nie ty mne, kto si ty, ha? Vieš, kto som ja? Ku mne sa teda nebudeš tak...“ Stretol som mnoho takých, ktorí si osobovali právo byť autoritou. Nemali ju, pretože si ju násilím vyžadovali. A ak ju aj mali, tak len vonkajšiu, aby sa nepovedalo, aby neplakali. Rozprával som sa príjemne a prirodzene s človekom, ktorý mal v sebe prirodzenú autoritu normálneho ľudského človeka s milosrdným srdcom. A to by som rád raz aj ja... Či k tomu dospejem niekedy, neviem. A ty, ako je to s tvojou autoritou? Je slepá, smutná na pohľad? Alebo životodarná a prirodzená?

So spolužiakmi na obhliadke mesta

Irkutsk so spoluziakmi_17 V sobotu tuším 3. 10. som bol pozvaný vietnamskými spolužiakmi na prechádzku po meste. Za tie dva týždne v škole sme sa veľmi spriatelili sú to pre mňa naozaj momentálne jedni z najbližších ľudí, keďže s nimi denne presedím v škole 3 – 5 hodín. A tak sme sa ráno v sobotu stretli. Čakal ma Aľjoša na zastávke električiek pri našom chráme, pretože ostatní boli v banke v centre mesta vybavovať niečo s účtami, na ktoré im štát z Vietnamu bude posielať štipendiá. Boli totiž vybraní z rôznych škôl (väčšinou vysokoškoláci) tí najlepší žiaci. Nuž tak, ja sa totiž nestretávam len tak s hocikým, prosím pekne. To je výkvet Vietnamu – najlepší žiaci... Pozor pozor! Irkutsk so spoluziakmi_14 Všetci z prvej skupiny z Vietnamu, ktorí prišli do Ruska, skončili s červeným diplomom a pokračovali v doktorských štúdiách ďalej! Ako to bude s týmito, neviem, ale vyzerá to s nimi dobre. Sú veľmi šikovní. Takže cestou do mesta (našu cestu električkou si môžete pozrieť na VIDEU) sme si robili srandu s Aľjošom, pretože na moju otázku, kde sú, odpovedal, že šli do banky. A ja reku, vykradnúť? A Aľjoša s kamennou tvárou, že reku nooo, a prídu s veľkým batohom peňazí. A ja, no tak to im zavolaj nech cestou kúpia nejaké to autíčko, aby sme po meste nechodili pešo. Na to už Aľjoša nevydržal a začal sa smiať a samozrejme povedal po čínsky: „Čem zoóó!“ Čo v preklade znamená: „To bol vtip, ja si len uťahujem, nemyslel som to vážne.“ (vidíte, deti moje, ako sa to dá povedať krátko dvoma slovami?) Irkutsk so spoluziakmi_59 Totiž už v škole som zistil, že si veľmi radi uťahujú jeden z druhého a srandujú. Povedali, že u nich je to vo Vietname také normálne, že všetci si robia srandu ale vždy s úctou a na koniec dodajú to známe: „Čem zoóó!!“ Tak som sa to naučil aj ja. Majú z toho veľkú zábavu, keď ja ako zahraničný študent, hovorím ich jazykom a ešte takú frázu. A keďže aj ja si veľmi rád robím srandu, často sme na jednej vlne.

Cestou k „Targovému kompleksu“

Irkutsk so spoluziakmi_91 V banke všetko prebehlo v poriadku. A tak sme sa vydali cestami necestami po Irkutsku. Pozrieť si to môžete aj na FOTKÁCH z obhliadky Irkutska. Pomotali sme sa po historickom centre Irkutska, znova navštívili chrám Bogozjavlenia (nádherné FOTKY), pretože oni v ňom ešte neboli a chceli sa tam ísť pozrieť. Videli moje fotky z prvej návštevy toho chrámu a tak to zatúžili zhliadnuť aj oni. Páčilo sa samozrejme, hádam sa aj trošku pomodlili. No a potom sme šli do centra obchodov. Nooo musím povedať – hotová Šonzelizéééé Irkutska (môžete si to so mnou pozrieť na VIDEU). Plno moderne zariadených obchodíkov. Irkutsk so spoluziakmi_68 Na uliciach mnoooožstvo ľudí – nuž ako v sobotu... No a normálne sme našli aj kino. Bolo síce v jednej budove s nočným klubom, ale čo už – pozreli sme sa tam a normálne moderne zariadené na vysokej úrovni – tak to klobúk dolu. Tam sme sa dozvedeli od tetušiek v predaji lístkov, že toto kino prestavovali, takže teraz je tam Doblby digital a okolo 250 miest na sedenie. A že okrem tohto kina sú ešte v Irkutsku dve kiná takisto moderne zariadené v novom štýle. Jedno má dokonca dve sály. Lístky sú všade rovnako drahé: 100-150 rubľov prvé predstavenia hneď poobede a 200 – 300 tuším rubľov ku večeru a tiež záleží od miesta – stred je drahší ako okraje – takže si môžete vybrať, nech sa páči. No a vy ste si mysleli, že idem kdesi do zapadákova a pritom je to moderná metropola Sibíri! Irkutsk so spoluziakmi_63 Ách, deti moje, len mi nezáviďte. Je tu veľa mladých ľudí, len mnohí žijú úplne bez Boha – no podobne ako u nás na Slovensku – mnohí sú síce pokrstení, ale v podstate neveria v Boha a nadôvažok ešte k tomu neznášajú cirkev, ktorú tvoria oni sami. Ťažký stav teda nielen v Rusku ale aj v Európe a všade, kde sa usídlil moderný konzumný spôsob života.

Odtiaľ sme sa vydali ku hlavnému „Targovemu kompleksu“ – Obchodný komplex – vyšli sme na ulicu vedúcu k tejto obrovskej budove – no ale to ste mali vidieť údiv v mojich očiach – ulica doslova a do písmena natlačená ľuďmi. Plno obchodov na jednej a plno na druhej strane. Ľudkovia moji, to ani v Bratislave som nevidel tak plnú obchodnú ulicu ako tu v Irkutsku. Môžete si to pozrieť aj na VIDEU.

Svet knihy

Irkutsk so spoluziakmi_76 Aj my sme pochodili zopár obchodíkov. Najviac ma zaujal obrovský obchod – Svet knihy. Taký obrovský obchod s množstvom literatúry od výmyslu sveta som ešte nevidel a všetko prosím pekne v ruštine – v prevažnej miere nové tituly nejakých nových ruských spisovateľov – vyzeralo to veľmi na dračku - mnohé z kníh prezentované ako bestsellery (samozrejme nechýbal ani Harry Potter). Záber z tohto labyrintu kníh a kníh si môžete takisto pozrieť na FOTKÁCH. A padnete na zadok, ale normálne som tam našiel knihu „Rusko-slovenskej konverzácie“. Ja som myslel, že zle vidím. Normálne tam bola za 57 rubľov a nejaké drobné už trošku ošúchaná ale Irkutsk so spoluziakmi_75 perfektná knižka so všetkými potrebnými frázami pekne preloženými do slovenčiny (s ruským fonetickým prepisom – to je tiež zábava čítať slovenské vety v azbuke). No nekúpiš? Samozrejme som ju kúpil, veď nič také nemám a potreboval som to ako soľ. Takže, Boženko, vďaka ti! (Tak to hovorí môj farár Vlodek: „Neeboj, Boženko sa postará.“ – a je to pre neho veľmi blízke oslovenie Boha.)

„Targovyj kompleks“

Irkutsk so spoluziakmi_77 No a potom sme sa pohli smerom k obchodnému komplexu. Koniec koncov, tam väčšina ľudí mierila. Takže sme sa ocitli v trojposchodovom labyrinte obchodíkov – nebolo to ako u nás vo veľkých ani v malých centrách – také som našiel len tu. Vnútri budovy sme našli zaujímavý systém úzkych chodbičiek s množstvom maličkých a malých obchodíkov s rôznym tovarom od výmyslu sveta. Ale poschodia boli tématizované. Tuším druhé poschodie bolo oblečenie a tretie obuv ale miestami to bolo aj pomiešané. Skoro sme sa v tom labyrinte stratili. Nuž zaujímavé. Ťažko sa to vysvetľuje, pozrite si to radšej na VIDEU.

Reštaurácia a bezdomovci

Irkutsk so spoluziakmi_84 Po chvíli sme vyhladli, a tak sme zamierili k veľkej reštaurácii na treťom poschodí. Tam nás rýchlo obslúžili. Dali sme si klasiku – štvrťky pizzy (zaujímavé, že tam nepredávali pizzu celú vkuse ale iba po štvrtinách – a podobne som sa s tým stretol aj v iných menších reštauráciách) – samozrejme, všetko na plastových tanierikoch s plastovými príbormi. Všetko na vysokej modernej úrovni – no musím povedať – bolo to veeeľmi chutné. Aj tam prechádzali tak ako u nás podobné cigánkam – ženy, deti a prosili jediacich o nejakú almužnu, prípadne o kúsok jedla, ktoré práve jedli. Zamestnanci ich však veľmi rýchlo identifikovali a slušne odprevadili von z reštaurácie. Bolo to zaujímavé vidieť tých ľudí. Väčšinou sú to ako aj u nás ľudia, ktorí zistili, že je pre nich ľahšie nič nerobiť, len sa prejsť po zaľudnených uliciach mesta, po obchodných centrách a každý deň sa niečo nájde. A nevyzerali až tak biedne. Samozrejme, sú aj takí, ktorí naozaj biedia. Tí ale väčšinou do ulíc nejdú, lebo sa hanbia a ich ľudská hrdosť im to nedovolí. Myslím, že takých treba v svojom okolí hľadať viac ako s ľútosťou hádzať peniaze tým, ktorí to väčšinou prepijú v krčmách. Mali sme takého Ferka v Nitre na Kalvárii. Žobral pri dverách chrámu. Ľudia mu dávali peniaze. Jeden bezdomovec, s ktorým sme sa spriatelili nám hovoril dlho: „Nedávajte im žiadne peniaze. Ja to poznám. On pôjde na charitu. Tam sa za 5 korún naje dosýta, umyje a oblečie a vaše peniaze vo veľkom utráca na alkohol. A bolo tak – Ferko sa tak prepíjal, že raz ho už našli vo veľmi zlom stave a keď ho umyli a previezli do nemocnice, lekár už len skonštatoval smrť v dôsledku upitia sa k smrti. Irkutsk so spoluziakmi_73 A bol to veľmi zlatý príjemný bezdomovec. Nuž bratia, sestry, treba sa nám zamyslieť, čo s tými, ktorí posedávajú okolo našich chrámov a obchodov. Naozaj potrebujú naše financie, alebo viac náš skutočný záujem o nich a o ich osobu. No ale predsa my na také niečo čas nemáme, veď my nemáme čas ani na vlastných doma, nieto ešte kdesi po uliciach s niekým čas utrácať. Hm... ďaleko sme odišli od ľudskosti – a ja sám v prvom rade, bratku, aj ja sám. Na čo v svojom živote máš čas ty? Komu ho venuješ. Dávaš ho dostatok svojim blízkym, aby si spolu s nimi možno venoval kúsok zo svojho času tým ľuďom v okolí, kde žiješ, ktorí možno nesedia pred kostolmi a obchodmi ale doma s poslednými peniazmi v rukách a dumajúcimi so slzami v očiach, čo ďalej? Poznáš ľudí okolo seba, s ktorými sa denne stretávaš v bytovke, na ulici, natoľko, aby si vedel, v akej situácii sa nachádzajú a akú pomoc potrebujú. Lebo neexistuje len núdza finančná, ale aj núdza o záujem iného, núdza opustenosti a samoty, odvrhnutia a odmietnutia vlastnými. Nakoľko poznáš a nakoľko chceš poznať ľudí okolo seba?

„Studgorodok“

Irkutsk so spoluziakmi_82 A tak sme sa vracali z obchodíkov a obchodov domov (Východ z obchodného centra obchodnou ulicou na VIDEU). Zaujímavé bolo, ako na seba mnohé obchodíku upozorňovali - najali si nejakého "hlásnika", ktorý s megafónom každú minútu nahlas ohlasoval, čo v ich obchodíku môžu kúpiť a ako stráášne lacno. Týchto hlásnikov si môžete pozrieť aj na VIDEU. Cestou domov som ešte natrafil na krásnu atrakciu mesta - koníky, poníky a kone všetkých druhov čakajúce na jednom z námestí Irkutska deti či mladých, ktorí by sa chceli na nich previezť. No bolo to krásne - pozrite si to určite na VIDEU o poníkoch v Irkutsku. FOTKY a VIDEÁ z nášho putovania po historickom a obchodnom centre si môžete pozrite sami a ja pridávam ešte aj FOTKY z oslavy vietnamského sviatku, ktorí ani oni sami nevedeli tuším preložiť do ruštiny. Totiž po obhliadke mesta ma moji spolužiaci pozvali na ich vietnamský sviatok, ktorý chcú oslavovať večer spolu s ostatnými vietnamskými študentmi. Irkutsk so spoluziakmi_80 A tak večer po sv. omši a stretnutí s mladými, ktoré býva vždy večer v sobotu, kde som počúval a modlil sa ako účastník stretka (viedol ho otec Vlodek), som sa pustil smerom k internátom. Náš chrám totiž postavili takpovediac v centre Študentského mestečka – tak to tam volajú v ruštine: „Studgorodok“. Býva tam okolo 10 či 20 tisíc študentov – to si už poriadne nepamätám. Tú informáciu mi povedala naša učiteľka ruštiny, keď som jej povedal, že naše mesto Námestovo, z ktorého pochádzam, má okolo 7 tisíc obyvateľov. Tak z chuti sa zasmiala, že také malééé. Veď iba tu v studgorodku žije viac študentov ako u vás v celom meste. Nuž...

Oslava so spolužiakmi

Oslava so spoluziakmi_110 No a ja som teda hľadal mojich spolužiakov. Akurát, keď som volal Slavovi, vybil sa mi mobil a v ich internáte som ich nenašiel. Až keď som už išiel domov, že nič z toho nebude (pomáhali mi aj noví študenti z Afriky a z Kórey a Mongolska, ktorí tiež prišli študovať do Ruska), tak som ich zrazu našiel obďaleč internátu ako v kruhu sedia okolo ohniska – sa mi to zdalo. A keď som podišiel bližšie, boli to pozapaľované kahančeky po 2-3 na umelohmotných tanierikoch a pomedzi ne porozkladané jedivo a pitivo od výmyslu sveta. Veselo debatili tých ich charakteristickým vietnamským jazykom plným trojpísmenkových slov. Veľmi srdečne a vrelo ma privítali a uhostili. Nuž ale zima bola poriadna ale myslím, že im to nevadilo. Dokonca Viktor mal obuté len sandále aj to s bosými nohami bez ponožiek, čo ja som ledva vydržal v normálnych kožených topánkach aj s ponožkami. No on mi na upozornenie len s veľkým úsmevom odpovedal, že je mu veeeeľmi horúco. Nuž, čo, a ani potom neochorel. Z čoho oni sú vyrobení, tí Vietnamci. Klobúk dolu. O asi pol hodinku pristavila pri nás miestna poriadková služba no a slušne a aj tvrdo nás odtiaľ vysačkovala. Totiž na pôde internátov sa nesmú organizovať vonku žiadne pikniky ani nič podobné. Oslava so spoluziakmi_102 To by nestačili potom dávať pozor na tých, ktorí to zneužijú na opíjanie sa. Čo sa tohto týka to tam držia veľmi nakrátko – v internátoch, v škole, ani vonku v celom areáli internátov je prísny zákaz alkoholických nápojov. No a fajčiť len na určených miestach. No a aj na to poriadne dohliadajú. Poriadková služba pribehla (asi tak 8 poriadnych statných chlapov) v maskáčoch ako vojaci a tvrdo nekompromisne všetkých zdekovala. No a my sme ešte odišli na breh Angary, tam ešte chvíľu Vietnamci pospevovali ich piesne, porozprávali a potom púšťali podľa ich starodávneho zvyku na hladinu Angary sviečky v tanierikoch, a modlili sa pri nich za niečo, čo chceli a potrebovali a so želaním, aby sa dostali do Vietnami ich pustili po vode. Snažil som sa im vysvetliť, že Angara ide na sever, takže sa ich sviečky do Vietnamu asi nedostanú. To by museli oboplávať pol zemegule dookola. To ale nevadilo, hlavne že sú na vode a hotovo. Vo veľmi družnej atmosfére už za veľkého chladu sme sa vracali k internátom a rozlúčili sa. Veľmi príjemná a priateľská cháska. A ich mená – no sranda. Najviac sa mi páči jedno meno – Ťuk ťuk – to som si veľmi rýchlo zapamätal. Predstavte si, ako sa voláte Ťuk. No nie je to romantika?

Ruský „Deň učiteľov“

Den ucitelov_3 No a potom o pár dní (5.10.) sme v škole slávili ruský deň učiteľov. No to vám bola paráda – učiteľka Galina priniesla čo to pod zub, vietnamskí spolužiaci a nová mongolská spolužiačka Uramčimek (jednoducho Urna) a aj fínsky spolužiak Míkó, ako ho všetci voláme. Ja som poriadne o tom nevedel – u nás na Slovensku sme to tuším využívali len na to, aby sme uhovorili učiteľku, aby sme sa neučili. Ale také darčeky, aké priniesli oni... no to bolo, na čo pozerať. Spolu sme zapriali pani učiteľke – aj osobitne každý zo spolužiakov (môžete si to pozrieť aj na VIDEU z dňa učiteľov - VIDEO piesne z dňa učiteľov - VIDEO blahoželanie iných žiakov) a potom sme spolu spievali ruské piesne a vietnamskí spolužiaci aj vietnamské zanôtili. Nuž bola to veľká pohoda. Aj sme sa odfotili a FOTKY si takisto môžete pozrieť. Den ucitelov_31 Nakoniec prišli do triedy aj noví prváci z Afriky (tuším z Konga neviem presne) a neskôr ďalší vietnamskí študenti zo starších ročníkov – s buketmi kvetov a darčekami vystískali a vyobjímali učiteľku a ona ich sťa by ich matka a potom si s nami sadli, zajedli, porozprávali. Musím povedať, že tá naša učiteľka bola naozaj ako ich matka – tak srdečný vzťah medzi učiteľom a žiakmi som ešte nevidel. Aj oni nešetrili úprimnými komplimentami na jej adresu a hlavne to ma dostalo, že ju majú veľmi radi a radi si na ňu spomínajú. Hmmm, deti moje, to si berte veeeľký príklad. Den ucitelov_19 U nás na Slovensku v mnohých školách dnes už učitelia pre deti nič, zhola NIČ neznamenajú – učil som na niektorých školách a viem, čo hovorím. Česť výnimkám, ale u nás už dnes v učiteľovi deti nevidia nič úctyhodné, a tobôž nie matku alebo otca. Takú úctu a lásku k učiteľovi som na Slovensku ja nevidel – akurát keď som bol malý, to áno. Postupom rokov sa to akosi vytrácalo... Úprimne som sa radoval a tešil, že tu v Rusku to ešte nevyprchalo - aspoň tam predo mnou to bola naozaj radosť pozerať.

No a o výlete všetkých spolužiakov na Bajkal pred pár dňami, na ktorom som zažil nejedno prekvapenie, to vám rozpoviem až nabudúce...

Share/Save/Bookmark


feed1 Komentáre
mm
01. November 2009
78.99.139.109
Hodnotenie: +1

Ahoj Robo,
hoci sa vobec nepozname, dovolim si tykat. Videla som v televizii rozhovor s Tebou a velmi ma oslovil. Teraz som prisla na tuto stranku viac-menej nahodou. Nevedela som, ze takto pises o svojej ceste a zazitkoch. Skratka chcem len napisat, ze Ta budem podporovat aspon na dialku, ako sa zo Slovenska da, aby si nestratil svoj entuziazmus a radost, aby si sa necitil nikdy prilis sam.
mm

Nahlás nadávky
Zníž
Zvýš hodnotenie

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie