Hlavná stránka Misie - rôzne Rehole - info Sv. Jozef Freinademetz - 1 - Detstvo a škola

Sv. Jozef Freinademetz - 1 - Detstvo a škola

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

Jozef FreinademetzKeďže je dnes sviatok sv. Jozefa Freinademetza, prvého misionára-verbistu v Číne, rozhodli sme sa priblížiť vám jeho život v novom seriále. Dnes to bude jeho detstvo a škola...

Prehľad životných údajov

15. apríla 1852 - narodil sa v Oies (Južné Tirolsko)

1862-1876 - štúdiá v Bressanone: gymnázium, teológia

25. júla 1875 - vysvätený za kňaza

1876-1878 - kaplán v San Martine (Val Badia)

27. augusta 1878 - vstup do misijného domu v Steyli (Holandsko)

2. marca 1879 - rozlúčková slávnosť v Steyli, odchod do Číny

20. apríla 1879 - príchod do Hongkongu

1879-1881 - práca s milánskymi misionármi v provincii Kwantung pri Hongkongu

marec 1882 - začiatok misijnej práce v Puoli, (Južný Šantung)

1886 – 1900 - provikár Južného Šantungu

1900 – 1908 - provinciál

1903 – 1908 - znova provikár misie v Južnom Šantungu

28. januára 1908 - zomrel v Taikia pri Tsiningu

1936 - začal sa proces blahorečenia

16. marca 1970 - dekrét o hrdinskom stupni čností

4. októbra 1974 - dekrét o zázraku pre blahorečenie

19. októbra 1975 - vyhlásený za blahoslaveného

5. októbra 2003 - vyhlásený za svätého spolu so zakladateľom SVD sv. Arnoldom Janssenom

Detstvo a škola

Jozef Freinademetz sa narodil v Oies, v malej usadlosti obklopenej vrcholmi Juhotirolských Álp, ležiacej vo výške 1500 metrov nad morom, na svahu zvažujúcom sa do Gaderského údolia. Usadlosť sa skladala z dvoch domov. Jeden z nich – nazývaný aj Freinademetzov dom – bol v roku 1801 známy ako „nový dom“. Tu sa 15. apríla 1852 o desiatej hodine dopoludnia narodilo manželom Matthiasovi Freinademetzovi a Anne Marii Sottvalgiarai narodil syn, ktorý dostal meno Jozef. Ešte v ten istý deň bolo dieťa pokrstené v bohato vyzdobenom rokokovom kostole St. Leonarda v Abtei, nachádzajúcom sa dolu v údolí, asi tridsať minút peši od Oies. Krstným otcom bol matkin brat Antonio Sottvalgiarai. O dva roky neskôr, 11. júla 1854, bol Jozef pobirmovaný v Bruneck, pomocným biskupom z Bressanonu.

Jozef bol štvrtým dieťaťom v rodine. V jeho rodnom jazyku – ladinčine ho volali Ujöp. Po ňom sa rodičom narodilo ešte deväť detí; z nich však štyri zomreli hneď po narodení.

Jeho otec, tak ako aj ostatní gazdovia v okolí, nebol bohatý. Spoločným údelom všetkých gazdov bola tvrdá práca a chudoba. To platilo aj pre rodinu Freinademetza. Na oranie polí a zvážanie mali koňa. Chovali aj asi šesť kráv a niekoľko ošípaných, ktoré zabíjali a predávali. Mohli chovať aj zopár oviec. Mäso sa iba zriedkakedy objavilo na rodinnom stole; snáď v nedeľu a príležitostne v týždni s haluškami. Zvyčajne sa však jedávala jačmenná a ovsená kaša s fazuľou a zemiakmi. Keďže ich usadlosť bola vo vysokej nadmorskej výške, chlad a tenká vrstva úrodnej pôdy neponúkali širší výber plodín.

Ľudia v celom údolí boli veľmi zbožní. V rodinách sa spolu modlievalo: ranné modlitby, modlitby pred a po jedle, a večer zhromaždení pri rodinnom oltári, sv. ruženec. Tri krát za deň zvonili zvony chrámu na modlitbu Anjel Pána. Vo štvrtok večer zvony pripomínali každému modlitbu za zomierajúcich a zosnulých, a v piatok popoludní o tretej hodine zvolávali všetkých, aby sa pomodlili päť Otčenášov na pamiatku ukrižovania nášho Pána. Raz do mesiaca celá rodina pristúpila k svätému prijímaniu. Týždeň čo týždeň počas letných mesiacov, putoval otec rodiny Kreuzkofel ku kaplnke Svätého Kríža, nachádzajúcej sa vo výške skoro 2000 metrov. Bola to namáhavá cesta v prudkom stúpaní, trvajúca asi hodinu.

Keď mal Jozef šesť rokov, začal chodiť do školy, ktorá sa nachádzala v dedinke dolu v údolí. Vyučovanie začalo 22. novembra 1858 a trvalo do veľkej noci 1859. Vyučovalo sa v ladinskom jazyku. Bol to starobylý, tradičný jazyk, ktorý nie je ani zlou latinčinou ani talianskym dialektom, ale samostatným románskym jazykom ako sú: taliančina, francúzština či španielčina. Rozpráva ním asi pol milióna ľudí vo Švajčiarsku a v severnom Taliansku. V južnom Tirolsku, ktoré je na severe Talianska, ho asi 15 000 ľudí považuje za svoj materský jazyk.

Jozef sa učil veľmi dobre a zväčša mal tie najlepšie známky, čím predčil všetkých svojich súrodencov. V štvrtom roku sa začali učiť v škole aj nemčinu.  Nebol však žiadny génius; bol skôr talentovaný a veľmi usilovný.

Keď mal Jozef desať rokov, odišiel na štúdiá do  Bressanone (Brixenu), vzdialenom viac ako 50 km. od Oies. Nevieme, čo ho priviedlo na túto cestu. Mohlo to byť prípadné povzbudenie kňaza, spojené s odporúčajúcim listom.

Problémom však bolo, ako sa tam dostane. Ponúkol sa istý 35 ročný tkáč, Francis Thaler, ktorý pochádzal z blízkej usadlosti Sottrú. S ním sa desaťročný Jozef vydal na pešiu púť, ktorá trvala prinajmenej jedenásť hodín. Po príchode do Bressanone mu Francis našiel bezplatný podnájom, a potom aj stravovanie v rôznych rodinách a konventoch. Rodičia sa postarali iba o šaty a pranie. Jozef mu túto veľkodušnú službu nezabudol do konca svojho života.

Štúdia v Bressanone

Bressanone bolo mestečko ležiace asi o 1000 metrov v nižšej nadmorskej výške, čiže malo miernejšie podnebie. Žilo v ňom asi 4000 obyvateľov, no bolo tam skoro dvanásť kostolov a kaplniek, nepočítajúc niekoľko rehoľných konventov a biskupskú katedrálu.

Štúdium bolo v nemčine, ktorú však Jozef dobre neovládal, keďže doma sa rozprávalo po ladinsky. Preto sa musel najskôr zdokonaliť v nemčine na základnej škole v Bressanone. Takto si zopakoval ešte raz tretiu a štvrtú triedu, ktoré predtým absolvoval v Abtei. Učitelia ho hodnotili ako vysoko talentovaného a usilovného žiaka a na konci druhého roka ho zaradili medzi najlepších študentov.

Po tejto príprave nemal Jozef problémy s prijímacími skúškami na Kráľovskú a Cisársku vyššiu rakúsku školu v Bressanone (gymnázium) . Škola sa nachádzala v blízkosti katerdrály a viedli ju regulárni kanonici z istého kláštora neďaleko Bressanone. Štúdium trvalo osem rokov a v posledných dvoch rokoch mal najlepšie známky z celej triedy. Môže sa zdať, že Jozef štúdium zvládal hravo. Biskup Henninghaus, ktorý skoro 20 rokov pracoval spolu s Freiandemetzom v Číne, povedal: bol veľmi vnímavý, s výbornou pamäťou a špeciálnym nadaním na jazyky. Vždy oplýval bohatstvom myšlienok, ktoré vedel aj ľahko vyjadriť. Jeho štýl, obohatený rozsiahlymi vyjadrovacími schopnosťami bol živý a plynulý. Potom, čo si neskôr dobre osvojil čínštinu, a dobre vedel aj latinčinu a vedel ňou ľahko písať a rozprávať.“

Jozef Freinademetz to však tak nevidel. V neskorších rokoch často spomenul, že „keď bol študentom, musel veľmi tvrdo pracovať, aby sa udržal.“ Už vtedy, ako potom aj v neskorších rokoch, mával zvláštny pocit. Keď sa ráno zobudil, zdalo sa mu, akoby mal pri posteli zložený ťažký náklad, ktorý musel zdvihnúť a naložiť si na plecia. Keďže to nebol „náklad“, ktorý by bol výsledkom jeho nedostatočných schopností (tých mal dosť), dá sa usudzovať, že to bol následok jeho až prílišného zmyslu pre zodpovednosť a svedomitosť.

Misijný duch v škole a v meste

Počas ôsmych rokov štúdia na gymnáziu býval Jozef v malom diecéznom seminári nazvanom po hlavnom patrónovi diecézy sv. Kasiánovi, Kasianeum. Mohlo v ňom žiť do 40 žiakov, ktorí zároveň tvorili chlapčenský spevácky zbor katedrály. Jozef spieval najskôr jemný, čistý soprán, no časom sa mu hlas zmenil a prešiel do vynikajúceho tenoru. Každú nedeľu spieval v Schole cantorum na „veľkej“ sv. omši v katedrále.

O misijného ducha v škole sa postaral jeden z učiteľov – Dr. Chrysostomus Mitterutzner, veľký priateľ misií. Potom, čo rakúsky cisár Franz Jozef prebral misie v strednej Afrike pod rakúsky patronát, sa otázka misií v Rakúsku stala záležitosťou patriotizmu. Aj v Bressanone sa vytvoril kruh priateľov misií okolo Dr. Mitterutznera. Keď Jozef prišiel do Bressanone, mal už profesor Mitterutzner rozvinutú bohatú korešpondenciu s misionármi pracujúcimi v Egypte a Sudáne. Listy potom publikoval v miestnej tlači, aby informoval verejnosť o misiách. Keďže v Bressanone vládol misijný duch, navštevovalo ho aj mnoho misionárov. Takto mal Jozef možnosť prísť do kontaktu s misiami a misionármi oveľa skôr, ako mnohí v diecéznych seminároch Nemecka a Rakúska.

V r. 1864 Comboni publikoval plán na evanjelizáciu Afriky, ktorý sa rýchlo rozšíril. Plán podporili mnohé osobnosti a inštitúcie: Pápeži Gregor XVI, Pius IX, Propaganda fidei, Rád františkánov, profesor Mitterutzner a ďalší. Plán našiel široký ohlas aj u verejnosti. V rozmedzí 16 rokov (1853-1869) odišlo celkovo 32 misionárov z Tyrolska - kňazov a laikov - do Strednej Afriky.

Zrod misijného povolania

Počas týchto rokov silne zapôsobila na Jozefa jedna kázeň, v ktorej počul slová proroka Jeremiáša: „deti si prosili chlieb, a nebolo, kto by im ho lámal“(Nár 4,4). Keď sa stretol s týmito slovami znova počas Lamentácii vo Veľkom týždni, bol tak dojatý, že sa zdôveril o rok staršiemu spolužiakovi Gabrielovi Haemmerlemu: „Počul si prorokov nárek? Malé deti žiadajú o chlieb... Dnes prosia pohanské deti o chlieb pravdy, ale je tak málo poslov evanjelia! Keby sa stalo, žeby som aj ja mohol byť takým poslom!“ Pri inej príležitosti, keď stál pri okne študovne a pozeral von, zdalo sa mu, že vidí cudzie deti, chudobné pohanské deti, ktoré stoja v diaľke. Akoby počul aj ich hlas: „príď ku nám a pomôž nám!“

V tých dňoch však nebol čo len jediný nemecký misijný dom, v ktorom by mohol študovať. Predsa však sa mohol modliť za milosť misionárskeho povolania, čo aj robil, ako neskôr napísal.

Vo veľkom seminári

Desiati z dvadsiatich študentov, ktorí ukončili v r. 1872 gymnázium, sa rozhodli ísť študovať teológiu do veľkého diecézneho seminára. Niet sa preto čo čudovať, že aj Jozef prijal takéto rozhodnutie a presťahoval sa z Kasianea do veľkého seminára. Diecéznym biskupom bol biskup Vincent Gasser, ktorý si získal veľmi dobré meno na prvom Vatikánskom koncile. Keď konciloví otcovia odmietli prvý koncept dekrétu o katolíckej viere, biskup Gasser sa podujal vypracovať nový. Pápež Pius IX ho považoval za jedného zo „stĺpov koncilu“. Je preto zrejmé, že aj v jeho seminári panoval rímsky duch.

Freinademetz sa cítil veľmi dobre vo veľkom seminári. „Božou milosťou som tu veľmi šťastný“, písal v liste Francisovi Thalerovi, svojmu veľkému dobrodincovi. „Seminár mi veľmi vyhovuje. Máme čo jesť a máme sa aj čo učiť a to mi stačí. Na obed sa servírujú tri, či štyri chody a každý deň máme mäso. Som spokojný aj s izbou, hoci sa v nej nekúri. Okenné tabule sú celé pokryté snehom a ľadom. Mám obavu, že zamrzne voda vo sväteničke ako i v lavóri na umývanie, no nejako veľmi ma to netrápi.“

Spirituál v seminári vyzval bohoslovcov, aby si všímali jeden druhého a vedeli sa aj upozorniť na chyby. Jozefov spolubývajúci Stemberger si neskôr spomína na to, ako mu Jozef pripomenul určité nedostatky: „Freinademetz mi vždy priniesol celý list mojich slabostí, ja som však nemohol na ňom nájsť nič, čo by sa mu dalo vytknúť.“ Hoci sa dá pochybovať o tom, žeby Freinademetz nemal nijaké chyby, predsa toto vyjadrenie dáva najavo, že Jozef mal „prenikavý pohľad“ a vedel aj úprimne upozorniť na chyby, ak bol presvedčený, že to pomôže.

Jozef patril medzi malú skupinu seminaristov Ladincov, ktorá sa stále zmenšoval. V roku 1875 ich bolo iba šesť. Keďže seminár im ponúkal len málo možností na štúdium taliančiny, ktorá im bude potrebná v pastorácii, utvorili si spolok nazývaný „Ladinský národ“ (La Gran Nacioun“, aby mohli nacvičovať kázanie v taliančine. V knihe tohto spolku sa uvádza, že Freinademetz mal od jesene 1872 celkovo deväť cvičných kázni. Zachovali sa nám rukopisy z ôsmych z nich.

Téma kázne, ktorú mal vo svojom treťom roku teológie, 8. novembra 1874 bola: „Kto miluje blížneho vyplnil zákon“. Je však zaujímavé, že pod termínom „blížny“ nemyslel na ľudí zo svojho okolia, ale na tých najvzdialenejších. Jozef vtedy kázal: „Vo svojom srdci počujem nárek a prosbu o pomoc, ktorá sa nedá vyjadriť slovami... Hlas, ktorý doteraz nikto nepočúval, volá o pomoc. Prichádza z veľkej diaľky, z miest vzdialených tisíce kilometrov, zo severu, zo srdca Afriky, z Ázie a z Ameriky...“ Potom sa zaoberal problematikou misií a novokresťanov v misiách. Spomenul ťažkosti, ktoré majú novopokrstení kresťania v misiách, pretože ich niekedy príbuzní vyháňajú z domu, alebo sa ich úplne zriekajú. Kresťanské osady častokrát bývajú terčom prepadov a plienenia. Miestni prívrženci domácich náboženstiev robia všetko preto, aby odvrátili nových kresťanov od viery. Pripomenul aj, ako si nízko pohania cenia ľudský život. Dokumentoval to rôznymi zvykmi a prípadmi z Hindustanu, Činy, Siamu, Indonézie, Oceánie, Austrálie a Južnej Ameriky. Z toho vidno, že už v seminári sa intenzívne venoval otázkam misií a mal o nich široký prehľad.

Štúdium teológie trvalo štyri roky. Freinademetz sa však rozhodol, že požiada biskupa, aby ho vysvätil už na konci tretieho roka teológie. V Bressanonskom seminári to nebolo zvykom. Freinademetz nemal ani potrebný vek. 24 dovŕši až v apríli 1876. Biskup mal však právomoc  udeliť dišpenz a tak aj urobil. Preto mesiac júl r. 1875 by sa dal nazvať mesiacom milosti. Jozef sa duchovnými cvičeniami a prijatím nižších svätení pripravoval na kňazskú vysviacku. Niekoľkokrát sa s ním a s ostatnými ordinandmi stretnutol aj biskup, ktorý im dával rady a napomenutia do kňazského života. Chcel, aby robili všetko preto, aby sa stali dobrými kňazmi. Medzi odporúčaniami boli: denná meditácia, múdrosť v kontakte s farníkmi, zdravý postoj voči peniazom a alkoholu, a neustále štúdium tém, týkajúcich sa ich kňazskej služby.

Jozef prijal najskôr subdiakonát 11. júla a potom o týždeň neskôr 18. júla – diakonát. Týmito stupňami sa pripravoval na slávny deň 25. júla, keď mal prijať kňazskú vysviacku. Bola to nedeľa, sviatok sv. Jakuba, apoštola. Jozef prijal kňazské svätenia v seminárskej kaplnke 25. júla 1875 a splnila sa jedna z jeho túžob - stať sa Kristovým kňazom.

Nevieme, či boli jeho rodičia prítomní na vysviacke. Pravdepodobne neboli. Pre rodinu, príbuzných a rodákov bol najväčším dňom deň jeho prvej svätej omše v rodisku – deň primícií. Konali sa o desať dní; na mariánsky sviatok „Panny Márie Snežnej“, 4. augusta. Počas týchto desiatich dní býval Jozef vo svojom rodnom dome, kde rodičia pripravili izbu iba pre neho. V deň primícií pršalo ako z krhly, takže všetky poriadne premokli. Dekan Declara mal slávnostnú kázeň. Po slávnosti bol obed v pohostinstve, kde dekan recitoval báseň, ktorú si sám zložil na túto príležitosť. Okrem iného v nej spomenul: „Už viac nie si synom Oies; teraz už patríš celej bojujúcej Cirkvi.“ O mesiac, na sviatok narodenia Panny Márie 8. septembra, mal Jozef svoju prvú verejnú kázeň v kostole sv. Leonarda. V októbri 1975 sa opäť vrátil do Bressanone, aby dokončil štúdium teológie.

Kňazstvo prežíval s veľkou radosťou a vďačnosťou. Tkáčovi Francisovi, ktorý ho pred štrnástimi rokmi priviedol do Bressanonu, napísal: „Keď si spomeniem na všetko, čo ste pre mňa urobili, neubránim sa úžasu nad vašou šľachetnosťou a obetavosťou. Po mojich rodičoch ste mojím najväčším dobrodincom. Buďte si istý, že vám to nikdy nezabudnem. Pri svätých omšiach, ktoré môžem z Božej milosti sláviť každý deň, budem často pamätať na vaše úmysly a prednášať vaše prosby Bohu... On už zapísal do knihy života všetko, čo ste pre mňa urobili... aj urážky, ktorých sa vám dostalo kvôli mne. Keď to všetko nájdete raz vo večnosti  zaznačené v knihe života, prinesie vám to veľkú radosť.“

V dvoch posledných semestroch mal prednášky z kánonického práva, pastorálky a katechetiky. Počas nedieľ vypomáhal vo farnostiach v okolí Bressanone. Pozývali ho však nielen slúžiť sv. omše, ale aj kázať.

V Bressanonskom seminári bolo zvykom, že novokňazi ukončujú svoje štúdium spoločným posedením s profesormi v hostinci. V r. 1876 dal však špirituál Dr. Walter návrh, aby namiesto do hostinca išli na seminárske hospodárstvo Meierhof, kde sú vytvorené podobné podmienky. Rektor seminár súhlasil; nie však novokňazi. Tí boli za tradíciu. Iba Freinademetz alebo snáď ešte nanajvýš jeden novokňaz, podporili návrh. Svedčí to o tom, že hoci bol Freinademetz veľmi priateľský a obľúbený, predsa sa slepo nepridŕžal mienky „davu“. Zachoval si svoju nezávislosť v myslení a postojoch. Jeden z jeho spolužiakov, ktorý ho poznal už z gymnázia a potom s ním prežil štyri roky na teológii, ho ohodnotil takto: „Hoci bol veľmi mladý, predsa bol vyrovnaným a zrelým človekom. Správal sa prirodzene avšak vedel sa dokonale ovládať. Nespomínam si na nijakú udalosť, kde by jednal v návale vášne, impulzívne, v hneve, alebo kde by prekročil hranice miernosti, či na niečo zabudol. Mal ducha lásky, tichej radosti a vnútorného pokoja, ducha jemnosti, jednoduchosti a uhladených spôsobov. Všetky tieto čnosti boli zrejmé aj z jeho vystupovania navonok.“ Iný spolužiak spomína: „Nikdy nepovedal kritické slovo na adresu druhých. Keby to nebolo bývalo nevyhnutné, nebol by hádam povedal nič zlé ani proti samému diablovi.“

V lete 1876 očakávalo 17 novokňazov svoje prvé určenia. Medzi nimi bol aj jeden Ladinec, Jozef Freinademetz.

 

Share/Save/Bookmark


Tags: Sv.  Jozef  Freinademetz  Detstvo  škola  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Misie

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie