Nemám čas

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

Amursk_nbren_vyhliadka_ymens

Všetci si denne uvedomujeme, že náš svet je v neustálom pohybe. Musí byť, pretože ešte nie je dokonalý; ani nie tak príroda, ako spoločnosť a človek. Práve on neustále túži dosiahnuť väčšie a krajšie veci. Nie vždy však hľadí správnym smerom.

Zdá sa, podľa všetkého toho ruchu, akoby sa najviac snažil práve v poslednej dobe. Celé tisícročia nám trvalo, kým sme prešli od lovu k zberu, od bronzu k železu, od kmeňov k štátom a demokracii, a len jedno storočie od žiarovky k mikročipom. Od minulého storočia sme sa tak rozbehli, že naberáme nebezpečnú rýchlosť a nikto nevie, ako zatiahnuť ručnú brzdu. Aspoň sčasti to robí biznis, ktorý chce zarábať, tak niektoré oblasti umelo spomaľuje.
Tento zhon sa prenáša aj do bežných situácií každodenného života: zvýšená premávka na cestách i chodníkoch, preplnený denný program šéfov, študentov i školopovinných detí, zvýšené pracovné nároky, nedostatok času, beh, stres... Z toho potom pramení aj väčšina psychických a civilizačných chorôb.
Ale nie je naším cieľom všímať si tieto globálne dôsledky, skôr negatívne pôsobenie na rôzne oblasti života nás i našich blížnych.
V prvom rade je to otázka trpezlivosti. Je to čnosť, ktorá je v dnešnom zhone najviac skúšaná. Keďže sa všetci ponáhľajú, nik nemá čas vyčkať trochu dlhšie, či už na nasledujúci spoj, preto sa silou mocou trepe do preplneného autobusu; na pošte, či v úrade, kde je pridlhý rad, úradníčka robí, čo môže, trasú sa jej z nervóznych klientov ruky, robí chyby a to netrpezlivosť a podráždenosť všetkých len zväčšuje. Pritom treba len dopredu rátať s tým, že každá robota potrebuje svoj čas, nečakať, že sme na svete sami.
Iba štipka netrpezlivosti dokáže pokaziť všetko a nakaziť ostatných. „Náš“ drahocenný čas sa tak ešte rýchlejšie tratí, lebo z každej minúty sa nám stáva hodina a my, síce s domnelými utekajúcimi „hodina­mi“, skutočne starneme. Rozmnožujú sa aj ďalšie hriechy, hlavne egoizmus, lebo človek neráta s ostatnými, ich časom, nervami a schopnosťami. Myslí len na svoje potreby. A pritom štipka trpezlivosti u každého skráti čas na minimum, nadviaže nové známosti, uvoľní atmosféru a z dlhého radu sa môže stať konverzný krúžok. Človek bude rád, že sa môže porozprávať a neplašiť sa. Aspoň mu zostane čas žiť a nie hneď po robote vo veku 65 rokov umrieť.
Príliš rýchly rozvoj v rozvinutých krajinách vyvoláva rastúci štandard. Síce to vyzerá pozitívne, a v istej miere aj takým je, vzniká tu istá nespokojnosť. Čím viac totiž máme, tým viac a lepšie chceme. Tak namiesto dlhotrvajúcej radosti z nových vecí, hasneme hneď na začiatku, lebo čo bolo super včera, dne už tým naj- nie je. Neprimeranou starostlivosťou o svoje pohodlie potom zabúdame na ľudí, ktorý nemajú ani desatinu z toho, čo my a potrebujú našu pomoc.
Privysoký štandard a jeho zvyšujúce sa nároky majú za následok, že ľudia zabúdajú na jednoduchosť života. Týka sa to aj vyjadrovania, keď jednoduché veci zabalíme do termínov a cudzích výrazov, ktorým nik nerozumie a pomaly ani my sami. Komplikujeme vzájomnú komunikáciu, hoci na druhej strane sú jej možnosti omnoho širšie. Chtiac nechtiac strácame časť prirodzenej slobody naviazanosťou na techniku. Veď stačí, že na chvíľu vypadne elektrina a padá všetko: doprava, počítače, biela technika. Človek je zrazu stratený, lebo na dobu kamennú bez sietí nie je zvyknutý. Možno práve preto je dobré pravidelne vypadnúť z toho technického stresu a v prírode spoznať svoje skryté schopnosti prežiť bez všetkých moderných vymožeností.
Tak sa všetci ponáhľame, že nevie žiť svoj život v konkrétnej chvíli, ale vždy sme niekde o hodiny, mesiace a roky popredu. Len to nie je život, iba nereálny sen, niekedy aj nočná mora. Deti žijú a obliekajú sa ako 20-ročné hudobné hviezdy. Tie zas nevedia, kedy vyjsť z detských a mladíckych spôsobov. Vždy sme niekým iným, ako by sme mali byť. Takto nič poriadne neprežijeme. A byť takou poľnou ľaliou, alebo nebeským vtáčkom, je celkom príjemné, lebo o väčšinu starosti dbá sám Boh a nám zostáva čas na množstvo príjemných vecí, ľudí a mohlo by to byť aj na neho samého, keď sa už toľko stará, rád sa ako dobrý otec poteší so svojimi deťmi. Lebo ubehaní ľudia v prvom rade opúšťajú duchovný život, keďže sa im zdá, že v práci ho nepotrebujú. Raz však pochopia, že aj vnútro musí mať svoju potravu, a akákoľvek činnosť ich nenaplní.
Treba si vážiť čas, ktorý máme a správne ho využívať predovšetkým pre ľudí. Náš čas totiž nie je rovnako dlhý. Aby sa nestalo, že zrazu svojich milých stratíme a všetok čas, ktorý sme si šetrili, vyjde nazmar. Žime svoju prítomnosť a dožijeme sa aj budúcnosti.

Share/Save/Bookmark


feed1 Komentáre
Elisa
31. May 2010
87.197.73.33
Hodnotenie: +0

Fuj ja mam cas

Nahlás nadávky
Zníž
Zvýš hodnotenie

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Michal Marhefka je s nami už odo dňa: Streda, 17 December 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Komentáre

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie