Hlavná stránka Katechézy Vieroučné témy Tajomstvo kríža - 2 - Tamjomstvo rozhodnutia Syna

Tajomstvo kríža - 2 - Tamjomstvo rozhodnutia Syna

E-mail Tlačiť PDF
(12 hlasovaní, Priemerná známka: 4.58 )

Rozhodnutie SynaBoh sa teda rozhodol zachrániť človeka, ktorý sa dobrovoľne od neho vzďaľoval. Nemohol nechať nádherné dielo svojich rúk len tak sa bez žiadnej pomoci stratiť navždy v tme a v zatratení ďaleko od svojho milovaného Stvoriteľa. A tak vymyslel geniálny plán. Podľa mňa ho mal vo svojej mysli už veľmi dávno, keďže vo svojej vševedúcnosti vedel, ako to všetko skončí, ak stvorí tak nádhernú ale predsa len slobodnú bytosť, akou bol človek. Už pri odchode človeka z jeho prítomnosti – padajúceho v temnotu, vzďaľujúceho sa od neho – Lásky – stihol ho v tej rýchlosti ešte ubezpečiť, že to nejako vyrieši, že pošle Spasiteľa a ten ho znovu vráti späť k nemu – Láske a človek opäť bude šťastný a milovaný. Nikto z ľudí však ani len netušil, že tým Spasiteľom bude jeho jediný milovaný Syn...

Všetci veľmi dobre vieme zo Sv. Písma, že Boh je milujúci Otec, ktorý tak miloval svet, že poslal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Boh teda nie je nahnevaný krvižíznivý deduško na obláčikoch - tak neúprosný, že pošle ešte aj svojho Syna, aby zadosťučinil jeho hnevu, aby ho jeho Syn namiesto ľudí uspokojil, aby tak Boh Otec mohol ľuďom prejaviť akúsi svoju blahosklonnosť, a veľkodušne im odpustiť hriechy – vieme, že náš Boh takýto vonkoncom nie je. Boh – náš milujúci Otec, poslal svojho Syna z lásky, pretože miloval svet. A Syn? Ako to bolo s jeho rozhodnutím? Zostane to pre nás tajomstvom, ale predsa len nám aspoň trochu pomôže porozumieť tomu, čo sa v nebi odohrávalo medzi Otcom a Synom veľmi známy príbeh bambusu a jeho Pána (každé prirovnanie pokuľháva, preto nepozeraj na chyby krásy ale na to, v čom ti príbeh môže pomôcť...)

V jednej záhrade plnej nádherných stromov, kvetov a všemožných rastlín, rástol najkrajší strom zo všetkých navôkol – mohutný bambus, aký doteraz nikto nikde ešte nevidel. Pán záhrady sa každé ráno, prechádzajúc sa po záhrade, vždy zastavil pri svojom milovanom bambuse, láskal ho a prehováral k nemu tie najkrajšie slová, aké kto kedy počul. Vtáky sa vtedy zlietali z celej záhrady k bambusu, aby si vypočuli nádherné slová lásky, vďaka ktorým bambus ešte viac krásnel, mohutnel a rástol do závratných výšok. V jedno ráno však Pán prišiel zamyslený s akousi škvrnou bolesti na jeho tvári. Bambus hneď vycítil smútok svojho Pána a rýchlo sklonil svoju korunu blízko ku svojmu Pánovi, aby ho krásou svojich listov a kvetov potešil a rozveselil. Pán však povedal bambusu: „Môj milovaný bambus. Vieš, že ťa veľmi milujem.“ „Áno, môj Pane, viac ako čokoľvek na svete.“ – s radosťou ale aj obavou o svojho Pána bambus odpovedal. „Chcel by som ťa použiť na vznešený a veľký cieľ.“ – povedal Pán s vážnosťou a vznešenosťou. „Použi ma, môj Pán, použi na čokoľvek. Som pripravený ti slúžiť.“ – zatriasol sa od veľkej radosti bambus. Tak predsa prišla jeho hodina a on môže byť svojmu Pánovi nápomocný. Ako veľmi túžil po tomto okamžiku. Konečne sa bude jeho krása ešte viac skvieť. „Aby som ťa mohol použiť,“ – pokračoval Pán záhrady, „musím ťa spíliť.“ „Spíliť?“ – zdúpnel bambus. To znamená, že celá jeho krása a majestátnosť, do ktorej sa celé roky snažil dorásť do závratných výšok bude nanič a v jednom okamihu bude zničená? To Pán určite nemyslí vážne. To nie! On si predstavoval inú užitočnosť, takú, aká nezničí jeho majestát. Bambus zmĺkol a spolu s ním zmĺkli aj všetky vtáky v záhrade, prilietajúce si vypočuť ďalší rozhovor Pána so svojim milovaným bambusom. Po ťažkom a namáhavom tichu bambus pozdvihol svoju skleslú korunu k Pánovi a ledva počuteľným šepotom k nemu prehovoril: „Tak ma zotni, môj Pane. Ak len takto ma budeš môcť použiť, píľ a rúb. Pre teba urobím všetko. Viem, že ma miluješ.“

Pánova tvár sa však nerozjasnila radosťou. „Môj milovaný bambus. Vieš, že ťa milujem viac ako všetky stromy na svete.“ – pokračoval s ešte väčším smútkom Pán záhrady pozerajúc na bambus s takou láskou v očiach, akú ešte nikdy v jeho očiach bambus nezazrel. „Áno, môj Pane, viem to... Prečo sa to pýtaš znovu?“ – s dôverou no opatrne sa opýtal bambus. „Aby som ťa mohol použiť, musím orezať všetky tvoje konáre.“ „Moju náhernú korunu?“ – zasipel s bolesťou v srdci bambus. To nie, to je už veľa. Nech si Pán berie čokoľvek, no nech nezničí moju nádhernú korunu z krásnych listov a ešte krajších kvetov, ktoré potešovali všetkých navôkol. Nie, prečo chce Pán zničiť to najkrajšie, čo si tak pestoval dlhé roky? Prečo? Zmĺkol bambus a s ním od údivu a bolesti stíhli všetky stromy v záhrade. Aj vietor sa od prekvapenia zastavil a načúval, čo sa bude diať. Po dlhej chvíli naplnenej bolesťou oboch – bambusu aj jeho Pána, bambus už nepozdvihol svoju korunu, iba tíško zašeptal do ticha: „Orež ma, môj milovaný Pane, nech sa stane, ako chceš ty.“

Pánova tvár sa však zastrela ešte väčšími mrakmi bolesti a smútku. „Môj milovaný bambus, vieš, že ťa...“ Ďalej už Pán nemohol pokračovať. Veľká slza sa skotúľala po jeho líci a dopadla na korunu bambusu. Horúca slza prebudila bambus zo smútku nad sebou do novej bolesti a starosti o svojho milovaného Pána. „Áno, viem... viem, ako nikdy predtým, že ma miluješ, môj Pane...“ – pomohol bambus svojmu Pánovi a svojou korunou osušil jeho tvár od sĺz. „Chcem ti byť nápomocný, môj Pane, vo všetkom, ako to ty chceš, lebo viem, že ma miluješ... áno, chcem...“ Ťažko ale predsa zdvihol Pán svoje oči k svojmu milovanému bambusu a vtedy zazrel bambus v jeho očiach bolesť tak veľkú, akú nikto nikdy nezazrel v ľudských očiach. „Aby som ťa mohol použiť“- zašeptal Pán bambusu, „musím ťa rozrezať a z tvojho vnútra vytrhnúť tvoje srdce.“ Ako dýka do srdca sa zabodli slová Pána hlboko do duše bambusu a zrazili ho na kolená. Tentoraz sa bambus nezmohol na jediné slovo a celá záhrada, všetky vtáky i zvieratá, vietor i slnko sa ponorili do mora bolesti a smútku. V obrovskom tichu, ktoré ako balvan ležalo na srdci všetkých, zaznel po dlhej chvíli bambusov ledva počuteľný, no rozhodný hlas: „Urob, ako chceš, môj milovaný... Odovzdávam sa ti celý.“ – dokončil bambus a jeho koruna sa zjednotila s náručím jeho milovaného Pána.

A tak Pán s bolesťou milovaného vzal pílu a spílil milovaný bambus, orezal jeho konáre, rozrezal ho na polovice a vytrhol mu srdce. Potom zaniesol obidve časti bambusu k neďalekému bohatému prameňu čistej osviežujúcej vody. Koniec jednej polovice bambusu priložil k prameňu a pod jej druhý koniec položil druhú polovicu a namieril prúd vody, pretekajúcej bambusom, na neďaleké vyschnuté polia. Tie zavlažené vodou z prameňa v poslednej chvíli znova ožili a priniesli Pánovi bohatú úrodu.

Tak sa stal úplne zničený bambus, hoci skolený, obrezaný, rozpolený s vytrhnutým srdcom obrovským požehnaním nielen pre pole a úrodu na ňom, ale aj pre všetkých ľudí v krajine jeho Pána, ktorí vďaka bambusu nezomreli hladom ale prežili dlhé obdobie sucha.

Myslím, že tento krásny príbeh rozpráva aj keď s nedokonalosťou príbeh milujúceho Otca a milovaného Syna. Možno naozaj Boh Otec raz prišiel za svojím Synom a s bolesťou Boha no s láskou, akou ho miloval od večnosti, pohliadol do jeho očí a povedal: „Syn môj, ty vieš, že ťa milujem...“ „Áno, viem, viac ako čokoľvek na svete, môj milovaný Otec.“ – odpovedal Syn. „Chcel by som ťa použiť na veľmi vznešenú misiu – poslanie, úlohu a cieľ.“- povedal s bolesťou no s rozhodnosťou milujúceho Otec a pokračoval: „Videl si, ako sa moje milované stvorenie odvrátilo odo mňa – a to slobodne, veriac tomu večnému klamárovi – a teraz sa nezadržateľne a predsa slobodne rúti do večného nešťastia, zúfalstva a nenávisti, do ktorej ho so sebou ťahá ten, ktorého som tiež tak veľmi miloval a odvrátil sa odo mňa aj s mnohými anjelmi. Chcem vziať všetky hriechy ľudstva a zničiť ich a presvedčiť človeka, aby sa opäť vrátil späť ku mne – jeho milovanému Stvoriteľovi, lebo len vo mne budú ľudia skutočne šťastní a milovaní naveky. Ach, môj milovaný Synu, tak veľmi ich milujem. Nemôžem sa pozerať na ich záhubu. Pomôžeš mi ich zachrániť? Podujmeš sa na túto úlohu? No aby si túto úlohu vyplnil, musíš sa stať človekom a prijať jeho prirodzenosť. Stať sa jedným z nich. Ponížiť svoj obrovský majestát Boha a ukryť ho v tom malom stvorení, akým je človek. Napriek svojej dokonalosti cítiť hlad a smäd, nemať ani strechu nad hlavou, potiť sa v práci nemotornými ľudskými rukami, hoci si so mnou stvoril celý ich vesmír, prežívať únavu a byť tak strašne obmedzený v ľudskom tele, hoci ty sám nemáš žiadne hranice a obmedzenia.“

Všetci anjeli a ostatné stvorené bytosti stíchli od údivu nad ponukou, ktorá stála pred Synom. Ako to bude vlastne možné? Boh – Stvoriteľ – Vznešenosť, Krása a Dokonalosť sa má stať smiešnym malým tak úbohým a nedokonalým stvorením? Síce stvoreným na obraz Boží, no predsa je to tak nepredstaviteľné pokorenie a poníženie... Keby sa tak mal rozhodnút stať anjelom, to by ešte ako tak išlo, aj keď aj to je pre Boha obrovské poníženie nekonečne väčšie ako keby sa človek mal stať hovniválom, aby ich zachránil. Všetkým anjelom a stvoreným bytostiam od úžasu nad takým ponížením Boha zamrelo srdce a v tichu čakalo celé nebo na odpoveď Syna.

No Syn takisto veľmi miloval ľudí, ako aj Otec a hoci to bolo pre anjelov nepredstaviteľné uponíženie sa, Syn zašepkal so slzou v očiach Otcovi: „Som pripravený, Otec, som pripravený stať sa človekom a prijať na seba prirodzenosť a obmedzenosť sluhu. Aj ja ich milujem a veľmi ma bolí, keď ich vidím znetvorených hriechom strácať sa vo tme. Urob so mnou, čo ty chceš, Otec. Viem, že ma miluješ.“

Ale Otec pokračoval s ešte väčšou bolesťou v hlase: „Syn môj milovaný... Ach, Syn môj... Aby som ich mohol zachrániť, musíš prijať od nich samotných poníženia, krutosť ich zloby, ktorá ťa bude chcieť zabiť už od narodenia a neunaví sa, kým ťa v tom najkrutejšom mučení a znetvorovaní tvojej krásy úplne nezničí a neukrižuje najpotupnejšou smrťou, akou zomierajú len tí najposlednejší z nich. Tí, ktorých prídeš zachrániť, ťa budú potupovať a ponižovať, vysmievať sa z teba, vymyslia kríž a budú sa tešiť a radovať, že ťa na ňom zabijú a znetvoria natoľko, že sa výzorom nebudeš podobať ani na človeka. A nakoniec prebodnú aj tvoje srdce, aby sa presvedčili, že si naozaj mŕtvy. Dovolím, aby sa na tebe vyvŕšila všetka ich zloba tak, že mnohí doslova stratia vieru v teba ako Mesiáša, akého očakávajú pre svoje vládnutie, vojny a víťazstvá. Sklameš ich všetkých... A ty im cez to všetko musíš ukázať ako ich veľmi milujem, ako ich veľmi miluješ aj ty. Podať im dôkaz svojej i mojej lásky k nim, aby sa premožení našou láskou, rozhodli vrátiť z bahna ich hriechov späť ku mne. A ja tajomným spôsobom všetko využijem pre ich spásu.“

Všetky stvorené bytosti v obrovskom šíro-šírom nebi zastali, aj poletujúci anjeli stŕpli od údivu nad tým, čo všetko čaká Božieho Syna od ľudí, tých nevďačných stvorených bytostí, ak sa rozhodne pre to, čo od neho požaduje Otec. Ako je to možné, spasiť tých, ktorí ťa mučia, ničia, opovrhujú tebou. Za tých, ktorí ťa milujú, by sa ešte oplatilo zomrieť, ale zomrieť za tých, čo ťa nenávidia, ktorí tebou opovrhujú a nechcú mať s tebou nič spoločné, to je naozaj mimo akejkoľvek logiky a pochopenia, mimo všetkých výpočtov spravodlivosti... Ach, čo sa Boh Otec zbláznil? Veď to je bláznovstvo kríža! Nie, to je už priveľa...

Všetci už čakali, ako Boží Syn odmietne takéto ostré protirečenie logiky, keď sa zrazu z jeho úst vydral tichý no rozhodný hlas: „Nech sa stane, ako chceš, Otec. Ja viem, že ma miluješ, preto ti verím napriek všetkému... Verím, že toto je jediný spôsob, ako ich slobodne presvedčiť, aby sa rozhodli zastaviť sa na ceste do úplného zániku a oddelenia sa od teba, Otče.“

No Boh Otec zosmutnel ešte viac a ticho pokračoval vo svojej reči: „Aby sa do krajnosti naplnila tvoja úloha na svete, musím ťa obťažiť nielen bolesťami tela, ale aj bolesťami duše - všetkými hriechmi všetkých ľudí všetkých čias, ich následkami, výčitkami, ako keby si ty vykonal proti mne a voči človeku tie najohavnejšie a najzverskejšie skutky nenávisti a zloby, hoci si čistý ako Čistota sama bez najmenšej škvrny hriechu. Budeš sa musieť napriek svojej nekonečnej nevinnosti stať hriechom, prekliatím namiesto všetkých ľudí, zvíjajúc sa vo všetkých bolestiach duše, akými len gniavil a ešte bude gniaviť satan ľudské duše. Budeš musieť prežiť vo svojej duši nárek miliárd ľudí vzďaľujúcich sa odo mňa do ničoty a zúfalstva. Ty, môj milovaný Syn, budeš musieť na plnej čiare vo všetkej ohavnosti prežiť až do dna zatratenie všetkých ľudských duší a ich úplné oddelenie sa odo mňa, od mojej Lásky, kedy ani ty, môj milovaný Syn, nebudeš ani trochu cítiť moju prítomnosť, keď nebudeš vidieť ani najmenší záblesk mojej lásky, stratený v tme natoľko, že až sám vykríkneš z hĺbok svojej opustenosti a bolestí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ – roztrhaný na márne kúsky v nemilosrdnej temnote a chlade obťažený všetkými hriechmi všetkých ľudí, aby už nikto z nich, ak uverí a bude túžiť sa vrátiť, už nemusel byť zatratený za svoje hriechy, pretože ty všetko pretrpíš namiesto nich. V očiach ľudí i diabla to bude moje najväčšie fiasko, prehra, koniec, no v skutočnosti toto fiasko bude náš najväčší triumf nad zlom. Žiarou dokonalej Láskou zničíš v sebe moc všetkých hriechov, takže kto v Teba uverí a bude vchádzať ku mne cez teba, hriech nad ním stratí akúkoľvek moc a on dosiahne večný život. Ako tvoj Otec však budem najviac trpieť ja, tajomstvom Božieho utrpenia, tak ako matka omnoho viac trpí ak jej syna týrajú a ničia. Cez to všetko, čo sa bude diať, prenikne moje srdce neporovnateľne väčšia bolesť, ako bude tá tvoja, keď budem vidieť teba, môjho milovaného jediného Syna, tak nesmierne trpieť. Všetko záleží teraz už iba na Tebe, Syn môj...“

Celá tiaž Otcových slov doľahla na Syna a všetko živé v nebi sa v napätom očakávaní sústredilo na Synovu tvár, na jeho múdre oči plné lásky a súcitu, na jeho ústa, ktoré mali vysloviť konečné rozhodnutie. Nikto však nespozoroval Otcovu milujúcu tvár, po ktorej stekala veľká slza. Padla priamo na Synovu dlaň. Horúca Otcova slza rozžiarila Synovu tvár do takej nežnosti, že sa všetko navôkol zrazu stratilo v žiare jeho tváre. Nežne sa pritúlil k Otcovi a objal ho tak vrúcnym objatím plným Synovskej lásky, že sa obaja v žiare zjednotenia skryli pred očami stvorení. Otcova slza sa v ich objatí premenila na obrovsky žiariacu nádhernú postavu obíjmajúcu Syna i Otca zároveň. A bolo počuť jemný nežný šepot milovaného Syna Otcovi: „Milujem ťa, Otec... Nech sa stane tvoja vôľa...“

Ešte dlho zostalo nebo stáť v nemom údive nad milujúcou sa Trojicou zjednotenou v objatí. „Ách, tak sa raz dostať do tohoto objatia a pocítiť tú lásku, ktorá prúdi medzi nimi, naplniť sa tým šťastím, aké prežíva v tomto momente iba sám Boh...“ – povzdychli si všetky stvorenia a dodali: „No prečo jedine ľuďom náš milovaný Boh dovolil po ich smrti vstúpiť do svojho stredu – dovnútra samotnej Trojice a toto šťastie a lásku samotného Boha prežívať spolu s ním naveky? Prečo práve človeku, tak nevďačnému stvoreniu, bolo a je umožnené toto veľké privilégium, po akom my tak veľmi túžime...?“ Ostane možno navždy tajomstvom, prečo práve človeka Boh tak miloval, že poslal svojho milovaného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život... Ale ja mám tak trošku v kútiku duše také tušenie, že Otec nám to raz v nebi po našej smrti určite prezradí...

 

Share/Save/Bookmark


Tags: Tajomstvo  kríža  rozhodnutia  Syna  Ježiš  Kristus  veľký  piatok  utrpenie  spása  Otec  Boh  človek  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Katechézy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie