Hlavná stránka Katechézy Vieroučné témy Tajomstvo kríža - 3 - Tajomstvo utrpenia Boha

Tajomstvo kríža - 3 - Tajomstvo utrpenia Boha

E-mail Tlačiť PDF
(12 hlasovaní, Priemerná známka: 4.33 )

Tajomstvo utrpenia BohaUž vieme, že Boh – Otec poslal svojho milovaného jediného Syna z lásky a on slobodne z lásky prišiel, aby zachránil ľudstvo. Prečo ale musel taktýmto spôsobom zachraňovať človeka? Príčina, prečo musel Ježiš ako Syn za nás trpieť teda nie je v Bohu – v jeho hneve, ale v nás - v niečom, do čoho sme sa my ľudia dobrovoľne namočili, zaplietli a čo nás odnášalo a ešte aj dnes odnáša od Boha ďaleko do tmy, prázdna a chladu. Tou príčinou je v hriech. Nebolo teda inej cesty.

V duchovnom svete, v ktorom žijú všetky duchovné bytosti stvorené Bohom totiž platia takisto určité zákony ako v tom našom materiálnom svete – duchovné zákony, vďaka ktorým celý duchovný svet existuje a drží pohromade. Okrem mnohých iných tam existuje zákon slobody a zákon lásky... Ak si napríklad nejaká bytosť  zvolí dobrovoľne a slobodne život bez Boha a jeho lásky, má ho mať. Nikto jej v tom nebude brániť, pretože je to jej slobodné rozhodnutie a to sa rešpektuje. Môže sa však Boh a bytosti, ktoré sa rozhodli žiť s ním, pre neho a v ňom, pokúsiť takúto bytosť predsa len presvedčiť vrátiť sa späť k Bohu. To je zákon lásky, ktorá ide až do krajnosti sebaobetovania, aby v slobode presvedčila odvrátenú odchádzajúcu bytosť o svojej láske a rozhorela v nej tú istú čistú a dokonalú lásku. No ak sa bytosť rozhodne aj napriek tomuto dôkazu a snahe lásky aj naďalej žiť bez Boha – Lásky, naveky sa už jej rozhodnutie rešpektuje.

Pre človeka bola možno výhoda, že ho Boh stvoril ako bytosť vo vývoji. Zem stvoril na to, aby človek v slobode postupne dorástol do plnosti lásky samozrejme v spoločenstve svojho stále prítomného milujúceho Otca a pokojne prešiel do večného dokonalého zjednotenia s Ním v nebi. Keďže sa smutná udalosť s diablom, ktorému sa podarilo človeka slobodne presvedčiť nedôverovať Bohu a začať sa od neho vzďaľovať, udiala práve na zemi, bola ešte možnosť podľa zákona lásky a slobody pokúsiť sa človeka znova presvedčiť vrátiť sa späť k Bohu.

Bolo to však veľmi ťažké, pretože hriech je taká poriadna potvora. Prečo? Ako to vlastne vyzerá s hriechom? Čo to vlastne ten hriech je? A vôbec, prečo je tak nebezpečný? Samotný hriech sa dá len veľmi ťažko definovať. Môžeme ho pozorovať iba ako pozorujeme čiernu dieru vo vesmíre – nie je zachytiteľná voľným okom cez ďalekohľad, možno ju však vysledovať podľa dôsledkov, ktoré spôsobuje svojmu okoliu – všetko, čo sa k nej priblíži príliš blízko a prekročí určitú hranicu, vťahuje do seba veľkou rýchlosťou a niet nijakej cesty späť – čierna diera nakoniec všetko obrovskou silou v sebe pohltí, dokonca aj samotné svetlo, ktoré sa spolu so všetkým ostatným v nej stráca nevedno kam.

Podobne aj hriech môžeme pozorovať podľa jeho dôsledkov, ktoré vidno všade okolo neho. Čokoľvek, čo sa priblíži príliš blízko k hriechu, hriech postupne pohltí a vtiahne do ničoty, beznádeje a zúfalstva, do večnej smrti a zároveň ho úplne oddelí a odvráti od Boha. Samozrejme, každý príklad pokuľháva, ale predsa len sa môžeme pokúsiť predstaviť si hriech ako čiernu dieru, ku ktorej sa človek prvým hriechom pyšne priblížil príliš blízko a ona ho zachytila - neviditeľnými lepkavými chápadlami sa prilepila na jeho dušu a začala ho vťahovať do seba. Ako sa človek snažil odlepiť tieto chápadlá od seba, zamotával sa do nich viac a viac a oni ho začali prerastať do vnútra duše, vpúšťať jed a zožierať dušu aj zvnútra... Človek sa v snahe zachrániť chytil druhého človeka vedľa seba, ale aj toho začal postupne vťahovať so sebou do hriechu. Takto postupne do lepkavej hmoty hriechu ako muchy jedna za druhou vlietali ďalší a ďalší... Celé ľudstvo, či chcelo či nechcelo, začal hriech ako čierna diera vťahovať do ničoty, kdesi ďaleko od Boha do väčšej a väčšej zimy a chladu, do neprítomnosti tej hrejivej lásky, akú cítil a mohol cítiť každý pri Bohu. A okrem toho hriech každého človeka postupne rozomieľal na kúsky, viac a viac stláčal do čoraz menšieho uzlíka zloby, podlosti, hnevu a nenávisti. Hriech totiž robí s dušou človeka iba jedno – postupne ju zmenšuje, ničí, rozožiera zvnútra, oproti láske, ktorá dušu človeka zväčšuje, skrášľuje, uzdravuje, očisťuje a posilňuje. Hrozilo teda, že hriech postupne rozmliaždi celé ľudstvo na mastný fľak a ľudia - tie nádherné stvorené bytosti, skončia v sebazničujúcom zatratení a večnej smrti naveky...

Boh - láskavý Otec všetkých ľudí a jeho plán záchrany človeka

Boh Otec sa na to už nemohol pozerať, musel niečo podniknúť – len tak nechať tak nádherné krásne bytosti, určené pre život v láske, žiť celú večnosť v nešťastí a nenávisti, podobne ako to skončilo s anjelmi? Nie, to Boh nechcel. Veď stvoril človeka na svoj obraz. A túžil, aby bol tak šťastný ako On – naveky. Preto sa Syn dobrovoľne z lásky k Otcovi a k nám rozhodol, že privedie človeka späť k Otcovi – takým spôsobom, aby sa človek sám chcel zbaviť hriechu, aby sa dobrovoľne rozhodol vrátiť sa k Bohu. Inak ako cez slobodné rozhodnutie to podľa zákona slobody v duchovnom svete proste nešlo.

Preto bolo treba urobiť niečo silné, čo by každého človeka presvedčilo, že Boh ho má aj napriek jeho hriechom a nevernosti rád, že má pre neho pripravené šťastie v plnosti... Že cesta späť je stále otvorená pre každého, kto chce... Nejaký obrovský dôkaz lásky, niečo čo ťa poriadne klepne po hlave a ty si v tom momente uvedomíš sám v sebe, aký si hlúpy, že sa vzďaľuješ od niekoho, kto ťa tak šialene miluje a so slzami šťastia i ľútosti sa rozbehneš tomuto milovanému do náručia a milujúceho objatia. Takýmto dôkazom bola zástupná smrť, zástupné sebazničenie v zatratení namiesto človeka a to nie hocijaké ale slobodne zvolené sebazničenie z lásky. Niekto omnoho silnejší ako hriech to musel urobiť slobodne bez donútenia a z čistej dokonalej lásky, aby vyvážil slobodné rozhodnutie človeka pre hriech, aby človeka „ospravodlivil“, teda urobil ho opäť čistým a úplne spravodlivým pred Bohom. Ten niekto musel byť dokonale čistý a nevinný, aby sa stal úplne prekliatym, nespravodlivým a hriešnikom namiesto ľudí – aby z človeka na seba vzal a niesol všetky následky všetkých hriechov každého človeka. Aby tak človeka úplne odbremenil a očistil od každého hriechu a urobil ho namiesto seba úplne čistým, nevinným, spravodlivým. Niečo podobné, ako keby sa tvoj priateľ z lásky vrhol pred teba a v poslednej chvíli na vlastnom tele zachytil letiacu trhavú bombu, ktorá ťa mala tvojou vlastnou vinou roztrhať na márne kúsky, no namiesto teba by roztrhala jeho. Ako by si si tohto priateľa vážil a miloval? A keby vstal zmŕtvych a prišiel k tebe? Ako by si sa k nemu rozbehol a s láskou ho vyobjímal?

Sám bez pomoci Boha, akokoľvek by človek ľutoval svoje hriechy a konal pokánie, by sa nikdy nedostal spod vplyvu hriechu - nikdy by sa mu nepodarilo uniknúť z tejto obrovskej čiernej diery. Človek bol na to príliš slabá nedokonalá bytosť. Nemal v sebe bez Boha dostatočnú silu, ktorá by bola protisilou hriechu. Musela prísť sila väčšia ako sila čiernej diery hriechu, aby dokázala tých, ktorí sa jej slobodne zachytia, vytiahnuť z tohto ničivého víru zla. Tou jedinou silou bola Láska - Boh. Iba čistá, dokonale nezištná, sebaobetujúca sa Láska bola jedinou silou, schopnou svojou žiarou človeka oslobodiť a očistiť od lepkavých čiernych chápadiel hriechu, ktoré už úplne prerastali skrz-naskrz jeho dušu a vťahovali ho obrovskou rýchlosťou od tmy. Iba Boh – takáto dokonalá Láska mohla všetkých ľudí, ktorí to chceli a chcú, uzdraviť, posilniť a vytiahnuť späť do svojej prítomnosti a šťastia naveky. Ale žiaľ, podľa zákona slobody len tých, ktorí to chcú. Ostatní sa napriek Božím slzám, nezachránia a budú podľa svojho vlastného slobodného rozhodnutia v čoraz väčšej sile čiernej diery hriechu ničení a rozožieraní naveky.

Cena, ktorú Láska musela za takúto záchranu nerozumného človeka zaplatiť, bola neľútostná. Zákon je totiž zákon. Slobodne zvolené sa musí vypiť až do dna. A ak to namiesto teba vypije až do dna niekto iný, budiš, ale musí vypiť do dna nielen to tvoje ale všetko, čo je určené všetkým, ktorí zhrešili. A zhrešili všetci. Boh teda musel vstúpiť do tejto čiernej diery ako človek a vziať všetku tú čiernu lepkavú hmotu rozožierajúcu vnútro zo všetkých ľudí aj s jej dôsledkami na seba a ľudí tak spod nej oslobodiť. Človek, ktorý to všetko spôsobil a mal si to všetko vytrpieť sám, síce už potom stál oslobodený a ospravodlivený v bezpečnej vzdialenosti od hriechu – čiernej diery, no hľadel na svojho Stvoriteľa, ako sa namiesto neho - hlúpeho naivného človeka, jeho milovaný Pôvodca stráca v obrovskom kŕči sebazničujúcej sily hriechu a jeho následkov.

Inej cesty nebolo – On, Spravodlivý, si berie na seba moju nespravodlivosť a stáva sa namiesto mňa hriechom, aby som sa ja stal svätým a spravodlivým synom pred Otcom, aby som mohol žiť v Otcovi a s Otcom. Nikto z ľudí takýto zázrak „ospravodlivenia“ urobiť nedokáže - pre nás bude vždy vrah vrahom, násilník násilníkom a všetci si budú pamätať jeho hriechy. Pred Bohom sme sa však stali spravodlivými smrťou jeho Syna a to znamená, že v duchovnom svete hriechy ospravodliveného človeka obráteného k Bohu neexistujú – nikto si ich už nepamätá – ani Boh – On dokonale zabudne všetko zlé, čo človek urobil a to len vďaka tomu, že jeho Syn už v sebe všetko zlo zničil svojou dokonalou obetou lásky.

Ako to bolo s utrpením Boha v skutočnosti?

Ako to ale bolo s Ježišovým utrpením v realite? Väčšinou, keď uvažujeme o Ježišovom utrpení, vnímame iba utrpenie jeho tela: bičovanie až do vytrhávania kúskov mäsa, tŕním korunovanie do najcitlivejších nervových ukončení na hlave, nesenie kríža, priklincovanie na kríž blízko nervov tak, aby odsúdený trpel pri každom aj najmenšom pohybe, udusenie a niekoľko infarktov na kríži, ktoré spôsobili roztrhnutie srdca a vyliatie krvi do blany okolo srdca, z ktorej pri prerazení kopijou vyšla krv a voda… Plačeme nad tým, vzpierame sa toľkému utrpeniu. No mnohým nám už toto utrpenie neustále predkladané na krížových cestách akosi zovšednelo. A mimochodom - mnohí odsúdenci presne takéto utrpenie prijímali statočne a so vzdorom a Ježiš sa naopak potí krvou a je úplne zrútený a zdrvený, potáca sa, padá každú chvíľu, ešte mu aj musia pomáhať. V tomto smere na nás Ježiš môže pôsobiť až dojmom slabocha. Počúvame o Ježišovej smrti - ktorá určite bola krutá - ale zdá sa nám, že mnohí ľudia trpeli azda viac než Ježiš.

Problémom v nás je však fakt, že sa zastavujeme iba na telesnom utrpení Ježiša a okrem tohoto utrpenia existovalo omnoho väčšie utrpenie, ktoré znášal vo svojej duši. Ako často povieme: „To, že bolí ruka alebo noha, to sa dá nejako prebolieť, ale keď bolí duša, keď príde duševná bolesť, tá je neznesiteľná.“ A povieme si to len my trpiac maličké urážky od iných ľudí alebo ich podvody a klamstvá. A Ježiš v sebe niesol urážky všetkých ľudí všetkých čias. Alebo koľkokrát si povieme zoči-voči krutosti a zlobe ľudí v televízore zo správ: „To sa už nedá vydržať, na to sa už nedokážem pozerať!“ Možno voláme: „Bože, ako si mohol niečo tak strašné dopustiť?!“ A pritom vidíme iba maličký zlomok toho obrovského zla, ktoré Ježiš na sebe niesol a prežíval celé! Nás v týchto okamihoch utešuje Boží Duch - ale Ježiš bol úplne sám! Ježiš teda prežíval vo svojej duši nekonečne väčšie utrpenie než to telesné. Aké to vlastne bolo utrpenie?

Na začiatku jeho utrpenia stojí Getsemanská záhrada - jedno z najväčších utrpení Ježiša, kedy diabol Ježišovi ukázal nás – jeho nasledovníkov a povedal: „Pozri, za aké bezcitné a cynické tvory chceš položiť svoj život a prežiť najstrašnejšie utrpenie spomedzi najstrašnejších! Stojí Ti to za to? Veď si mnohí tvoje utrpenie ani nebudú vážiť!“ Ježiš tu v Getsemani čelil obrovskému pokušeniu vzdať sa, cúvnuť. On totiž veľmi dobre videl, koľkí jeho utrpenie odmietnu, koľkí sa mu vysmejú priamo do tváre, a všetko to, čo podstúpi, bude pre mnohých úplne zbytočné. Napriek jeho dôkazu lásky na kríži si zvolia večnú smrť, oklamaní diablom sa rozhodnú pre večné zúfalstvo v úplnej opustenosti od akejkoľvek lásky, hoci Ježiš zobral na seba túto opustenosť a zúfalstvo večného oddelenia sa od Boha, aby to už nikdy nikto z ľudí nemusel za svoje hriechy zaplatiť. Getsemany boli vlastne rozhodujúce, pretože tam padlo jeho konečné a definitívne rozhodnutie niesť to, čo prichádzalo – niesť zlo smrteľných hriechov všetkých ľudí celého sveta od Adama až po koniec sveta a byť nimi úplne oddelený od Boha.

Raz mi môj známy, na mňa poriadne nahnevaný, šplechol nepríjemným spôsobom priamo do tváre päť zlých vlastností a vlastne najväčších hriechov, ktoré som robil. Nijako som sa nemohol vyhovárať a brániť, pretože som veľmi dobre vedel, že má krutú pravdu. Týchto pár mojich hriechov postavených predo mňa ma úplne paralyzovalo. Stratil som akúkoľvek vieru v dobro vo mne a nebol som schopný nič robiť. Zdrvený a zničený som niekoľko dní chodil ako bez duše. Našťastie mi pomohol môj spovedník. Ale vďaka tejto skúsenosti som si uvedomil, že keby mi niekto v jednom momente predložil predo mňa celú pravdu o mne, o tom, aký som a čo všetko som v živote urobil zlé, myslím, že od bolesti a úzkosti by som na mieste zomrel. Jednoducho by to moje srdce nevydržalo.

Ak si ale predstavím, že Ježiš sa postavil na moje miesto a na miesto všetkých nás a v jednom momente uvidel všetky hriechy každého z nás akoby boli iba jeho, muselo to byť nepredstaviteľné utrpenie a bolesť – on čistý a nevinný sa stal v momente umučenia akoby všetkými hriešnikmi všetkých čias a prežíval všetky ich zničujúce výčitky, ktoré prežívali, prežívajú a ešte len budú prežívať, keď v pravde pohliadnu na hnus zla, ktoré vykonali: namiesto nás sa on stal vrahom všetkých miliárd zavraždených, strojcom všetkých lží, mučiteľom všetkých týraných, znásilňovateľom všetkých znásilnených - niesol na sebe zlo a následky tohoto zla bez jedinej kvapôčky útechy, povzbudenia, zdrvený touto strašlivou nadľudskou ťarchou uprostred ľadovej a beznádejnej temnoty, ľahostajnosti davu a absolútnej opustenosti od Boha – Lásky. Ježiš – Boží Syn a zároveň pravý človek tak nekonečne milujúci svojho Otca, bol v okamihu ukrižovania od Otca úplne a hermeticky oddelený. Ježiš sám na sebe prežíva úplné a totálne zatratenie - oddelenie od Boha. Do cesty nekonečnej Lásky, ktorú prežíva voči Otcovi, sa totiž stavia nekonečná prekážka hriechu a spôsobuje nevysloviteľnú bolesť krutej odlúčenosti. Preto na kríži na vrchole agónie volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46). Toto všetko sme mali naveky prežívať my – rozdrobene každý za seba a Ježiš to všetko zobral na seba a prežil to všetko v sebe namiesto nás.

Oproti tomuto duchovnému utrpeniu spôsobenému tiažou všetkých hriechov všetkých ľudí všetkých čias je telesné utrpenie nesenia kríža a bičovania len sotva cítiteľné ofúknutie vánkom. Úplne sa stráca oproti strašlivej duchovnej temnote, do ktorej sa Ježiš - starozákonný Muž bolesti  - ponára a pije ju až do dna! Toto utrpenie však nikto nevidel, ani najbližší ľudia okolo. Mária, Ježišova matka mohla čo-to cítiť. Ostatní však videli iba potenie sa krvou a zdrvenie osamotenosti v Getsemani a nekonečnú bolesť v Jeho očiach na kríži a možno si aj hovorili: „Iní odsúdenci neboli takí slabosi, niesli ten kríž tak rýchlejšie, a aj na tom kríži nezomreli tak rýchlo. No čo je to len za slabocha!“ Ach, keby im tak Boh ukázal iba na sekundu tisícinu utrpenia, ktoré prežíval Ježiš v duši, ošediveli by a na mieste zomreli od bolesti. Totiž nikto z ľudí by takúto obrovskú tiaž zla, akú niesol Ježiš, neprežili. Preto musel prísť Boh, stať sa človekom, aby ako človek a zároveň aj Boh vydržal túto všetkoničiacu tiaž. Dokázať to mohol len niekto, kto dokonale čisto absolútne nezištne miluje – Boh – Láska.

Aké bolo utrpenie a bolesť Otca, môžeme len hádať. Ak bol Syn v tom najťažšom okamihu hermeticky odlúčený od svojho Otca a neznesiteľne trpel, tak isto bol aj Otec oddelený od Syna a v okamihu, keď pri kríži stál Ján a Mária, On Jediný tam byť nemohol, oddelený strašlivou bariérou Hriechu trpel takisto nepredstaviteľne! Jeho utrpenie určite nebolo menšie, než Synovo. Veď sa len spýtajte otcov a matiek, ako ešte viac trpia, keď trpí ich dieťa, keď sa pozerajú sa na to, ako im dieťa mučia a týrajú a nakoniec nemilosrdne zabíjajú a oni sa nemôžu priblížiť a zachrániť ho. To je podľa mňa najväčšie utrpenie, aké môže prežívať človek na zemi. A ak toto utrpenie miliardkrát znásobíme, aj tak nebude tak veľké, aké bolo Otcovo utrpenie pri pohľade na jeho milovaného Syna. Nie nie, nepredstavujme si Otca ako úplne bezcitného Boha, ktorý chladnokrvne pozerá na utrpenie svojho Syna. Čím viac totiž miluje otec svojho syna, tým viac trpí, keď jeho synovi ubližujú. A Boh-Otec miluje svojho Syna úplne dokonale. Preto aj jeho utrpenie muselo dosahovať dokonalú mieru. Samozrejme - je to iné utrpenie ako to ľudské, je to tajomstvo utrpenia Boha, ktoré my ľudia tu na zemi nikdy nepochopíme. Možno čo-to pochopíme vo večnosti.

Ježiš na kríži teda zomrel a zničil v sebe každú moc hriechu. „Je dokonané!“ Od tohto momentu už nemusí nijaký človek, ľutujúci úprimne svoj hriech, znášať následky svojho hriechu sám na sebe – teda ani utrpenie večného odlúčenia sa do Boha. Toto už totiž Ježiš pretrpel namiesto neho. Už to nemusí nikto znova trpieť. No hriech ako obrovská čierna diera stále existuje a vťahuje do seba každého, kto sa neobráti k Ježišovi, neoľutuje svoj hriech a neuverí v silu jeho Lásky. Spása je totiž síce pre všetkých, no nie každý sa slobodne rozhodne túto spásu prijať.

K veľkému žiaľu anjelov a samého Boha boli, sú a aj budú ľudia, ktorí sa dobrovoľne napriek tejto poznanej pravde, rozhodnú predsa len trpieť naveky za svoje hriechy večným odlúčením sa od Boha, hoci nemusia, a to len preto, lebo jednoducho neuveria, že im Boh to všetko už odpustil, len tak, bez toho, aby niečo zaplatili - milosrdne, len preto, lebo jeho Syn to už všetko zaplatil namiesto nich. Mnohí ľudia neuverili, neveria a mnohí ani v budúcnosti neuveria v tak bláznivý počin samého Boha a jeho milosrdenstva. Len málo bude tých, ktorí uveria v svoju nehodnosť a v Božiu nekonečnú Lásku, ktorá sa za nich na kríži úplne slobodne obetovala. Si to aj ty? Ak si už tu na zemi pomaličky viac a viac nebudeš privykať na túto Božiu bláznivú milosrdnú lásku, ktorú dostávaš zadarmo bez tvojich zásluh, bez tvojho pričinenia, bude veľmi ťažké v ňu uveriť v momente svojej smrti, keď budeš stáť tvárou v tvár tejto pravde jeho lásky.

Veríš, že Boh je taký šialenec Lásky, že to všetko urobil pre teba a to len preto, lebo ťa miloval, lebo si jeho milovaný syn, dcéra? Nech má aj pre teba táto Jeho obeta Lásky zmysel... nech nie je zbytočná... Otvor teraz svoje srdce a uver, že ťa Boh tak šialene miluje... Pretože Boh tak miloval svet, že poslal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho uverí – ani ty, aby si mal takto večný život... Veríš?

Zopár myšlienok je čerpaných z inky.sk

Share/Save/Bookmark


feed2 Komentáre
adriana
03. April 2010
78.141.81.168
Hodnotenie: +4

Krásne vysvetlené... ĎAKUJEM ZA VŠETKÝCH!
Pravdou je, že som si takto živo nikdy neuvedomila, že aj Otec trpel. Pozerala som sa na to len z pohľadu matky... a aj to je šialené...

Nahlás nadávky
Zníž
Zvýš hodnotenie
Darinka
25. March 2012
92.251.150.123
Hodnotenie: +0

Dakujem ze mozem verit a svoju vieru odovzdavat mojej dcerke

Nahlás nadávky
Zníž
Zvýš hodnotenie

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Katechézy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie