Šport pred Bohom

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

hokej

Predstavte si, milí čitatelia, jedno jarné, či letné nedeľné popoludnie v jednej zo slovenských obcí. Okolo 14-tej sa menšie či väčšie skupinky ľudí berú jedným smerom. Možno niektorí na nešpor v kostole, ale to hlavne staršie žienky. No mužské skupinky majú iní smer. Nie je na tom nič zlé, veď povinná je len omša a taký futbal, keď ho už nemôžu poriadne hrať sami, patrí k chlapskému životu.


Minulého leta som aj ja, hoci nerád sledujem akýkoľvek šport, zúčastnil prvý raz v živote na dedinskom futbale. Nebol najlepší, veď aj svojím laickým okom bolo vidieť, že sa chlapci extra nesnažili. Po chvíli mi stačilo. Ale nie pre hru, ale pre všetky okolnosti, ktoré prebiehali okolo. Každá chyba jednej či druhej strany, rozhodcu a pod. bola sprevádzaná slovným hodnotením a pokrikovaním po hráčoch a opačne. Byť hosťujúcim futbalistom, odídem domov. Hoci som tam bol v koláriku, nič nepomohlo. Preto som radšej odišiel.
Okrem tejto udalosti poznáme aj iné sprievodné „športové podujatia“ – zápas žilinského a chorvátskeho futbalového klubu, a iné, ktorých nie je málo. Človek si tak kladie otázku, aký je zmysel športu v spoločenskom zmysle. A je vôbec takýto šport od Boha, keď tam vzniká toľko zla?
Na podobnú tému sa zamýšľal už ranokresťanský spisovateľ Tertulián v diele O hrách. On rozoberal všetky spoločenské oddychové slávnosti ako divadlo, cirkus, zápasy, rôzne hry a kresťanský postoj k nim. Jeho postoj bol k väčšine udalosti odmietavý pre ich vnútorný charakter, pôvod a vonkajšie sprievodné znaky. Všetky hry boli pohanského pôvodu a oslavovali pohanských bohov, a to nielen obetami ktoré sa prenášali pred zápasmi, ale aj konkrétnymi prejavmi sily, erotiky, smrti a pod. Preto boli pre kresťana neprípustné, lebo neprivádzali bližšie k Bohu, ale ho od neho len odvádzali.
Dnešný šport má už iný charakter. Nekoná sa na počesť bohov, hoci niektoré hry majú starý, nie kresťanskú tradíciu, napr. Olympijské hry. Zmyslom týchto podujatí je stretnúť sa, navzájom posúťažiť, ukázať svoju šikovnosť, ale aj veľkodušnosť voči slabším. Olympijské hry mali dokonca za cieľ vytvoriť chvíľu pokoja aj počas vojen, len v novodobej histórii sa vtedy k slovu ani nedostali. Družné hry majú vytvárať spoločenské putá skupín a národov podobne, ako to funguje pri moderných teambuildingových akciách pre zamestnancov rôznych firiem.
Ale skúsme sa pozrieť na športové podujatia kritickejším okom. Nechcem ich škandalizovať, len upozorniť na chybné a teda aj hriešne pohnútky.
Prvou je úzkoprsá a egoistická snaha byť prvý za každú cenu, napr. aj za stratu vlastného zdravia, dobrej povesti, porušenia pravidiel, spravodlivosti, teda fair play. Myslím v prvom rade na doping, kde sa úplne stráca spoločenská hodnota športu za cenu priority jedného. Keď by si športovec uvedomil, že je len nástrojom v rukách chápajúcich takýmto spôsobom po peniazoch, neviem, či by ďalej športoval. Potrebuje predsa, aby bol braný ako osoba a nie stroj na peniaze, ktorý po predčasnom opotrebovaní pôjde do šrotu a zabudnutia, ak mu na to neprídu skôr. Ak on sám túži po tých peniazoch a sláve, už je troskou a pomôže mu len pád, alebo obrátenie.
Ďalším pochybením je zmena športu na biznis. Nie je to vždy zlé, lebo takto sa vytvárajú nové pracovné príležitostí pri športoviskách, športových potrebách a pod. No je na pováženie, aké sumy sa vyplácajú športovcom, resp. dávajú za nich pri prestupoch do jednotlivých klubov. Potom nadhodnotené tovary rôznych značiek, za ktorými stojí, či sa nimi vonia, alebo holí známa tvár. To už nie je šport, iba obchod, a nie vždy vyrovnaný.
Nakoniec sú to fanúšikovia a emócie. Emóciám sa nedá vyhnúť, lebo sú v ľudskej prirodzenosti a nemožno ich ovplyvniť. No slobodnou vôľou sme schopný ovládať ich vonkajšie prejavy. A práve to je problém. Tak sa zdá, že na zápasoch neexistujú žiadne hranice sebaovládania. Najmä niektorí fanúšikovia sa správajú ako bez miery zábrany. Lenže takto sa ich správanie podobá čistým inštinktom, čo je prejav zvieracieho života a reakcií, ale nie človeka. Netýka sa to len chvíľ zápasov, ale hlavne po nich – či po výhre, alebo prehre, je to jedno, lebo vždy je dôvod nesprávať sa ako človek. Ale potom sa treba pripraviť aj na adekvátnu odpoveď zranenej spoločnosti.
Je teda v súčasnosti šport, najmä ten pasívny, vhodný pre veriaceho človeka? Je, len túto svoju viera treba priniesť aj na športové miesta, aby sme si boli vedomí, že aj oddych a zábava sa deje pred Božou tvárou, preto by mala mať podobu, ktorá prináša radosť a uspokojenie oboch strán.
A ak tak nie je, ani sa nedá, potom...

Share/Save/Bookmark


Tags: šport  oddych  obchod  správanie  marhefka  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Michal Marhefka je s nami už odo dňa: Streda, 17 December 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Komentáre

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie