Hlavná stránka Zážitky misionárov Misionári Obyčajná návšteva s neobyčajným posolstvom

Obyčajná návšteva s neobyčajným posolstvom

E-mail Tlačiť PDF
(2 hlasovaní, Priemerná známka: 3.50 )

atanazioV Ugande som „už“ piaty mesiac. Snažím sa hľadať a nachádzať svoje „miesto“, tak v mojom vnútornom živote ako i vo vonkajších okolnostiach. Pokúšam sa robiť prvé kroky na ceste formácie troch postulantiek, ktoré sú mi zverené. A stále sa modlím, aby som bola nástrojom, ktorý Boh môže používať podľa svojich plánov.

Voľné nedeľné popoludnie nám dalo dobrý podnet k návšteve rodičov sr. Paskázie, ktorá pochádza z farnosti, kde momentálne žijem v komunite našich sestier. Ona a sr. Fedrick sú naše prvé africké sestry, ktoré zložili prvé sľuby 2. februára tohto roku. Sestry v našej komunite už viackrát s úctou a obdivom spomínali – Atanázia a Bernadette – rodičov sr. Paskázie, ktorí sú starí, chudobní, ale veľmi radostní.  Bývajú 10 minút cesty od nášho kláštora. Zatúžila som spoznať týchto ľudí, vidieť kde bývajú, ako sa majú a čo je na nich hodné obdivu. A tak sme sa vo štvorici s mojimi postulantkami vydali na cestu. V mojom európskom myslení mi preblyslo hlavou: „Veď nie sme ohlásené...!“, ale snažila som si tieto myšlienky nevšímať. Po kľukatých chodníkoch pomedzi banánovníky sme sa v miernom stúpaní približovali k nášmu cieľu. Dve z postulantiek ovládajú domorodú reč „runyankoore“, nakoľko pochádzajú z tejto oblasti, čo zachránilo „našu výpravu“. Ináč by sme boli odkázaní iba na neverbálnu komunikáciu, či na pár slov, ktoré som zatiaľ stihla pochytiť; no na komunikáciu by to asi nestačilo (nemôžem predsa dookola opakovať „ďakujem“, „dobrú noc“ či „ako sa máš?“.....)


Našu rodinku sme  našli sedieť pred domov na typickej slamenej rohožke. Zošúverení Atanázio a Bernadette, okolo nich hŕstka detí – vnúčat, či pravnúčat – zopár kozičiek, pobehujúcich sliepok a všadeprítomná „nehygiena“. „Dom“ (celou rozlohou tak 5 x 6 m), na naše pomery veľmi úbohý, majú postavený vďaka pomoci našich sestier (neviem si predstaviť, v akých podmienkach žili predtým). Približujúc sa k nim, sme sa už zďaleka hlásili hlasným hovorom s oznamovaním, kto sa to blíži. Hlava rodiny, Atanázio, je totiž slepý. Už viac ako 30 rokov. Každá sme k nemu prisadli na rohožku a on si nás každú „prezrel“ dotykom na tvár a srdečným stiskom ruky. Zvítali sme sa so všetkými; ušmudlaní drobci si ma radšej premeriavali len z úctivej vzdialenosti, pretože nie každý deň vidia tak bieleho a pre nich zvláštneho človeka. Dostali sme čestné miesto na rohožke pri Atanáziovi. A debata začala. Koľko má Atanázio ubraté na zraku, toľko má pridané na dare reči.... Bolo ťažko sa vôbec dostať k slovu Smile, nakoľko sa mu ústa nevedeli zastaviť. Bol samý žart a fígeľ.... Nakoľko sme sa nepokúsili o simultánny preklad, chvíľami som sa ponorila do vlastných úvah... Čo toto všetko okolo mňa znamená?..... Som vzdialená niekoľko tisíc kilometrov od mojej domoviny, sedím na rohožke (na ktorej neviem kto a neviem čo sedelo predo mnou), odháňam neustále dobiedzajúce muchy, pravidelne si poškrabem jeden z mnohých „štípancov“ uštedrených za posledné dni, vdychujem typický pach tunajších ľudí a počúvam mne absolútne neznámy jazyk, z ktorého nie som schopná zatiaľ pochopiť ani „ň“..... Podľa našich noriem je okolo mňa množstvo vyrušujúcich momentov, ktoré v sebe majú tú schopnosť znepríjemniť život a pokaziť náladu......Čo tu ja vlastne robím, bolo mi toto všetko treba???  Aj keď mi odpoveď zatiaľ nie je veľmi jasná, cítim, že toto všetko sa nedeje len tak.

V mojom vnútri sa pomaly vytvorili akési pomyselné váhy – a začala som porovnávať..... Kto má viac? Kto je šťastnejší? Kto má viac radosti? Kto sa vie tešiť z maličkostí a prijíma život tak, ako ide? Kto žije evanjeliový radikalizmus - „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a všetko ostatné sa Vám pridá!“? Môj pohľad postupne „prechádzal“ po ľuďoch okolo a ja som začala cítiť, že majú čosi „viac“, čo mne „civilizovanej“ chýba. Nedá sa do týchto riadkov vložiť sila toho, čo som v tej chvíli cítila. Niektoré udalosti aj napriek našej snahe vyjadriť ich slovne, majú vnútornú silu, ktorá sa nedá komunikovať – treba ju osobne zakúsiť.... Bola som očarená spokojnosťou týchto ľudí, ktorí sa ani slovkom nesťažovali a nepovedali nič negatívne. A bolo by sa na čo sťažovať...
V pravidelných intervaloch sa Atanázio uisťoval o našej prítomnosti potľapkaním po pleci či nahmataním našich rúk, ktoré za tú hodinu, čo sme s nimi strávili, stisol nespočetne veľakrát. Opakovane sme mohli počúvať, ako veľmi sa teší našej návšteve, a mne špeciálne prizvukoval, že ma má veľmi rád... Bernadette väčšinou mlčala, no svojim drobnými očkami všeko pomaly sledovala a v tichu vyjadrovala svoju spokojnosť. Opýtala som sa Atanázia (tak trochu s humorom), či ešte niekedy môžeme prísť k nim na návštevu. S tlesknutím do dlaní odpovedal: „Či môžem odmietnuť príchod požehnania?“ A srdečne sa zasmial.... To nepotrebuje komentár. A keď sme mu so žartom povedali, že pri jeho výrečnosti by mohol byť aj prezidentom, dostali sme odpoveď: „Ja mám viac ako prezident, moja dcéra je sestrou, slúži Bohu.“ A takýchto „trefných“ odpovedí sme dostali niekoľko.... Po hodine sme sa pomaly začali poberať domov. Už neviem koľký krát sme počuli „Mwebare“, „Ďakujeme“, a cítili sme, že to ani zďaleka nie je zdvorilostná formulka. Spoločne sme sa pomodlili Otče náš za ich rodinu, za Božie požehnanie pre nich: „Tataitwe ow´omu iguru...“  Pri pohľade na Atanáziove ruky, ktorými odušu mával na rozlúčku, som pocítila skutočné dojatie. Tento človek je tak bezmocný, takmer nič nevlastní, je úplne odkázaný na pomoc druhých.... No má čosi, čo ja nemám, čo chýba nám moderným ľuďom 21. storočia. Títo ľudia nemajú žiadne istoty – žiadny dôchodok, nemocenské poistenie, pohodlie domova, bohatý stôl; no vedia sa tešiť zo života a spokojne prežívať každý deň vo vedomí, že všetko je darom.

Viem, že nie je ideálom žiť v biede, chudobe, bez prostriedkov..... Nie som rozhodnutá „presťahovať“ sa k nim a prijať ich životný štýl. Myslím, že to nie je to, čo je potrebné v mojom živote urobiť. Potrebujem sa od nich niečo naučiť.... Obyčajnej radosti z maličkostí, z toho, že som, že mám ľudí, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. Pri zostupovaní dolu, keď sme sa vracali domov, sa zrazu zdvihol silný vietor. Cítila som, akoby ma Boh chcel „popohnať“: „Martina, bež a neboj sa prijať do srdca to, čo si videla a zakúsila....“ A začala som sa v srdci modliť: „Bože daj, aby som počas mojej misie dokázala obrátiť aspoň seba...“

Keď som večer išla spať a ukladala som sa do postele starostlivo chránenej sieťkou proti komárom a vo fotoaparáte som si prezerala fotografie z nášho stretnutia, premýšľala som, ako asi usína Atanázio a Bernadette..... Asi bez pohodlia a komfortu, no určite s radosťou z pekne prežitého dňa a s očakávaním, čo prinesie Boh do ďalšieho dňa, ktorý im bude dožičený prežiť.
Už teraz sa teším, keď Atanáziove ruky opäť spočinú na mojej hlave na znak privítania a hlbokého puta a prinesú do mojej duši požehnanie.

 

Sestra Martina Červienková, FDC

Rushooka, Uganda

Share/Save/Bookmark


Tags: Uganda  návšteva  radosť  posolstvo  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 
Autor tohto článku: Sestra Martina už nemá viac článkov okrem tohoto jediného.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie