Gauda

E-mail Tlačiť PDF
(4 hlasovaní, Priemerná známka: 4.00 )

gaudaGauda, meno jednoduchej ženy, ktorá svoj život zasvätila Bohu.

Ak ma moje vedomosti z latinčiny neklamú, tak by jej meno malo byť spojené so slovom radosť. Keď som ju spoznala, hneď som pochopila, že je tomuto menu naozaj verná.

 

 

Opäť bola nedeľa, tak ako pri návšteve Atanázia. Poriadne horúco, ako sa na Afriku patrí. Tento deň začal pre mňa akosi „ťažko“; dopoludnia ma pochytila taká poriadna nostalgia za domovom a neubránila som sa v skrytosti mojej izby ani slzám.....Nie je to nič neobvyklé, že sa človek cíti v cudzom svete sám, zvlášť na začiatku.


Gaudu poznám z videnia z kostola, z každodenných sv. omší. Pokiaľ sa nič zvláštneho neudeje, tak Gauda na sv. omši nechýba. Zoznámili ma s ňou moje postulantky, ktoré mi už viackrát hovorili, že majú v kostole „priateľku“, ktorá sa za nich modlí. Po jednej svätej omši mi ju predstavili, teda – podali sme si ruky a postulantky mi preložili, že ona sa za nás zasvätených veľa modlí, a veľmi nás duchovne podporuje, aby sme vytrvali vo svojom povolaní a na ceste, ktorú sme nastúpili. Jednoduchá usmiata ženička zanechala vo mne dobrý pocit a bola som jej vďačná, že sa za nás modlí a pamätá na nás. Potrebujeme to.


A tak sme sa v jednu nedeľu popoludní rozhodli, že ju pôjdeme navštíviť; len tak z vďačnosti. Aj keď sme sa vydali na cestu okolo pol piatej popoludní, slniečko poriadne hrialo a pri stúpaní do kopca sa mi po chrbte rinuli poriadne „potôčiky“ potu. Hovorím si, títo ľudia to nemajú ľahké – také stúpanie, slnko, prach.... Ale prijímajú to ako samozrejmosť, asi ako my služby MHD v našich mestách.
Gauda nevedela, že prídeme a tak sme chvíľu museli „pobehovať“ okolo plota pred jej domom a snažili sme sa dať o sebe vedieť. Dom Gaudy je v porovnaní s ostatnými naozaj pekný, murovaný, s omietkou a poriadnou strechou. Patrí jej bratovi, ktorý momentálne žije so svojou manželkou v Kampale. Tak im ho Gauda zároveň stráži aj udržiava. Keď nás zbadala, na jej tvári sa odzrkadlila zmes radosti, prekvapenia a úžasu... Chvíľu sme síce ešte čakali, kým nám prišla otvoriť, no za bránou nás čakala vysmiata tvár plná nadšenia. Neviem koľkokrát zopakovala aká je prekvapená a „Vitajte srdečne“ zaznelo počas celej našej návštevy najmenej desaťkrát....
Sadli sme si do malej miestnosti, nemôžem povedať upratanej, ale na miestne pomery naozaj na úrovni. Neobľubujem sedenie na miestnych gaučoch, nakoľko neverím, že v nich nežijú mnohé „zvieratká“ (už som sa o tom párkrát presvedčila a štípance som si liečila niekoľko dní Wink. Tak som sa usadila len tak na kraj, čo síce nebolo pohodlné, ale pre mňa bezpečnejšie. No fyzické nepohodlie za chvílu vyvážilo pohodlie ducha, keď Gauda začala hovoriť. Dozvedeli sme sa, že patrí do III. Rádu sv. Františka a je svojím spôsobom zasvätená. Hrdo nám ukázala obrúčku, ktorá symbolizuje jej zasvätenie. Obdivujem tento spôsob života v miestnej kultúre, kde sa rodina a množstvo detí vysoko cení... Komunikácia prebiehala viac medzi ňou a postulantkami. Slová mi nehovorili veľa, ale dalo sa vycítiť, že nehovorí o počasí, či o miestnych klebetách.... Z toho, čo mi bolo preložené som pochopila, že pre ňu je Boh a vzťah s ním niečo tak silné a zároveň samozrejmé, bez čoho by nedokázala žiť. Ak by ste chceli vidieť človeka, ktorý Boha naozaj miluje a je presvedčený o jeho láske a starostlivosti asi tak, ako sme my presvedčení o existencii Marsu, tak sa prídite pozrieť na Gaudu. A vôbec nevadí, že neviete runyankoore, to sa vidí a cíti aj bez slov....

A opäť sa v mojej mysli začali rodiť úvahy.... Čo vyžaruje zo mňa? Môžu ľudia okolo mňa vycítiť (a to nie z mojich slov), že Boh je láska a JE HODNÝ VŠETKÉHO??? Načo som ja precestovala toľké kilometre – čo je mojím poslaním tu, čo mám týmto ľuďom odovzdať a čo im skutočne odovzdávam? Moje úvahy prerušila Gauda, ktorá sa na mňa obrátila a ja som pochopila, že hovorí niečo konkrétne pre mňa. Tak som počúvala a jej slová ma naozaj „dostali“. Začala mi ďakovať, ako si cení, že som neváhala zanechať moju rodnú krajinu, mojich blízkych a že som pricestovala do pre mňa neznámeho sveta, aby som tunajším dievčatám pomáhala spoznávať rehoľný život..... Cítila som sa zahanbená (spomenula som si na moje raňajšie fňukanie smútok) a pomyslela som si: „Neviem, neviem, či by si ty náhodou nebola lepšou formátorkou ako my všetky, čo sme tu dohromady...“ A tak som si v duchu povzdychla: „Bože daj, aby som vedela byť aspoň kúsok podobná tejto žene v jej odovzdanosti a láske.“


Prezreli sme si pár fotografií z jej skromného albumu, prevažne zo slávnosti jej zasvätenia sa v miestnom kostole pred 15-timi rokmi. Podarovala som je malý ruženec a obrázok s modlitobu k Duchu Svätému. Opäť sa prenesmierne radovala a tisla si ruženec na srdce so slovami, že tento nikomu nedá, že je pre ňu „vzácny“. Jedinou jeho nevýhodou bolo, že sa nedal prevliecť cez hlavu, čo tunajší ľudia veľmi obľubujú a ruženec na krku je tu samozrejmosťou. Spolu sme sa pomohlili desiatok ruženca (ja som teda počúvala, nakoľko v runyankoore som tak ďakelo zatiaľ nepokročila). Na záver Gauda pridala modlitbu vlasnými slovami. Opäť som bola schopná zachytiť len pár slov, ale keď som sa na ňu pozerala, ako so zavretnými očami prednáša svoju modlitbu, tak som ani na chvíľu nezapochybovala, že vie s KÝM teraz hovorí a že si je istá, že BOH počúva a je medzi nami.... Toto sú chvíle, na ktoré sú naše ľudské slová „prikrátke“. Slzy sa mi tlačili do očí a ja som Bohu v duchu hovorila: „Pane, daj mi takú vieru...“


Pri rozlúčke som jej dala ešte asi päť fosforových ružencov, ktoré som mala v taške so slovami, že ona pozná ľudí a vie kto ruženec potrebuje, nech ich rozdá.... No a tu ma už naozaj „dorazila“ (v pozitívnom slova zmysleSmile) Brala ich do ruky ako najvzácnejší poklad so slovami: „Tak toto je naša zbraň, iné nepotrebujeme!“ Bože pomôž mi veriť, že ty prebývaš práve v takýchto jednoduchých a zároveň veľkých ľuďoch a že skrze nich k nám hovoríš...


A tak som od Gaudy odchádzala nesmierne obdarovaná, hoci som si nič materiálne neodnášala. Opäť mi Boh dal zakúsiť a spoznať, čo je v našom živote dôležité a ako sa máme modliť..... „Ak nebudete ako deti.....“ Túžim mať aspoň kúsok Gaudinej viery a nádeje, že Boh je tak blízko pri mne a jeho Prozreteľnosť je tak samozrejmá, ako je isté to, že v tejto chvíli dýcham. Ak Gauda odíde do večnosti skôr ako ja, som presvedčená, že na mňa bude čakať s jej vysmiatou tvárou v náručí Nebeského Otca.

Sestra Martina Červienková, FDC

Rushooka, Uganda

 

Share/Save/Bookmark


Tags: radosť  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Sr.Karmela je s nami už odo dňa: Piatok, 26 Marec 2010.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie

Furcifer-major.com: finding the best casino to play at can be daunting.