Hlavná stránka Zážitky misionárov Misionári Irkutsk 13 - Zázrak na Veľkú Noc

Irkutsk 13 - Zázrak na Veľkú Noc

E-mail Tlačiť PDF
(1 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

Irkutsk_13_Velka_NocNiekoľko dní pred Veľkou nocou sa nám so spolužiakmi podarilo navštíviť ešte zamrznutý Bajkal. Akási dizajnérska olympiáda na našej univerzite zorganizovala pre svojich súťažiacich výlet na Bajkal a my sme sa zviezli spolu s nimi. Cestou k Bajkalu nás sprevádzal výklad vedúcej Irkutskej galérie moderného umenia Nadeždy Petrovny. A tak som sa dozvedel nové veci o Irkutsku a Bajkale.

Napríklad to, že v našom Irkutsku žije okolo 136 rôznych národov a národností. Okrem Rusov a Buriatov tu nájdete aj Jakutov, Tadžikov, Turkmenov, Arméncov, Mongolov, Korejcov, Číňanov a množstvo ďalších národov nielen z krajín bývalého Sovietskeho zväzu ale aj z mnohých ďalších krajín sveta. Irkutsk napríklad ležal na križovatke veľmi dôležitých obchodných ciest cez Áziu do Európy. Pravidelne po ceste, na ktorej je dnes postavená Transsibírska magistrála, putovala cez Irkutsk karavána okolo 75 tiav naložených rôznymi drahocennosťami na predaj... O Angare som dostal doplnené informácie o legende jej pôvodu - že ako utekala Angara od Bajkala v noci za svojím milovaným Jenisejom a otec za ňou hodil mohutný kameň, ktorým sa ju pokúšal zastaviť, ona pri stretnutí s Irkutom (menšia rieka vtekajúca do Angary v meste Irkutsk) sa mu ospravedlňovala, že za neho nevyjde, hoci mu ju otec Bajkal sľuboval za ženu – že ako sa ju pokúšal jemne zadržať ale ona sa mu vytrhla z rúk a svoje sobášne drahocenné gorále z rôznych kameňov sa roztrhli a rozutekali okolo nej pri úteku za Jenisejom – tak až doteraz nachádzajú popri rieke Angare mnohí veľké náleziská drahocenných kameňov, ktorých je tu v Irkutskej oblasti neúrekom. Ide hlavne o prekrásny fialovo ružový kameň s názvom Čaroit – náááádherný kameň, ktorý vyzerá ako maľba umelca – to si musíte pozrieť – niečo také som ešte v živote nevidel – niektorí mi neskôr povedali, že v Čaroite príroda zmiešala až do 18 rôznych minerálov v maličkých množstvách, ktoré spoločne vytvárajú očarujúce tvary, krivky, akoby ťahy štetcom a to nielen meniacej sa farby ale aj perleťovej krásy. Mnohí tvrdia, že tento kameň sa už nikde inde vo svete nenachádza – iba tu v Irkutskej oblasti a niektorí mi hovorili, že jeho zásoby sa práve v tomto roku akurát minuli, takže už Čaroita nebude, ibaže by sa niekde našlo jeho ďalšie nálezisko. Okrem Čaroitu sa tu nachádza aj veľmi typický pre Irkutskú oblasť Chlorit – zelený kameň s nádhernými kontúrami a takisto perleťovými ťahmi. No a iné ďalšie vzácne kamene, ktoré sa nachádzajú aj inde vo svete. Len pohľad na tú nádheru ma nadchýnal nad krásou Tvorcu, ktorý vyšperkoval skutočne všetko v prírode aj také chladné kusy kameňov. Boh musí byť nádherný ako stvoril takú krásu...

Zamrznutý Bajkal a spolužiaci

Pri pricestovaní do Listvianky na breh Bajkalu som sa moc nepotešil - Ľadové mestečko už bolo zničené, pretože mrazy už poľavili a sochy, hrady a šmýkačky z ľadu už začali byť veľmi nebezpečné pre deti a ostatných návštevníkov. Jednoducho tú celú krásu rozbili na kúsky. Bolo to len niekoľko dní po tom, ako som bol na duchovnej obnove pre katechétov a ešte stihol odfotiť celé ľadové mestečko. Fotky sa mi však niekde stratili, tak vám to všetko ukázať aspoň zatial nemôžem... :o(

Spolužiaci videli zamrznutý Bajkal prvý krát v živote, tak boli celí bez seba od radosti. Behali po zamrznutom Bajkale ako malé deti. Myslím, že vôbec prvý krát v živote videli ľad a zamrznuté jazero, keďže vo Vietname takúto možnosť uuurčite nemali. Bajkal bol však zasnežený, a tak milí Vietnamci hrabali v snehu, aby sa dostali aspoň ku kúsku priezračného ľadu a pozerali cezeň na jeho dno. No potom sme naveľa naveľa našli pár miest s odkrytým ľadom, pri ktorých sa fotili o dušu spasenú. Nakoniec sme sa zastavili na miestnom rinku a kúpili zopár omuľov – jedinečnej ryby Bajkalu a nasadli na autobus na spiatočnú cestu späť. Tentoraz na nás autobus počkal a nemusel som sa vracať z Listvianky svojpomocne ako minulý rok na jeseň.

Počas hodinovej cesty späť do Irkutska som sa výborne porozprával s prevažne učiteľmi umelcami o súčasnej situácii kultúry v Rusku, o tom, ako málo financií sa oproti rokom Sovietskeho zväzu teraz vydeľuje na kultúru a umenie. Nuž, presne tak, ako aj u nás na Slovensku. Zabúdame aj my, že kultúra a umenie robí náš život krajším a zaujímavejším. Zvykli sme si na príliš lacnú zábavu z televízorov a internetu, ktorá nás postupne čoraz viac oberá o ľudské hodnoty, o samotnú ľudskosť a teplo ľudského srdca, o krásu ducha. Pohltení podpriemerom kultúry smrti, ničiacej všetko krásne v človeku, už nevidíme krásu v hlbokej kultúre, ktorá postupne s rozširujúcim sa nezáujmom o ňu umiera a zaniká – prechádza už iba do kníh a spomienok starších. No ešte nie je všetko stratené. Záleží od každého jedného z nás. Nakoľko sa vieme postaviť proti komerčnej, povrchnej kultúre a odmietnuť podpriemer. Nakoľko dokážeme nájsť v sebe túžbu po skutočnej kráse.

Po návrate do Irkutska ma pozvali do Irkutskej galérie moderného umenia, kde sme sa po krátkom rozhovore s umelcami dostali k rozhovoru o fotografovaní, keďže sme si prezerali akúsi encyklopédiu fotografov umelcov. Ja som len tak podotkol, že sa pokúšam maľovať fotoaparátom – na jedno stlačenie spúšte vytvoriť pomocou hry svetla, tieňa a rôznych farieb obrazy, ktoré nevyzerajú ako fotografie, ale ako maľované obrazy štetcom či pastelom. Veľmi ich to nadchlo a tak som im sľúbil, že im mailom pošlem pár fotografií, ktoré si môžete aj vy pozrieť vo Virtuálnych výstavách na misie.sk. Spätný mail bol plný nadšenia s tým, že vo svojom meste by chceli urobiť výstavu týchto fotografií. Nakoľko sa to podarí zrealizovať, neviem – uvidíme časom. Mám sa zatiaľ stretnúť s niektorými fotografmi tu v Irkutsku a možno sa niečo podarí zrealizovať ešte tu v Irkutsku pred mojim odletom do Moskvy. Uvidíme, aké su Jeho plány. Veď všetky naše talenty a dary sú od neho a iba on vie, ako ich môžeme naplno využiť pre dobro ľudí okolo...

Zabudol som spomenúť ešte veľmi dôležitú návštevu - k nám do Irkutska pricestoval náš verbistický regionál - hlava všetkých verbistov misionárov v Rusku. Náš otec Vladimír - farár v katedrálnom chráme - mu navrhol urobiť pre veriacich v našom kostole predveľkonočnú duchovnú obnovu. A tak som prvý krát videl nášho nového regionála, pretože pred niekoľkými mesiacmi boli voľby a náš pôvodný regionál Kazimier už ukončil svoje pôsobenie a namiesto neho si bratia zvolili mladého spolubrata Jakuba, takisto Poliaka, ktorý dlhé obdobie pôsobil v Ríme v našom generálnom dome. Bol som zvedavý, kto to bude a veľmi príjemne som sa prekvapil. V regionálovi sme našli príjemného človeka so srdcom na dlani, s ktorým sa dalo po ľudsky normálne zhovárať na rôzne témy. Predovšetkým sa týkali našej régie - Ruska a našej práce tu v Rusku - jeho plánov do budúcnosti. Aj veriacim sa veľmi zapáčil svojimi príhovormi, ktoré sa mimochodom páčili aj mne a dali mi mnoho nového. Vtedy ešte nebolo rozhodnuté, kam pôjdeme - ja a Miško - po ukončení štúdia ruského jazyka. Vyzeralo to na to, že Michal pôjde do Moskvy za kaplána a ja niekde do Európskej časti Rusk (Volgograd, Vologda alebo Archangelsk). Regionál chcel, aby sme mali skúsenosti nielen zo Sibíri ale aj z ostatných častí Ruska a tak boli lepšie pripravení na prácu v Rusku. No nakoniec sa všetko obrátilo úplne naopak. Ja odchádzam do Moskvy od septembra za kaplána do kostola Sv. Oľgy a Miško príde na moje miesto tu do Irkutska. Nuž Božie cesty sú nevyspytateľné.

Veľká Noc v Rusku

Po návšteve zamrznutého Bajkalu sa veľmi rýchlo blížila Veľká noc a s ňou aj všetky sviatočné dni k nej patriace. Keď sme sa o Veľkej noci a jej tradíciách a zvykoch rozprávali na fakulte počas hodín ruského jazyka, prosili ma, aby som aj ja porozprával o zvykoch, ktoré praktizujeme u nás na Slovensku v čase Veľkej noci. Nuž, tak som rozprával – samozrejme že aj o sv. Omšiach každý deň, ktoré ku sviatkom neodmysliteľne patria – hlavne o prenádhernej liturgii na Vigíliu v Bielu sobotu. No a krásne na tom bolo to, že po hodine cez prestávku ku mne pristúpil spolužiak z Vietnamu – Čhon, ruským menom Sláva, a hovorí mi: „A môžem ku vám do kostola prísť v Sobotu večer pozrieť sa na tú krásu, o ktorej si hovoril?“ Radosťou som div nevyskočil z kože. „Samozrejme!“ – hovorím. A tak sme sa presne dohodli, kedy a ako prísť ku nám. Bolo to iba niekoľko dní pred Veľkou nocou. Všetci sa učili a pracovali aj vo štvrtok a na Veľký piatok. Dokonca aj na Bielu Sobotu veselo všetci pracovali. Iba nám – katolíkom, dovolili nechodiť do školy (ja a sestra Eusébia). Rusi totiž Veľkú noc neslávia v pravoslávnej cirkvi tak ako u nás. Samozrejme, podobne ako na Vianoce, počas celých sviatkov ľudia chodili po uliciach a pracovali rovnako ako v iný všedný deň akoby žiadne sviatky neboli. Hoci v tomto roku bola Veľká noc v tom istom čase ako v Pravoslávnej cirkvi, v Rusku neexistujú tak ako u nás na Slovensku voľné dni na Veľký Piatok a potom na Veľkonočný pondelok. Ľudia spokojne pracujú ako vždy aj v piatok, aj v sobotu a aj v pondelok po Veľkej noci a mnohí dokonca aj cez samotnú Veľkonočnú nedeľu. Mnohí pravoslávni navštívia bohoslužby, ale iba v noci zo soboty na nedeľu alebo priamo ráno na Veľkonočnú nedeľu. Bohoslužby však trvajú veľmi dlho a mnohí prídu iba na niekoľko hodín, či minút – zapália sviece ako prosbu o modlitbu za svojich blízkych a vlastné potreby a odídu spokojní, že boli na sv. omši. Predsa len u nás na Slovensku môžeme byť radi, že štát vychádza prevažnej väčšine katolíkov v ústrety – koniec koncov je to veľmi prospešné aj pre ostatných – majú dlhšie prázdniny či rozšírený voľný víkend.

Hŕstka veriacich na najväčšie sviatky kresťanov

Ja som počas Veľkej noci pomáhal otcovi Stanislavovi v Červenom kostole, ktorý ešte stále patrí miestnej irkutskej filharmónii, ktorá ho využíva ako koncertnú organovú sálu, kde organizuje pravidelne rôzne koncerty. Len v nedeľu a veľké sviatky ako sú Vianoce a Veľká noc, dovoľuje nám – katolíkom, ktorí tento chrám postavili pred 125-timi rokmi, slúžiť sv. Omšu v hlavnej gotickej lodi kostola. Sv. Omše v ostatné dni sa slúžia v maličkej kaplnke pod kostolom, kde je okolo 15 miest na sedenie oproti kostolu, kde sa zmestí okolo 200 ľudí. Nuž, je to smutné, ale realita je taká a ťažko ju meniť, pretože kostol je riadne a právne vlastníctvom filharmónie už dlhé roky. Je to pre nich priam nemožné vzdať sa takej skvelej koncertnej sály ešte k tomu organu, ktorý je vyhľadávanou originalitou tu na Sibíri, keďže v pravoslávnych kostoloch nič také neexistuje. Mnohí totiž prichádzajú aj do nášho katedrálneho chrámu len preto, aby si vypočuli hru na organe, pretože nikde inde také niečo nepočuli.

Nuž a v Zelený Štvrtok sme mohli mať sv. Omšu v hlavnej lodi kostola. Myslel som si, že na tak veľký sviatok príde do kostola omnoho viac ľudí, ako v normálny všedný deň do kaplnky. Ale veeeľmi som sa mýlil, keď pri vstupe do kostola som pred sebou uvidel v obrovskom kostole 4 babičky a jeden manželský pár aj to starostu farnosti, ktorý sa stará o finančné a hospodárske záležitosti kostola. Nuž, povedal som si, misie sú misie. No neskôr mi vysvetľoval miestny farár, že kedysi tu do tohoto chrámu chodievalo okolo 300 veriacich – vtedy ešte nebol postavený katedrálny chrám v Irkutsku. Okrem toho vznikli vo vnútri farnosti kvôli rôznym ľuďom problémy, kvôli ktorým mnohí do kostola prestali chodiť a zopár veriacich jednoducho začalo chodiť do katedrálneho kostola. Nuž problémov bolo viac, niektoré skončili vďaka Bohu no niektoré stále pretrvávajú. Tam som zisťoval čoraz viac a viac, ako veľmi veľa závisí aj od toho najmenšieho človiečika vo farnosti. Jediný človek môže farnosť rozbiť na márne kúsky a vytrhnúť ťažko nadobudnutú vieru ľuďom zo srdca. Osobitne to platí tu v Rusku, kde sa k viere ľudia dostávajú veľmi ťažko skrz absolútne vákuum v duchovnom živote ľudí, spôsobenom 70-timi rokmi silnej ateizácie. Osobitne tu v Rusku treba veeeeľmi veľa modlitieb za veriacich, ktorých viera je ešte stále veľmi krehká, aby sa ju nepodarilo zlému zlomiť cez rôzne rozbroje ním zasievané do maličkého stáda veriacich. Rusi majú v sebe a vo svojich srdciach obrovský potenciál duchovna, duchovnej krásy a zmyslu pre vnútorný život. Je to v nich zakódované, potrebné je však aj od vás na Slovensku veľké množstvo modlitieb, aby sa táto citlivá ruská duša opäť uzdravila a potom – potom bude pre Západ ruská duša obrovským pokladom a rovnako záchranou pred roztrieštením duší materializmom a hedonizmom súčasnosti. Diabol to veľmi dobre vie, preto sa tak zo všetkých síl snažil skoro pred 100 rokmi plánovane zničiť ruskú dušu a pokúša sa o to znova novými metódami aj teraz. Prosím a vyzývam veriacich na Slovensku, aby sa mohutne pridali k modlitbám za Rusov a pripojili k Bohu a Márii v boji za ich duše! Vďaka!

Veľký Piatok a polonizácia Ruska

Vo Veľký Piatok som sa rozhodol, že liturgiu a obrady budem prežívať v našom katedrálnom chráme, aby som mal aspoň aký taký pocit, že sú sviatky, keďže k nám do katedrálneho kostola prichdádzalo omnoho viac ľudí (okolo 150 až 200). Otcovi Stanislavovi som však sľúbil, že ak to stihnem, tak po obradoch sa bude cez celé mesto ponáhľať ku nemu, keďže oni mali obrady posunuté zhruba o hodinu. V pohode som všetko stihol - otec Stanislav akurát zakončieval krížovú cestu, ktorú sa tu vždy pred obradmi na Veľký Piatok modlia. Veriacich bolo znova okolo 5 babiek a dva manželské páry (o pár ľudí viac ako vo štvrtok – uuuuch ty!) Pripravili krásny Boží hrob a okrem neho aj – podľa poľskej tradície – aj väzenie u veľkňaza Kajfáša, v ktorom Ježiš strávil noc zo štvrtka na piatok. Tam bola vystavená Sviatosť Oltárna na niekoľko hodín k adorácii včera po sv. Omši a po obradoch na Veľký piatok sa monštrancia vystavila v Božom hrobe. V Rusku sa veľmi boja poľského vplyvu, preto napríklad v Moskve náš moskovský biskup s liturgiskou komisiou zakázali stavať Božie hroby s odôvodnením, že je to násilná polonizácia Rusov. Problém je však v tom, že aj by sme odstránili poľské tradície, ktoré tu do Ruska priniesli Poliaci, ktorých cár prevažne posielal do vyhnanstva na Sibír, prípadne nemecké tradície nemcov, ktorí sa tu takisto ocitli vďaka vyhnanstvu, z katolíckych tradícií nám nezostane nič ruské, pretože katolíkov Rusov bolo v Rusku pramálo, ak vôbec nejakí boli. Všetci Rusi sú totiž prevažne pravoslávni. Ak aj nejakí katolíci v Rusku boli a sú, sú to prevažne Poliaci či Nemci alebo Rusi s poľskými alebo nemeckými koreňmi. Preto aj Rusi nazývajú katolícke chrámy nielen tu v Irkutsku ale aj v celom Rusku poľskými kostolami, pretože sa im Katolícka Cirkev zlieva s Poľskou. Iných katolíkov ako Poliakov oni totiž nevideli. Mnohí doteraz žijú v domnení, že keďže Pravoslávna Cirkev je ruská, tak Katolícka Cirkev je poľská. Veľmi sa divia, že ja – katolík – som Slovák. Takže ak by sme zrušili všetky poľské a nemecké tradície tu v Rusku, nezostane ruským katolíkom zhola nič – ruské katolícke tradície proste neexistujú. Ako sa to bude vyvíjať ďalej, či ruskí katolíci budú schopní napriek silnej polonizácii vytvoriť vlastné ruské originálne tradície, to ukáže čas. Aj v tomto však treba na ruských veriach v modlitbách stále myslieť.

Veľkonočná vigília s krstami našich katechumenov

Veľkonočná vigília bola v Červenom kostole skôr ako u nás v Katedrálnom chráme. U nás začínala až o 22:00 hod. Na moje prekvapenie bolo tentoraz v Červenom kostolíku okolo 80 ľudí. To ma veľmi potešilo, hoci neskôr, keď som to neskôr hovoril bratom, zostali smutní, pretože tak málo ľudí v tom kostole na Veľkú noc nikdy nebolo. Že počet ľudí sa tam vždy pohyboval okolo 140-160 ľudí. Napriek všetkému vigílijná sv. Omša trvala dlho a veriaci sa postarali o naozaj krásny priebeh slávnosti. Krásne spievali, čítali čítania a nakoniec aj procesia so vzkrieseným Kristom okolo kostolíka prebehla dôstojne so všetkou vážnosťou. Ja som už hneď po liturgii bežal do nášho Katedrálneho kostola, kde sa už všetko pripravovalo nielen na slávnosť zmŕtvychvstania, ale aj na krsty 10 nových katechumenov, presnejšie 5-tich katechumenov, ktorí prijali z rúk otca biskupa Kyrila krst a 5-tich, ktorí už boli pokrstení kedysi dávno v Pravoslávnej Cirkvi, no rozhodli sa slobodne prejsť do Katolíckej Cirkvi a tam žiť svoju vieru. Aj oni rovnako ako katechumeni sa pripravovali katechézami a na Veľkú noc mali byť otcom biskupom slávnostne vovedení do spoločenstva veriacich. Je na to vytvorená špeciálna liturgia, ktorá sa trošku podobá na krst, no krstom nie je, keďže znova krstiť už správne pokrstených netreba. Veď Pravoslávna Cirkev udeľuje všetky sviatosti presne tak ako Katolícka Cirkev.

Zázrak očistenia a prebudenia duše

Veľkou radosťou pre mňa však boli moji vietnamskí spolužiaci, ktorí už v chráme sedeli a čakali ma s úsmevom na tvári. Sláva totiž vzal so sebou aj kamaráta – maličkého Ťuk – to je jeho vietnamské meno. A tak Ťuk a Čhon prežívali spolu so mnou slávnosť vzkriesenia Pána so všetkými jej krásami, spevmi a obradmi. Veľmi som to prežíval namiesto nich a tak siiilno som sa modlil, aby ich všetko, čo sa deje okolo neodradilo, ale naopak, aby ich to uchvátilo a priblížilo k Bohu. Oni boli totiž dlhé roky vo Vietname agitovaní proti náboženstvu, proti viere v Boha – vymývané mozgy ateizmom. A naozaj aj tak veľmi chladne prijímali vieru a náboženstvo hlavne zo začiatku školského roka tu v Rusku. Nechceli sa o tom dokonca ani baviť a rozprávať. Pripadalo im to spiatočnícke, tmárske a smiešne. Pozoroval som ich počas celej veľkonočnej liturgie, no nemohol som veľa vyčítať z ich tvárí. O to viac som sa potešil, keď mi Sláva hneď po liturgii povedal: „Bolo to veľmi zaujímavé. Prvý krát v živote som cítil to, čo som nikdy necítil. Bolo to čosi duchovné vo mne. Keď biskup prechádzal okolo s tou vodou a kropil nás, cítil som, ako čosi ťažké a zlé zo mňa odchádza a ja som ľahší, akoby sa kdesi vnútri čosi zmývalo a čistilo.“ Rozprával mnoho ďalšieho a ja som s úžasom a radosťou počúval. Nestihol som im totiž vysvetliť jednotlivé časti sv. Omše a čo konkrétne znamenajú. Tu v Rusku totiž vždy v nedeľu a veľké sviatky chodí kňaz po úvodných obradoch so svätenou vodou po celom chráme a kropí ľud na znak očistenia sa od hriechov a zla. Bez môjho vysvetlenia Slava cítil v duši, že sa s ním deje presne to, čo konkrétny obrad kropenia svätenou vodou spôsobuje v duši človeka, ktorý je otvorený Duchu a verí... Je to pre mňa doteraz záhadou, ako mohol úplne neveriaci človek ako Sláva otvoriť svoje srdce, aby doň mohol Duch Svätý vstúpiť a očistiť ho tak, ako to doslova cítil on sám... Až v nebi pochopím, aký zázrak sa v ten večer udial v jeho duši. Nuž uvidíme, nakoľko bude táto milosť, ktorú prijal, v jeho srdci pôsobiť. Verím, že aj vďaka mojim a vašim modlitbám Sláva raz spozná naplno Ježiša a bude ho nasledovať. Cítim, že raz z neho bude nejaký veľký človek tam vo Vietname. A samotnému Vietnamu by nezaškodilo mať vo svojich vedúcich pozíciách skutočného kresťana katolíka. Nikdy nevieš, ktorí ľudia vedľa teba žijúci, raz budú písať históriu... Možno práve tvoje slovo, tvoja dobrota a láska privedie týchto ľudí bližšie k Bohu a vďaka tvojim slovám a skutkom budeš spolu s nimi vzdialeným spolutvorcom histórie zeme.

Neplánované zmiznutie veľkonočných vajíčok a šunky z košíčkov

Veriaci mali na vigíliu priniesť krásne ozdobené košíčky s rôznymi veľkonočnými jedlami. Otec biskup ich po slávnosti požehnal a pozval všetkých do katechetickej sály na malé agapé. Nakoľko vigília trvala o čosi viac ako tri a pol hodiny, mnohí sa okolo druhej hodiny v noci poberali do svojich domovov. Jedna kuriozita sa však stihla odohrať hneď po sv. Omši. Čo konkrétne? No niektorí veriaci, ktorí si chceli po sv. Omši odniesť svoj košíček s jedlom domov, našli svoj košíček buď prázdny alebo ho vôbec nenašli. Šokovaní touto udalosťou, ktorá sa ešte nikdy neudiala v chráme, sa jednému z nich podarilo odhaliť vinníka. Všetky chýbajúce dobroty z košíkov našli v igelitke môjho spolužiaka ruského jazyka v ročníku Jozefa z Konga v Afrike. Je katolík a chodieva na sv. Omše v nedeľu - čieerny ako noc. Preto je aj tak veľmi obletovaný ruskými dievčatami, pre ktorých je jednoducho atrakciou. Bol aj na sobotnej vigílii.  No nemyslite si, že záludne zámerne kradol. Nie nie... U nich doma v Kongu je totiž tradíciou, že na vigíliu tiež ľudia prinášajú rôzne jedlo na požehnanie. Po sv. Omši však už nikto nepristupuje ku svojmu jedlu a neberie si ho domov. Necháva ho pred oltárom ako dar pre chudobných, ktorí prichádzajú a každý toľko koľko uzná za potrebné, si z potravín vezme. A tak si aj chudák Jozef myslel, že to podobne funguje aj tu v Irkutsku. A tak hneď po sv. Omši, keďže bol hladný, si to namieril priamo ku košíčkom a vyberal si s radosťou hlava-nehlava všetko, čo sa mu zapáčilo. Sám bol zošokovaný, keď ho neskôr zastavili na chodbe a vysvetľovali, že tu v Rusku sa také niečo nerobí. Ja osobne som potom potraviny z igelitky rozdeľoval veriacim,ktorým chýbali v košíčkoch, prípadne odovzdal celý košíček. Niektoré potraviny sa mi už ale nepodarilo vrátiť vlastníkom. Nikto sa k nim nehlásil. A tak sme to potom nabalili Jozefovi a vietnamským spolužiakom, ktorí sa ešte v noci okolo pol štvrtej nad ránom vďaka Jozefovi vrátili späť na internát. Pri lúčení mi Sláva s veľkým poďakovaním povedal, že to bol najkrajší večer, aký prežil tu v Rusku. Nuž za jeden večer stihnúť osláviť Kristovo vzkriesenie a potom sa aj zoznámiť s otcom biskupom a chvíľu s ním veľmi príjemne debatovať, dostatočne sa najesť rôznych tradičných veľkonočných jedál, zaspievať si spolu s ostatnými po sv. Omši rôzne piesne – myslím, že na každého z nás by to bola poriadna dávka zážitkov v tak malom rozmedzí niekoľkých hodín. Znova vás prosím, drahí moji na Slovensku, modlite sa za duše týchto mojich spolužiakov. Aj vďaka vašim modlitbám možno bude môcť Boh v budúcnosti urobiť vo Vietname raz veľké veci na svoju i vašu slávu.

Share/Save/Bookmark


feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie