Leto na Ukrajine

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

LetoMladí vysokoškoláci z Bratislavy a iných častí Slovenska kedysi organizovali tábory pre deti a mladých na Ukrajine. Teraz vám dáme nahliadnuť aspoň sčasti do ich denníkov, keď od 4. - 18. júla roku 1998 niektorí z nich pôsobili v dedinke Hanyči pri Usť Čornej. Aj takouto cestou sa s vami chcú podeliť o malé „zázraky“, ktoré tam zažili, „zázraky“, ktoré Boh ešte stále koná, ak máme srdcia otvorené a citlivé na jeho slovo - naozaj, neveríte? Tak počúvajte... (Fotogaléria fotiek z Ukrajiny - pozri si fotky)

Rozpráva Robert Balek - vtedy študent MFF UK teraz verbista v Bratislave - fotografie sú z archívu autora z rôznych odbobí počas niekoľkoročnej misie na Ukrajine.

Ak by si chcel uverejniť svoju skúsenosť s misiami aj ty a tak sa o ňu podeliť aj s ostatnými, napíš nám: Táto adresa je chránená pred robotmi nevyžiadanej pošty. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript.

Sponzorské začiatky

Začalo sa to tým, že som potreboval zohnať hracie kocky. V obchode ich síce mali, ale chcel som ich viac (do každej dedinky), a to by stálo dosť peňazí. Tak som si povedal, že sa spýtam, či by ich nechceli venovať ako sponzorský dar. Dostal som odpoveď, že nemôžu, že to môže len predseda, ktorý sedí v inej budove... Akosi sa mi nechcelo za ním chodiť, a tak som zašiel k súkromnej "tete hračkárke" hneď oproti. Lenže tam mali len jednu sadu kociek. Aj napriek tomu som sa na sponzorstvo spýtal. Aj ona mi povedala, že sa musím spýtať pani vedúcej, a tá tu bude až zajtra. Ani čakať sa mi nechcelo. A tak som si povedal, že nakoniec tá suma nie je až taká veľká a že sa zahrám na sponzora sám.
Na ďalší deň som šiel náhodou okolo. Už ani neviem, prečo som bol v meste. Povedal som si, že len tak mrknem k tej tete súkromníčke. Práve preberala nový tovar, tak som sa v nádeji, že tam budú aj kocky, spýtal, či by mohla sponzorsky prispieť. Začala tým, že pred chvíľou už sponzorovala detské domovy hračkami a hrami za 5000 korún. Myslela si, že tovar pôjde viacerým domovom, ale šiel len jednému, v ktorom sú prevažne rómske deti... a to sa jej až tak veľmi nepáčilo. A ešte o tom nevie manžel, ktorý veľmi za sponzorstvo nie je. Keby sa o tom dozvedel, tak by ju hnal a vôbec by sa s ňou nerozprával - povedala, myslím, položartom. Takže nič z toho, povedal som si trochu sklamaný a rozhodol som sa, že už pôjdem, keď sa ma teta zrazu spýtala, že na čo vlastne chceme sponzorstvo. Tak som jej povedal, že sme vysokoškoláci z Bratislavy a... Tu zajasala, že vysokoškoláci, že to je niečo iné... Ja som v nádeji pokračoval, že organizujme letné tábory pre deti na Ukrajine. Na to teta spustila: "Tým treba prispieť. Taký Černobyľ... Však za chvíľu u nás vybuchnú Mochovce a potom nám bude treba pomáhať... Samozrejme, že prispejeme. Počkajte chvíľu, kým preberiem tovar, a potom sa vám budem venovať." Uááááu. Tak toto som nečkal. Teta ma mierne prekvapila, ba až šokovala...

JazeroPo chvíli sme už boli v obchode a teta len vyberala a vyberala, čo by sa ešte hodilo ako ceny do súťaží (mimochodom učiteľka slovenčiny a veľmi milá osôbka - porozprávali sme sa ako starí priatelia). Po tom, ako sme naplnili dve veľké vrecia spoločenskými hrami, strúhadlami, gumami, soft-tenisom, loptami a kadečím ďalším, teta hovorí, poďme do skladu, tam je ešte plno vecí, a lepšie sa tam aj vyberá, je tam viac priestoru. V sklade, ľudkovia moji, bolo toľko hračiek, a teta len: "A pre chlapcov sme už toho dali veľa, musíme aj niečo pre dievčatá. Také krásne ‚barbiny' mám, čo poviete, páčili by sa im?" Mne sa to zdalo až príliš pekné a hovorím, že, reku, teta, čo dáte, to dáte, je to len na vás. Ja vás do ničoho nútiť nechcem. A teta len dávala a dávala a ja som len pozeral a pozeral - naozaj ako na zjavenie. A keby to boli aspoň lacnejšie veci, ale - plyšové hračky, lopty... "Teta, ale zas musíte pozerať aj na to, aby ste neskrachovali," nadhodil som opatrne. A teta: "Kým dávam, ber!" A stále: "Toto by sa deťom veľmi páčilo. Toto zoberte. Chcete to?" No, samozrejme, že som povedal "áno" (iba na tanky, pištole a vojenské motívy pre chalanov som povedal "nie"). A tak teta naplnila štyri obrovské vrecia hračkami a okrem toho mi ešte dala dvanásť veľkých gumených lôpt. Keď som to potom pomaly odnášal domov, spýtala sa ma ešte, či nie som z nejakej politickej strany, lebo to by nám nič nedala. Keď som jej povedal o saleziánoch, všetko bolo v poriadku, pretože tých poznala. Bola veľmi milá a sľúbila príspevok aj na ďalší rok.
Neskôr som len tak chodil po súkromníkoch a spoznal som, že čím je človek bohatší, tým je aj lakomejší. Len čo som povedal vetu o sponzorstve, s úľubou som mohol pozorovať vykrúcajúce sa tváre podnikateľov a v duchu som sa smial... Pekné veci som si popočúval, naozaj majstrovské výhovorky. Nech im Pán dá bohato a štedro tak, ako aj oni boli štedrí. Pri zháňaní peňazí na magnetofóny mi dievčatá v obchodíku s náboženskou literatúrou dali z vlastného 200 korún, tety v Jednote, keď som tam bol tiež zobrať sponzorský dar, sa poskladali na 300 korún a okrem toho mi dali zo svojho dve futbalové lopty a pumpu. Iní dali po 1000 korún - že zoberte, keď je to pre deti... Inde zas moja kamarátka, ktorá len nedávno začala zarábať a zaujíma sa o misie, darovala 1000 Sk, iní zase sľúbili pomoc aj na budúci rok... Takže dosť bolo štedrých ľudí, spravidla však neboli takí bohatí, ako tí, ktorí odmietli. Vďaka patrí všetkým.
Posledným bol sponzorský dar z Jednoty za 3500 korún. Bol tam starý pán ako vystrihnutý zo Stalinovej éry, sediaci za veľkým dlhým stolom, ktorý si potrpel na spoločenskú etiketu. Keď však počul, že ideme na Ukrajinu a že to organizujú saleziáni (doniesol som mu aj potvrdenie od dona Štefana), bol štedrý a zo svojich peňazí nám dal 1500 korún. Tety v obchode boli veľmi milé a pomohli mi vybrať veci i zabaliť a ako som už povedal, aj ony samy prispeli. Pán Boh zaplať všetkým!

LvovNalodenie sa a cesta na Ukrajinu

Nakoniec tých vecí bolo toľko, že do auta, v ktorom sme mali ísť piati, som sa zmestil len ja, Maťo a sponzorské príspevky. Potom sme to naložili do veľkého Dukáta, až sa skoro zatvoriť nedal. Potom sme ešte prerozdelili veci medzi všetky dedinky a vyrazili smerom k prechodu Vyšné Nemecké. Bolo tam však strašne veľa áut, a tak sme to obrátili a prešli s menšími či väčšími problémami cez hranice v Ubli. V aute vládla väčšinou spavá atmosféra a veľmi sa nespievalo, z čoho som bol dosť smutný.
Cestou sme - prvýkrát od začiatku našich ciest na Ukrajinu - zastali okolo jednej v noci v jednej dedinke a spali v aute, pretože ísť ďalej by už bolo veľmi riskantné. O tom, ako sa nám spalo (či nespalo) sa nás spýtajte radšej inokedy. Bola to, myslím, súčasť našej misionárskej cesty, a tá nemôže byť - ako sa hovorí - ako "med lízať". Nadránom okolo piatej sme pokračovali v ceste. Don Štefan nás porozvážal do dediniek.
My sme putovali do Hanyč. Ledva sme sa zložili a hneď sme fujazdili na svätú omšu do miestneho kostola. Samozrejme, prišli sme neskoro, lebo sme to jednoducho nestíhali. Cestou sme postretávali niekoľko chalanov, ktorí šli na svätú omšu tiež neskoro. Našich známych sme zostali čakať pred kostolom, pretože by bolo nepríjemné vojsť v strede alebo na konci svätej omše. Tak sme si na nich počkali. Z kostola vyšlo pár detí a staršie dievčatá. V podstate nikto. Pripomínam len, že bola nedeľa. Zvítali sme sa a poprosili sme ich, aby povedali všetkým, komu môžu, že sa stretneme ďalší deň. Veľmi ma potešilo, že stretko ešte stále funguje a že dokonca pribudli aj nejaké nové členky. Na koniec sme si šli zaspievať do detského sadu na lavičky. Pred obedom sme sa rozišli. Ešte sme odskočili pozdraviť Miroslava, nášho veľkého pomocníka z minulého roka. Ten ešte spal, pretože v sobotu pozvážal veľmi veľa sena a bol unavený. Zobudili sme ho, zvítali sme sa a trochu sme sa porozprávali. Potom nasledoval obed u našej zlatej tety Márie. Keď sme sa naobedovali, usporiadali sme všetky veci a pripravili všetko, čo sa dalo, na ďalší deň. O niečo neskôr prišli chalani. Zvítali sme sa a naučili sme ich hrať niektoré hry, ktoré sme priniesli. Nadhodili - len tak - že večer o deviatej je diskotéka, či by sme nešli. Samozrejme, že áno! Keďže sme boli unavení z cesty, po ich odchode sme si nachvíľu pospali.
Medzitým prišiel don Štefan, nechal nás však spať a prišiel päť minút pred začiatkom diskotéky. Všetci sme tŕpli, lebo sme tam veľmi chceli ísť (už sme sa predsa dohodli, že tam prídeme). Blanka po obede len tak zo žartu povedala: "No, don Štefan príde o päť minút deväť." A splnilo sa. Odslúžil svätú omšu, ktorá mala byť pôvodne celá slovenská. Prišli však všetci chalani a aj teta Lena, preto don Štefan začal hovoriť modlitby mierne po ukrajinsky (aj kázeň a prosby), potom mi dával prekladať už aj modlitby. Vtedy som si spomenul, že mám so sebou svätú omšu po rusky. A tak som mu ju vybral. Takže nakoniec sme všetci skončili aj so svätou omšou pri lámanej ukrajinsko-ruskej slovenčine. Chalani museli mať z našej svätej omše dobrý "mišung". No napokon svätá omša skončila a vybrali sme sa na diskotéku, ktorá - nebola. V ten deň tam totiž boli voľby starostu mesta. Preto bolo v dedinke aj svetlo. Inokedy ho večer obyčajne vypínajú - že vraj predávajú elektriku do zahraničia, a tak pre nich nemajú. Takže trochu sklamaní a smutní sme odišli naspäť k tete. Tam sme sa ešte dohodli o zajtrajšku, pomodlili sa a išli spať.

Prvé začiatky s deťmi

NadvoreV pondelok ráno pršalo, a tak nás prišlo do kostola pomenej. Zvítali sme sa teda s deťmi a začali s piesňami, potom sme pokračovali ružencom. Pýtali nás, teta aj ostatní, aby sme sa s deťmi modlili za otca Petra. Má veľké problémy, chcú ho vyhostiť z Ukrajiny pravoslávni, lebo im vadí ("Viete, nepýta za sv. omše peniaze."). Každý Zdravas predmodlil niekto iný a medzi desiatkami si deti vždy vybrali pieseň, ktorú sme spolu zaspievali. Pred každým desiatkom som vysvetlil, na čo môžeme počas neho myslieť, pričom som využíval obrazy na ikonostase a stenách v kostole.
Po ruženci sme sa vrhli na katechizáciu - preberali sme témy: Boh - náš Otec, Stvoriteľ (stvorenie, prví ľudia, anjeli); hriech a Ježiš Kristus, ktorý nás prišiel vykúpiť; Cirkev, Božie a cirkevné prikázania; sviatosti a podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré sme si pripravili aj na stretnutie v Ternove. Veľmi dobre sme sa pri ňom nasmiali a myslím, že aj veľmi dobre scelilo naše spoločenstvo detí. Samozrejme, že im bolo treba v podstate zo začiatku doslova ukazovať, ako majú hrať niektoré situácie, ale neskôr (najmä takí experti ako Koľa a Žeňa) si aj sami vymýšľali a práve na tom sme sa najviac "upučili". Veľmi, myslím, pomohli veľké katechetické obrazy podobenstiev zo Svätého písma. S deťmi sme chceli aj kresliť a modelovať, ale veľmi sa im nechcelo. Čo ich však na naše prekvapenie veľmi zaujímalo, bolo písanie odpovedí na otázky, ktoré sme im zadávali po skončení katechizmu, do ich zošitov. Každý z nich mal svoj. Do toho sa doslova drali. Po skončení písania sme sa hrali - pexesá, kvartetá a ďalšie hry, ktoré sme mali so sebou. Popoludní sme sa stretávali vždy o tretej a šli sme ku škole alebo na štadión - hrať sa a spievať. Väčšinou pršalo, a tak sme boli pri škole, kde sa dal pod strieškou hrať basketbal, futbal a volejbal. Keď to starší chlapci videli, tak prišli "obsmŕdať" na bicykloch a chceli si zahrať, tuším. Šiel som im povedať, že bude lepšie, keď odídu (fajčili a z minulých rokov viem, že keď začnú hrať, malí chalani prestanú, pretože starší ich už nepustia k lopte), dali sme sa však do takého super rozhovoru, že prišla aj Blanka a Vengi. Keď videli, že máme aj gitaru, niečo zahrali a niečo sme zahrali zase my. Pomaly prichádzali aj ďalší starší chalani. Tak sme si potom sadli na lavičky pri škole a spievali. Nakoniec sme sa dohodli, že si s nimi ešte zaspievame a dohodli sme sa na piatok večer pri škole a ak bude pršať, tak niekde pod strechou. Dovtedy sa, že vraj, uvidíme v utorok na diskotéke.

StretkoV pondelok večer sme mali stretko u Oxany. Na ňom sme sa s Blankou a Vengi "vytešovali" z modlitieb mladých, na ktorých bolo vidno, že sú vo vzťahu k Bohu bližšie. Veľmi sme sa z toho tešili a ďakovali Bohu. Vzniklo z nich veľmi dobré spoločenstvo. Podľa druhu humoru a sránd, ktoré "hádzali", bolo vidno, že sa spolu cítia veľmi dobre a my medzi nimi takisto. Zmena programu stretka v porovnaní s predošlým rokom bola asi v tom, že prednášky už boli o svätej omši, o príprave na ňu, o jej význame pre náš život. Bolo to: "Modlime sa a slávme svätú omšu srdcom." Myslím, že im to niečo dalo, boli však málo zhovorčiví a nechceli veľmi hovoriť o sebe a svojom chápaní omše. Výber Žalmov, z ktorých sme meditovali, sme už mali rozšírený na všetkých 150, ktoré sú v Písme. Úplne novou úlohou bola snaha nájsť jedného človeka, ktorého ostatní z okolia odsúvajú, ktorý nemá až tak veľa priateľov, a stať sa mu priateľom, takým ľudsky naozajstným priateľom. Najprv mu pomáhať, podržať ho v ťažkých chvíľach, a predovšetkým, modliť sa za neho - to je asi najdôležitejšie z tohto apoštolátu. Na stretku sa môžu o týchto priateľoch porozprávať, podeliť sa s problémami, a najmä sa spolu za nich pomodliť ako spoločenstvo. Nevedeli sa veľmi rozhodnúť, koho si vybrať, tak som zvedavý, či si nakoniec niekoho vyberú. Myslím, že je to dôležité, aby sa spoločenstvo otváralo farnosti, v ktorej žije. Aby sa bez apoštolátu a služby druhým stretko nerozpadlo a nezomrelo. Stretko musí slúžiť a pomáhať a myslím si, že takto môže pomôcť farnosti veľmi konkrétne. Okrem toho sme na stretku spievali nové pesničky, ktoré sa veľmi pekne ujali. Pane Bože, vďaka!

Plány na ďalší deň

Na stretku sme sa dohodli, že v utorok stretko nebude, ale pôjdeme spolu na diskotéku a v stredu sa stretneme u Ženi - ona bola úplne nová a stretko u nej ešte nebolo. Ešte v ten deň však prišla Ženina mama, že ju istá pani požiadala, či by sme ako stretko v utorok neprišli ku nim zaspievať a pomodliť sa za ich maličkú Janku (v utorok bol u nich sviatok sv. Jána Krstiteľa a oslavovali všetci Jánovia a Janky) a ešte za jej mamu a otca, ktorí s ňou odchádzajú v stredu skoro ráno do Užhorodu (tam tuším žijú). Takto podobne stretko pozvali už dvakrát predtým - do rodiny, ktorá nie je gréko-katolícka, a to nie "len tak", ale pomodliť sa ruženec vždy za niekoho blízkeho. Tak sme to rozhlásili všetkým zo stretka. Bolo to veľmi neskoro a veľmi ďaleko, tak sme sa pomodlili, potom zaspievali, niečo zajedli a popili a rýchlo sme utekali na diskotéku, na ktorú sme prišli znovu neskoro. Veľmi dobre sme si však zatancovali. Znovu to bolo také, ako pred rokom (všetci "slušácky" len my ako parketové levy). Stretli sme aj chalanov spred školy, ktorí nás zoznámili s ďalšími ľuďmi. Aj sme sa viac bláznili s deťmi, ktoré k nám chodili a boli na diskotéke (väčšinou to boli chalani). Celí mokrí sme sa vrátili k tete.

PridomeJežiš je svetlo - naozaj, neveríte?

V stredu sme sa stretli s mladými u Ženi. Tam bolo veľmi príjemne. Možno kvôli tomu, čo sa nám na stretku stalo: Tesne pred čítaním Žalmov zhaslo svetlo, čo je na Ukrajine zvykom a my sme museli čítať Žalmy pri svetle sviečky. Po "meditke" sme si začali spievať pieseň "Ježiš je Láska, ó, aleluja", a keď sme minuli všetky Ježišove prívlastky (cesta, priateľ...), spýtal som sa ich, čo pre nich ešte znamená Ježiš. Tak povedali, že všetko... Ja som tak rozmýšľal pri svetle sviečky, že Ježiš je aj svetlo, ktoré svieti na cestu, keď my v tme nič nevidíme. Tak sme začali spievať "Ježiš je Svetlo, ó, aleluja" - a v tom momente sa rozsvietila izba a začalo svietiť svetlo (presne vtedy zapli elektriku) - bolo to také úžasné, prekvapivé a zázračné, že sme všetci prepukli do obrovského smiechu a nemali sme slov pre to, čo sa stalo. Bol to veľmi silný zážitok, až taký, že celé dva týždne nám občas mladí pripomínali: "Boh je svetlo!" Myslím, že Ti, Bože, máme za čo ďakovať. Potom sa na stretku vytvorila taká družná, veľmi príjemná a priateľská atmosféra, že celú cestu domov sme sa rozprávali, žartovali a smiali sa. Vtedy som Ti, Bože, veľmi ďakoval za týchto mladých.
Chcem veľmi poďakovať, Tebe, Pane, za stretko s tetami, ktoré malo spočiatku veľké problémy vôbec sa zozbierať a stretnúť, ale nakoniec som si povedal, že je jedno, z akého počtu začneme, hlavné je začať a Ty, Bože, to sám dokončíš omnoho lepšie ako my.

Tetušky naše milé premilé...

MariaMajorS tetami sme sa dohodli na štvrtok popoludní o tretej. Iný čas im nevyhovoval, pretože bývajú ďaleko a nestihnú prísť a odísť. Veľmi nám to nevyhovovalo, lebo o tretej sme sa mali stretnúť s deťmi a hrať sa. A tak sme sa dohodli, že Blanka a Vengi pôjdu s deťmi a ja pôjdem na stretko s tetami. Predtým sme sa už s tetami dohodli na stretku, ale nikto neprišiel (bol vtedy akýsi pohreb, tak tam pomáhali). Ale netreba strácať chuť, veď robíme nie svoju, ale Jeho prácu, ktorú požehnáva On, a On môže aj z jedného zrnka postupne osiať celý lán obilia. Jemu nič nie je nemožné, ak mu veríme...
Teda, keď sme sa vo štvrtok stretli s tetami, bolo nás päť aj so mnou. Kým som im vysvetlil, ako sa modlí ruža (lebo prichádzali zväčša po jednej) a čo budeme robiť, prebehla asi hodina a potom sme sa vrhli na stretko. Na začiatku sme sa pomodlili jeden celý ruženec, pričom posledný desiatok bol modlitbou za ich deti a blízkych (pred stretkom iba tak medzi rečou spomenuli svoje problémy s det'mi a manželmi). Každá teta sa pomodlila Zdravas do polovice, potom povedala modlitbu svojimi slovami za svoje deti a blízkych, a potom všetci po nej sme Zdravas ukončili. Stalo sa, čo som vôbec nepredpokladal. Tety začali pri modlitbe vlastnými slovami plakať tak srdcervúco, že aj ja som sa skoro rozplakal. Nečakal som to a bol som ako obarený a ďakoval som Tebe, Bože, za ich citlivé materinské srdcia. Potom sme si zaspievali, teda chcel som ich naučiť, pieseň "Ďakuju, Bože". Ale bolo také strašne ťažké ich niečo naučiť... stále dookola a dookola. Aj tak sa to nenaučili. No bolo zato srandy! Tety hádzali vtipné poznámky, že som nestíhal. Nasmiali sme sa ešte viac ako s mladými. Pane Bože, vďaka! Po piesni nasledovali Žalmy. Asi som túto časť nevysvetlil zrozumiteľne, lebo teta Mária sa po prečítaní žalmu tak rozhovorila (teda modlitbou), že som ju nemohol zastaviť. Potom som im vysvetlil, že stačí povedať len slová zo žalmu, ktoré ich oslovili, nič viac. Po tete Márii sa totiž už nikto neodvažoval niečo povedať. Takto sa ozvali všetci, nie síce toľko ako mladí, ale tak hlboko (až s takou bázňou), že som cítil, že za každým slovom sú ukryté mnohé ich zážitky a skúsenosti (chápem, veď mladí nemajú až také skúsenosti so životom ako tety).
Na poslednom stretku sa rozplakali aj nad slovami žalmu, ktorý sme vtedy čítali. Po žalme sme sa pomodlili (tak ako aj s mladými) ako jedna rodina - pochytaní za ruky Otče náš, Zdravas a Sláva. Na poslednom stretku sa nová teta pri modlitbe Otče náš rozplakala (neviem, čo ju dojalo, možno to vytvorené spoločenstvo... to vie len On).
Tiet som sa spýtal, či by im nevadilo, keby som im počas stretka niečo povedal, napríklad, aj o svätej omši. Vyjadrili sa, že budú veľmi rady, keď sa dozvedia niečo nové. Od koho vraj majú niečo počuť, keď nie od nás, ktorí sme prišli (otca Petra, ktorý k nim chodil, im zobrali). A tak sme sa neskôr na stretkách rozprávali o svätej omši (ako aj s mladými). Znovu ma prekvapilo, že keď som sa ich na niečo spýtal, tety - boli také zlaté - odpovedali okamžite. Akoby sa pretekali. V podstate povedali všetko, čo som im chcel povedať ja.

JedenieHovorili, ako to cítia na svätej omši. Boli by veľmi rady, keby to všetci brali tak. Neboli by medzi nimi také zvady a nedorozumenia. Pamätám si, ako sa raz rozhovorili na začiatku pred stretkom o všetkých, ktorí sa s nimi len hádajú a robia im napriek. Mali v podstate pravdu, ale keby takto začínali každé stretko, asi by sa k nemu vôbec nedostali. Preto som im veľmi mierne naznačil, že sa môžu o týchto problémoch rozprávať, ale nikomu to nepomôže. Možno budú len viac rozhnevané. Najlepšie, čo môžu urobiť je, pomodliť sa za to, čo sa deje, a Pán to vyrieši. Len On môže zmeniť srdcia ľudí a nie my. Porozprávať sa o tom môžu po stretku. Na to mi povedali, že ešte lepšie bude, keď sa o tom rozprávať vôbec nebudú, lebo sa iba zbytočne rozčuľujú a narobia si iba hriechov. Všetko to brali v pohode a s humorom.
S humorom som prežíval aj modlitbu ruženca, pri ktorej sa tety modlili ako rýchliky - bez nádychu (nadychovali sa zrejme počas hovorenia modlitby, ak si to vôbec viete predstaviť). Mal som pocit, že tam "odkväcnú" modré od nedostatku vzduchu. Veľmi jemne som im s rovnakým humorným nadhľadom vysvetlil (o tom udusení a trošku o tete Márii, ktorá sa modlila ešte rýchlejšie ako rýchlo), že by sa mali stíhať modliť aj naše srdcia, nielen ústa. Tety to so smiechom veľmi hravo prijali a teta Mária začala modlitbu celkom v pohode, že som už stíhal aj ja. Potom donovi Štefanovi s úsmevom (len dúfam, že bol od srdca) rozprávala, že som ju na stretku dobre spucoval.
Druhý problém bol v tom, že počas "sólovej" modlitby (do polovice Zdravasu), sa ostatné tety modlili polohlasom. Trochu ma to vyrušovalo a mohlo to rušiť aj toho, ktorý sa modlil. Načo sa potom modlí niekto sám nahlas, keď sa môžu všetci? Preto som využil čas na poslednom stretku, keď bola na rade s desiatkom nová teta. Aj napriek žartovným poznámkam - aj z jej strany - som sa obával, aby sa neurazila, keď to poviem. Patrila tiež k tým tetám, ktoré vehementne napomáhali "zborový Zdravas". Povedal som, že modlitba ruženca je najprv modlitba jedného, ako je napríklad ona (a ukázal som na novú tetu), kto sa teraz bude modliť za nás k Bohu a bude za nás hovoriť Bohu naše želania, a my, ostatní, ju budeme podporovať modlitbou vo svojich srdciach - v tichu, bez slov. Ak hovoríme polohlasom, akoby sme jej nedôverovali, že to dokáže. Až potom sa modlíme všetci spoločne ako jedna rodina a prednášame Bohu svoje prosby. Veľmi krásne to pochopili, akoby to cítili už dávno. A teta bola veľmi spokojná, aspoň tak vyzerala, takže sa to s Božou pomocou podarilo. Pane Bože, vďaka!

SpolocnaAbsolútnou bombou však bola nedeľná večera u jednej z týchto tiet - Márie Jurievny. Tak veľmi som sa hádam ešte nepobavil ako s touto tetou (43-ročná učiteľka nemčiny, ale čiperná ako 30-ročná). Tak sme sa nenasmiali ani s mladými, ani doteraz na Ukrajine. A opísať sa to nedá. Vzniklo medzi nami puto akoby sme boli jej deti, alebo dokonca blízki priatelia, s ktorými si veľmi dobre rozumie. Kedykoľvek sme sa s ňou stretli aj potom, nedalo sa nesmiať.
Vo štvrtok sme sa stretli aj s mladými. Tesne po hlbokom zážitku zo stretka s tetami som bol z modlitieb a piesní mladých veľmi smutný (niektorí si z toho robili srandu a nebolo to tak zo srdca ako s tetami). Nevedel som, ako im povedať, že humor patrí k životu, ale modliť sa a spievať neznamená iba otvárať ústa. To je strašne málo. Ak neotvoríme srdcia, nedostaneme nič - a stretko sa môže pomaly rozpadnúť. Možno som pôsobil veľmi ostro, ale tak som to cítil. Potom som vďaka Blanke a Vengi pochopil, že oni sa ešte nemôžu modliť tak ako tety, pretože toho nemajú toľko za sebou. Tak som sa len veľmi silno modlil, aby mali vždy na pamäti, prečo sa stretávajú - pre Ježiša a cez neho pre druhých. Pane, buď s nimi, aby šli hlbšie za Tebou.

Na návšteve u Ivana

V piatok som sa znovu stretol s tetami, potom sme sa stretli s mladými a večer sme mali dohodnuté stretnutie s chalanmi, s ktorými sme sa zoznámili v pondelok. Dohodli sme sa, že budeme pred školou, ale ako vždy sme (kvôli mne) prišli neskoro a nikto tam nebol, iba deti. Kým sme sa s nimi rozprávali, dobehol na bicykli Vasja a s ním sme šli k Jánovi (po ukrajinsky Ivanovi), pretože pršalo a pri škole nebolo svetlo.

FutbalBoli sme teda v Ivanovom byte (teda v byte jeho rodičov, ktorí odišli na dovolenku). Myslel som, že tam bude viac chalanov, ale bol tam len Vasja a Ivan - dvaja pravdepodobne nerozluční priatelia, vysokoškoláci. Jeden (Ivan) na pedagogickej - matematika, fyzika a druhý (Vasja) na právnickej - diaľkovo. Ivan bol veľmi pozorný (ako povedali dievčatá) - hneď nám navaril čaj a ukázal nám všetky fotoalbumy. Keď sme si ich popozerali, začali sme sa rozprávať a ani sme nevedeli ako a bola polnoc alebo niečo po polnoci. Ivan veľmi dobre (občas aj dosť dlho) rozprával o všeličom, najviac však o živote na Ukrajine - tej východnej a severnejšej. Stále naliatí v alkohole, ponorení v hlbokej drine neustále sa točiacej dookola, prežívajú všetci deň za dňom. Občas niektorí zájdu do pravoslávneho kostolíka, napoly rozpadnutého, ostatní sa plahočia v bezútešnom kolobehu zodierania sa, zarábania na seba a vytvárania zásob na zimu. To všetko zažil, keď ho rodičia pravidelne brávali na prázdniny k starým rodičom. Hovoril aj o tom, ako sa aj tu v dedine a všade všetci snažia okolo seba vytvoriť svet krajší, lepší ako na západe - aspoň vo svojom dome a na svojom oblečení, aby aspoň na chvíľu mohli zabudnúť na tú všetku biedu okolo seba. Hovoril ešte o škole, a tak... Potom sme si zaspievali ruské piesne, ktoré sme my poznali a ktoré poznali aj oni. A oni nám tiež zaspievali a zahrali na gitare - väčšinou také smutné a melancholické piesne. Vasja v piatok oslavoval narodeniny, a preto sme si na jeho zdravie pripili (nejaké kvalitné zahraničné víno) a zablahoželali mu. Rozlúčili sme sa možno o pol tretej nadránom. S veľkou vďakou v srdci však môžem povedať: Pane, Bože, vďaka za ten večer. (Aj napriek tomu, že ráno sme museli vstávať, lebo sme sa mali ako zvyčajne stretnúť s deťmi.)
Keď sme šli na Ukrajinu, myslel som si, že sa asi nebudeme stretávať s chalanmi z ulice, hoci by som to veľmi chcel. Myslel som, že budú maximálne neprístupní a nebude sa s nimi dať ani zoznámiť. A stalo sa, že sme sa s nimi aj zoznámili, aj si zaspievali a aj sa porozprávali. Boli veľmi zlatí a zhovorčiví. Mnohí (skoro všetci) už nechodia do školy a ani nemajú robotu, pretože ak chcú ísť do Čiech, musia mať peniaze aspoň na cestu - a tie nemajú. A tak sedia celé dni doma a nič nerobia, nudia sa, pozerajú televízor alebo vysedávajú na uliciach, fajčia s kamošmi a rozprávajú sa, prípadne idú na diskotéku. Žiadny zmysel života. Smutné... Občas nás zavolali, aby sme im niečo prišli zaspievať a zahrať na gitare. Po diskotéke nás zdravili na ulici a pýtali sa, kam ideme. Samozrejme, keď sme niekoho z nich videli na ulici, tak sme sa zastavili a porozprávali. Myslím, že to odkrylo ich srdcia. Pane náš, vďaka Ti!

JedloKonečne po dlhom čase aj...

V sobotu sme sa umývali. Keďže tete sa pokazil systém sprchy, umývali sme sa vedrom - nalievaním teplej vody na seba (teda len ja, dievčatá šli k jednej tete, u ktorej museli čakať, kým nakúri pod "vannu" - taký starší systém - a potom sa tuším aj osprchovali).

Stretnutie v Petrušive

V nedeľu sme šli do Petrušiva, kde sme slávili sviatok sv. Petra. Bolo to uprostred času, ktorý sme trávili v našom tábore, a pôsobilo to dosť rozbíjajúco, pretože sme na jeden deň stratili kontakt s častou detí, ktoré neprišli. Ale v Petrušive bolo veľmi pekne. Stretli sme sa tam všetci zo Slovenska a ja aj s Petrušivcami, ktorých som poznal skôr. Vďaka Ti aj za toto stretnutie, Pane.
Popoludní sme sa dohodli na spoločnom stretnutí všetkých táborov v Ternove, na súťažiach a spôsobe odmien. Potom sme sa všetci rozišli opäť do svojich dediniek. Ja som, ako vždy, odchádzal neskôr, a tak som nestihol autobus - veľký gruzavik (nákladné auto; inak z Hanyč sme prišli na "kurišilňľnyku" - kumíku - to je taký staručký model "mikrobusu" - aspoň predpokladám - obrovská sranda, ľudia! Odporúčam zažiť!). A tak som šiel pešo krásnou prírodou z Petrušiva až do Ternova. Tam ma čakali Blanka a Paťa, spolu s Maťom aj s tetou Oľou z Kalín sme šli do Hanyč a časť výpravy potom pokračovala do Kalín.
Na nedeľu sme si na piatu hodinu dohodli spoločné stretko s mladými z Kalín (už aj tam sa vytvorilo stretko). Stretko sme mali také, ako sme zvykli v Hanyčach. Bolo však iné, pretože v Kalinach ešte len začínali, a tak sa trošku smiali z modlitieb vlastnými slovami. Ale žalmy boli veľmi dobré. Zo stretka sme potom museli rýchlo odísť na večeru u tety Márie Jurievny a všetkých z Kalín sme pozvali na diskotéku večer o deviatej. Od tety Márie sme šli dosť potácavo, pretože sme si pripili s tetou (na naše stretnutie) pohárikom šampanského. Potom sme to na diskotéke našťastie vytriasli. Tam nám Vasja a Ivan - na Vasjove narodeniny (veď mal 18) - znova naliali pohár šampanského. No, vytancovali sme to a bolo výborne - už tancovala väčšina, uvoľnenejšie a viac ako predtým. A spolu s Kalinčanmi sme si tiež veľmi dobre zatancovali. Veľmi rýchlo sa učili rôzne tanečné prvky. No, skrátka bolo veľmi dobre... Pane, vďaka!

KamenPosledné stretnutia s ľuďmi v Hanyčach

Potom zostával už len pondelok a utorok. V pondelok sme sa už posledný raz stretli s tetami, na stretko šli už aj Blanka a Vengi. Deti sme nechali na starosť Miroslavovi a Irine so Slávkou, ktoré to s nimi nevydržali a potom už len hrali u tety Márie pexeso. Po stretku s tetami nás pozvali ku Slávke niečo zaspievať. Pomodliť sa však nie, pretože sú jehovisti, aj Slávka. Pozvala nás jej mama, aby si vypočula piesne. Slávka si chodila spolu s Irinou každý deň poobede zaspievať k nám, tak som ich vždy učil niečo nové. Pevne verím, Pane, že Ty máš s týmto domom svoje plány...Ďakujem...
Po stretnutí u Slávky sme sa stretli s mladými u Iriny a dohodli sme sa, že ideme aj do Ternova a v piatok dopoludnia sa stretneme u tety Márie a naučíme ich hru EXPANZIA, zaspievame a tak. V utorok ráno sme deťom, ktoré chodili na katechizmus, rozdali darčeky a popoludní sme sa s nimi a s mladými stretli na štadióne ešte poslednýkrát pred ohláseným "kasťorom" (táborákom) o siedmej.
Ešte pred "kasťorom" sme boli pozvaní na večeru k Miroslavovi. Tam sme prišli o siedmej - našťastie sme to predpokladali, takže deti vedeli, že "kasťor" majú pripraviť samy a počkať, kým prídeme. Počasie vyzeralo pekne, ale keď sme šli zo stretka na večeru, začalo sa zmrákať. Pane, prepáč, bol som trošku "náročný", keď som hovoril: "No, Pane Bože, dúfam, že si nezabudol, že dnes máme ‚kasťor'. Nech to vydrží do polnoci, a potom môže liať, koľko chce. Verím, že nám nechceš skaziť posledné stretnutie s deťmi." (Ešte som nevedel, že pre nás pripravuje niečo krajšie.) A keď presne o siedmej začalo pršať, bol som z toho mierne vedľa. Tak veľmi som sa tešil, a On to takto do... Prepáč, Ocko. Miroslavov brat prišiel, ešte keď sme jedli, že videl deti, ako idú niekde, nevie kde, ale dolu dedinou.
Po večeri sme prišli k tete Márii. Ona len, že ich chcela zadržať, ale oni stále, že Robo povedal, aby sme išli, tak ideme. Tak Blanka s Vengi zostali u tety a ja s Miroslavom sme sa šli pozrieť k skladu (tam sme mali mať "kasťor"). Chceli sme zistiť, či tam deti sú, alebo už šli domov. Zďaleka bolo vidno len sklad a detí nikde. Pršalo. Až keď sme prišli trošku bližšie, vykukli nejaké postavičky a bežali k nám. Keď sme spoznali deti, ako jedno po druhom zmoknuté vychádzajú - a bolo ich dosť - spýtali sme sa ich, či nechcú ísť radšej na štadión. Povedali, že zostanú tu a nejako ten "kasťor" urobia. Povedali sme dievčatám, aby šli zavolať Blanku a Vengi - dobehli po ne na bicykli a vrátili sa premoknuté do nitky.

KolajniceTo sme sa my už hrali našu klasickú, tradičnú a ničím neporaziteľnú hru "Vožatyj, vožatyj, podaj pionera" (Kráľu, kráľu daj vojačka). Medzitým sa tvrdo rozhodovalo, či zostaneme. Chalani však začali dievčatá učiť tanečné prvky, ktoré sme len tak tancovali deň pred tým u tety Márie za zvukov drsného repu a dance-flooru. Ešte poprchávalo, no všetky deti boli vonku a zabávali sa na tých, ktorí ukazovali, čo ešte dokážu so svojím telom urobiť - aké premety a zaujímavé zalamovania nôh a ja neviem, čoho ešte. Medzitým prestalo pršať a my sme sa začali hrať onú vyššie spomínanú hru, ktorá deti aj nás absolútne strhla, a keď prišli Blanka a Vengi ponorili sme sa do nej ešte viac. Potom sme sa ešte zahrali "Mená" a keď už naozaj nebolo vidno, šli sme ku "kasťoru", ktorý zatiaľ stihli pripraviť niektorí chalani. Tam sme spievali, potom sme sa v tej tme najedli (každý to, čo chytil v tme, hoci nevedel, čo to v svetle "kasťora" je), rozdali sme si nejaké darčeky, ešte sme si zaspievali a pobrali sme sa domov. Bolo úžasne, tak, ako vždy na poslednom "kasťore". Deti ma prekvapili tým, že napriek dažďu šli ku skladu a hoci boli zašpinené a opršané, boli plné dobrej nálady, žiadne frflanie, ale dobrá, priateľská atmosféra.

Spoločné stretnutie všetkých detí v Ternove

Na ďalší deň bolo spoločné stretnutie všetkých piatich dediniek (Kaliny, Hanyč, Viľchivec - nová dedinka, Ternovo a Petrušiv) v Ternove. Detí bolo dosť, len rozvážať sa začalo neskoro. Prišli sme do Ternova a tam - nemohol som uveriť svojim očiam - detí ako smetí. Vraj ich tam bolo okolo 200. Nemohli sme akosi začať všetci spoločne, pretože amplión nebol dosť silný, aby prekričal toľko hrdiel. Potom sme sa ponáhľali rýchlo hrať futbal, vedeli sme, že to inak nestihneme. V strede zápasu prišiel otec Peter, povedal pekné povzbudzujúce slová deťom a odišiel. Bol som však smutný, chýbal spoločný začiatok, aký býval po minulé roky. Škoda. Pokračovalo sa vo futbale, kde vládla nepriateľská nálada. Jedine zápas Kalín a Hanyči sa hral trošku priateľskejšie (myslím, že sa už viac poznajú). Inak - rozhodca za veľa nestál. Bol som ním ja. Nik iný však nebol naporúdzi, a tak som rozhodoval, nevediac základné veci o futbale.

LetoILen som sa k Tebe, Bože, modlil, aby nebol žiadny "ofsajd" alebo nejaký nedovolený zákrok, pretože ja by som nevedel, čo to je. Napriek tomu futbal skončil celkom dobre. Po ňom (museli sme ho pomaly skracovať z dvadsiatich minút na desať) sme sa šli spoločne najesť, ale... ale jedla už nebolo - bolo asi viac detí, ako predpokladali. Pred tým nám povedali, že jedlo si brať nemusíme, a tak sme boli v podstate celý deň hladní.
Len čo sme prišli pred provizórny kostol (prístrešok z dreva, pretože kostol sa im teraz len stavia), vidím dona Štefana spolu s otcom Jánom, ako stoja pred oltárom, a len tak sa pýtam, čo sa robí. Práve začína svätá omša (deti rozlezené po celom okolí, asi málokto o tom vedel) - tak sme rýchlo zvolali deti. Po svätej omši, počas ktorej začalo pršať, bol náboženský kvíz. Zvolali sme síce všetky dediny, ale súťažili len vyvolenci. A tak to bolo pre deti nezaujímavé. Rozliezli sa po okolí a tak kvíz rýchlo uzavrel a otvorili sa súťaže s veľkým bazárom, kde sa po chvíli tlačilo strašne veľa detí a mnohým sa nič neušlo. Ani neskončil bazár, už sa začalo s rozvážaním detí do dediniek, pretože deti z Viľchivca boli malé a museli byť skoro doma. Nevedeli sme nájsť megafón, a tak sa "spoločné" stretnutie dedín (ak ho možno pomenovať ako spoločné) skončilo nijako. V bezmocnosti som chytil gitaru a povedal som deťom, že si ideme zaspievať. Oni tuším z toho chaosu boli tiež mierne vedľa. Aspoň sme si chvíľu zaspievali - aspoň niečo zjednocujúce medzi deťmi. A potom sme šli domov znechutení aj z toho, že naše deti sa nezmestili do autobusu do kláštora v Boroneve, kam sa malo ísť vo štvrtok. A tak sme sa ospravedlnili, že zostaneme v Hanyčach a pôjdeme s deťmi na posledný výlet na Zelený kameň.
Ešte musím povedať, že minulý štvrtok, keď bol na štadióne veľký bazár, sme s deťmi doobeda boli pozrieť pod jeden vrch Plešu, kde (keďže stále pršalo) stekali zo skál "pleše" - malé vodopády - nádherné. Natrhali sme bylinky a vrátili sa späť k tete Márii. Bolo veľmi pekne a veľmi nás to zblížilo.
Ďalší výlet, už väčší, sme podnikli v sobotu popoludní, keď bolo na počudovanie veľmi pekne. Vyšli sme až hore na Plešu. Ľudia, to bol nádherný výhľad! Na celú dolinu, v ktorej sa Hanyči nachádzajú! No nádhera! Aj sme sa odfotili. Deti nám natrhali kvety a aj jablká (samozrejme, že ešte trpké a kyslé) a spoločne sme potom zišli dolu do Hanyč (ešte sme si vyskúšali prírodné mydlo a domov k tete). Tiež úžasný výlet, Bože!

VyletVýlet na Zelený kameň

Vo štvrtok, predposledný deň tábora, sme šli s deťmi na spomínaný Zelený kameň. Počasie nevyzeralo veľmi pekne, ale zobrali sme, čo sa dalo, a šli. Bolo to veľmi ďaleko, ale deti a my sme sa do toho pustili odvážne. Bolo aj veľa blata, ale to sme spoľahlivo pod vedením Serjožu obišli bez strát. Nádherná príroda, lesy, rieky. Nádherné výhľady. Čím bližšie k Zelenému kameňu, tým väčší a väčší výhľad si nám, Bože, ponúkal. Bolo nádherné vystupovať do prírody vyššie a vyššie k Tebe, Otče. Cestou sme si spievali, rozprávali a bolo veľmi dobre a tak pokojne, veľmi pokojne. Cestou tam Vengi pohrýzol (ale len tak trošku) taký menší pes. Predým som len tak žartoval, že ten pes hryzie len zlých ľudí, že sa nemusíme báť a... pohrýzol Vengi... možno zo žartu....
Na vrchu nás čakal Vasja zo stretka mladých s rozloženým "kasťorom". Trochu sme pri ňom pobudli a začali sme jesť. Po jedle začalo poprchávať, a tak sme ešte vyšli pozrieť na Zelený kameň - na zráz vrchu z jednej aj druhej strany. Tam sme si všetci zaujúkali a popočúvali ozvenu. Potom sme šli domov, ale cesta bola od toho mierneho dáždika rozmoknutá, a tak sme prišli k tete Márii celí mokrí a zablatení. Videlo sa mi, že aj keď deti boli úplne premoknuté a zablatené, spievali, srandovali a vôbec nikto nefrflal na počasie, alebo zmysel výletu v blate... Šmýkali sme sa na mokrej tráve v dlhokánskom ovocnom sade, cez ktorý sme prechádzali. Bolo jednoducho perfektne. Pane, vďaka!
Večer sme šli ešte na dohodnuté stretnutie s chalanmi. Znovu sme sa dobre porozprávali a zaspievali si. Dali sme im kazetu ruských piesní (Gorod zalatoj) vymenili sme si adresy a pomaly sme sa rozchádzali. Najprv sme šli odprevadiť Vasju, ale nedošli sme až k nemu, lebo aj Vasja aj Ivan už boli unavení (kým sme sa rozprávali s Vasjom, Ivan mlčal a zrazu sa ozval rachot - že čo sa robí - Ivanov bicykel, ktorý viedol za kormidlo, bol na zemi a Ivan ho pokojne zdvíha. Že čo sa stalo? Ivan: "Len som sa trochu zamyslel." Myslím, že trošku zaspal mikrospánkom). Cestou naspäť Ivan rozprával o škole a internáte. Potom sme sa rozlúčili a šli sme spať. Čakalo nás však prekvapenie - dvere k tete boli zatvorené (len pre informáciu, boli tri hodiny ráno). A nedal sa nikto zobudiť klopaním. Už sme mysleli, že budeme spať u Ivana. Ešte som zašiel k oknu a zavolal som jemne na tetu. Tá skočila z postele a hovorila, že si myslela, že sme už v dome a že sa už vnútri rozprávame, že ona nezamykala (ráno vysvitlo, že chalani nevedeli, že ešte nie sme doma). Tak sme sa nakoniec zasmiali a aj zaspali. Ráno sme deti naučili hru EXPANZIA (teda prevažne mladých) a dievčatá nám nahrali na kazetu ľudové piesne, ale aj ruské súčasné populárne. Teta nám nahrala kolomejku a ešte ma ju aj učila tancovať.

PrvaskupinaPotom sme sa rozlúčili (práve začala obrovská prietrž mračien - za chvíľu bola záhrada plná vody) a za veľkého dažďa sme odchádzali. Šli sme ešte do Obavy, ale len pozrieť. Veľmi srdeční ľudia. Zvítali sme sa so starými priateľmi, porozprávali, srdečne si zaspievali, najedli sa a šli na Slovensko. Veľmi som chcel zostať, ale diplomovka volá...

Prechod cez "červené more" a opäť doma

Cez colnicu sme prešli tentoraz dobre a rýchlo. Don Štefan rozviezol všetkých domov. Ja som si ešte na ceste naspäť stihol zabuchnúť prsty do dverí auta (tak, ako minulý rok pred Ukrajinou) a prišli sme do Bratislavy, kde sme umyli auto pre Jožka Baga, ktorý šiel na Ukrajinu - od pondelka s Košickou partiou.
Pane, nech Ti je za všetko VĎAKA! Buď s nimi a ochraňuj ich a priveď do neba, kde sa budeme so všetkými tešiť naveky...

Share/Save/Bookmark


feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.

10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie