Zima na Ukrajine

E-mail Tlačiť PDF
(0 hlasovaní, Priemerná známka: 0 )

ZimaZima r. 1998/99 (presne od 30.12.1998 do 8.1.1999) na Ukrajine je pokračovaním rozprávania o Ukrajne v lete. Hovorí o skúsenosti mladých z UPC - študentov vysokých škôl na cestách za Pánovým volaním - na misiách na Ukrajine. Boli navštíviť niekoľko dediniek asi 500 km od slovenských hraníc v oblasti Vinickej a Chmelnickej. Tu vám ponúkame zatiaľ bez fotografií ich zážitky. Fotografie sa objavia neskôr (a s nimi aj ďalšie rozprávania tejto malej skupinky mladých z leta a ďalších rokov...) Rozpráva P. Robert Balek SVD - vtedy ešte študent MFF UK.

Sponzorské prekvapenia

Ako vždy začnem sponzorskými prekvapeniami. Tento rok to bolo zaujímavé preto, že som každému sponzorovi z leta doniesol ďakovný list od saleziánov, že v lete podporili denné tábory na Ukrajine a (veľmi pekne napísané) že sa tešíme na "ďaľšiu spoluprácu". Väčšinou si to nestihli ani poriadne prečítať a hneď som každého z nich poprosil znovu o sponzorovanie na túto zimu, keď sme sa znovu pokúsili prísť a povzbudiť deti, mladých a dospelých na Ukrajine pred ich Vianocami. Najkrajšie to bolo v Jednote Námestovo, kde ma pán predseda privítal ako starého známeho s otvoreným náručím s tým, že ako jediný si prečítal najprv ďakovný list predo mnou so zjavnou spokojnosťou a s ospravedlňovaním sa, že vtedy som prišiel veľmi neskoro tesne pred odchodom a nedalo sa až tak dobre pomôcť, že teraz treba prísť aspoň ten mesiac pred letom a bude sa dať aj viac zasponzorovat ( neviem, koľko toho bude, keď to, čo bolo v lete bolo v cene 3500 Sk,- veď uvidíme...Pán Boh zaplať! ). Ja som s takou malou dušičkou doplnil, že k nim ideme aj teraz cez zimu a ak budú môcť, bolo by fajn, keby zasponzorovali aj túto cestu. Pán predseda pripomenul, že znova som prišiel dosť neskoro, ale čo budú môcť, pomôžu, že si môžem ísť vybrať tovar do tej výšky 1500Sk,- a je na mne, ako si to rozdelím na kancelárske potreby a potraviny (také cukríky a lízatká ako darčeky pre deti). Tak som šiel do hračkárstva a s pomocou zlatých tiet predavačiek som vybral všetko potrebné z kancel. a hračkárskych potrieb za 1500 Sk,- pričom zo svojich mi dali 200 Sk,- na sladkosti, za ktoré som kúpil 18 balíčkov cukríkov. Veľmi povzbudený som šiel zaniesť ďakovné listy ďaľším sponzorom (ku novým som moc nechodil, stačili títo a potom, pri nových by som musel znovu od začiatku vysvetľovať o čo ide. Takto som prišiel a oni už vedeli o čo ide... väčšinou boli veľmi ochotní, niektorí povedali že teraz sa to nebude dať, ale cez leto to bude možné, že mám určite prísť. Niektorí sa ako vždy z toho vyzúvali s tým, že ešte nevedia, či sa im to bude odratávať z daní, že mám prísť po novom roku a podobne... Nikoho som nenútil, každý dal len to, čo uznal za vhodné.) Čo sa týka tety hračkárky z leta, teraz mi povedala, že síce tesne potom sa im darilo, ale teraz to vyzerá veľmi biedne a bude rada, keď splatí všetky faktúry... V pohode, veď cez leto to bolo úžasné... verím, že Pán sa nedá zahambiť... V náboženskej predajni som akurát zastihol pani vedúcu, ktorá sa hneď spýtala ekonómky, koľko môžu dať. Dohodli sa najprv na 1000 Sk,-, ale ako sme vyberali, tak sme vyberali, vychádzalo to na 1500 Sk,- a tak sa to vybavilo aj na leto, lebo teraz môžu dať, lebo majú veľmi dobrý obrat... Pane Bože vďaka !

Božie zámery s krížom...

Od ďaľšej tety sme dostali okolo 100 lízatiek (takých veéľmi chutných) a od druhej zasa dva filmy na fotky pre deti a tak podobne... Pán bol znovu veľmi štedrý, lebo z druhej nábož. predajne nám na leto prisľúbili dosť vecí a teraz nám dali pexesá. K tomu ešte dva veľké kríže z ich rodinky. Vôbec som nechápal, načo Pán poslal také veľké kríže na stenu. Boli ešte trochu staršie, tak som si povedal, že ich nezoberiem, boli dosť veľké a myslel som, že sa nevmestia do auta. Reku, že budú na leto. A tak zostali doma. Neskôr na Ukrajine som pochopil, aký zámer mal Pán s týmito krížmi a ja som mu trochu pobabral plány. Zistil som však, ako úžasne sa Pán stará o potreby druhých, keď dá niekde ďaleko niekomu vzbudiť potrebu dať práve tieto veci niekomu, kto to tam zanesie. Ide totiž o to, že v jednej z dediniek, v ktorých sme boli, potrebovala pani, ktorá jednu svoju izbu darovala na katechizáciu pre deti a mladých, do tejto izbičky na stenu veľký kríž. Ja som po prehľadávaní svojich vecí z nádejou, že som ich predsa len zobral, musel s poľutovaním zistiť, že som ich nechal doma, že možno cez leto...

Keď Boh chce, dá čo treba...

Vlastne s celým naším stretkom v UPC to bolo tak povediac veľmi v Božích plánoch, pretože aj napriek tomu, že don Štefan povedal, že už nás je veľmi veľa (okolo 30 ľudí) a netreba to znovu vyhlasovať, že teraz sa to už bude dopĺňať od samotných ľudí, že to sami niekomu ďaľšiemu povedia a (neviem prečo, ale) aj napriek iným, ktorí mi niečo také povedali, som vnútri cítil niečo také, čo s istotou hovorilo : "Pekne to vyhlásiš a hotovo!". A tak som to proste vyhlásil v UPC a aj na osmičke u Jezuitov, že keď bude Boh chcieť, pozve si ľudí a to stretko bude, ak nie, tak sa vrátim ku saleziánom, veď nás v podstate je dosť... Čo sa však nestalo, na stretko prišlo 13-15 ľudí a títo ľudia tam chodili pravidelne a boli tak zapálení za túto vec, že som sám nechápal a s niečím podobným som sa nestretol. Vytvorili sme super spoločenstvo, v ktorom boli ľudia, ktorí dokázali veci aj sami bez môjho tlačenia vybaviť a zariadiť. Najlepšie bolo, že hneď potom, ako som to vyhlásil v UPC, prišiel ku mne jeden chalan - Miro (myslel som si, že je bohoslovec, lebo bol celý v čiernom, ešte kolárik mu chýbal) a povedal, že pozná jedného slováka verbistu poľského pôvodu Janusza Fesztera, ktorý teraz pôsobí na Ukrajine a súrne zháňa mladých ľudí na leto pomáhať mu robiť tábory pre deti. A tak Miro navrhol, že by sme v lete mohli, ak by sme chceli, šli ku nemu. Tak som si povedal : "Pane Bože! Ty si úžasný! Ty to stretko asi veľmi chceš, keď sa ešte ani nezačalo a ty už hovoríš, kde nás chceš poslať."
Neskôr, keď sme sa s Januszom rozprávali, povedal že veľmi dlho hľadal mladých misijných dobrovoľníkov, obvolával celé Slovensko, všetky organizácie, ktoré by mohli mať s tým niečo spoločné, ale ani jedna nikoho nemala, o nikom takom nevedela, žeby sa pripravovali. A tak sa len modlil, že vari Pán niekoho pošle a nejako to zariadi. Čo sa však nestalo, za určitý čas mu prišiel odo mňa mail (bol vtedy ešte pripojený na internet), v ktorom som mu písal, že som sa od Mira dozvedel, že by potreboval na leto pomoc mladých. Že my sme stretko, ktoré práve v UPC začalo fungovať a Miro povedal, že by sme mohli prísť... A ešte, že či by sme mohli prísť v zime. No nie je to úžasné, ako Pán zariaďuje veci, v ktorých si už človek nevie dať rady a že mu vôbec nevadí a neprekáža veľká vzdialenosť. Aký si, Bože, úžasný, obdivujem to, ako vieš veci zariadiť... si fakt dobrý.

Božie zázraky so stretkom

Neskôr nám Pán poslal jednu ukrajinku, ktorá nás učila ukrajinčinu, keď tá nemohla, poslal inú, ďaľšiu a to takým spôsobom, že ma niekto zastavil, že pozná nejakú ukrajinku, ak by som potreboval... Pán sa proste obdivuhodne staral o toto stretko a ukazoval nám na každom kroku (aj potom tam na Ukrajine), že mu na tomto stretku veľmi záleží.
Napríklad nám na jedno stretko doslova poslal jedného chalana, ktorý ani nevedel, že sa dostal na ukrajinské stretko (hľadal len "nejaké" stretko). Sám sa narodil na Ukrajine a na Slovensku žije asi 9 rokov. Teraz pracuje a vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Blave. Bolo to tak, že v UPC sme sa už nemohli stretávať, lebo začali premietať filmy a nemohli sme nahlas spievať, čo je veľmi podstatné pri učení sa ukrajinských pesničiek. A tak sme sa začali stretávať u Majky na A-331. Asi druhé stretko, keď sme šli znova ku Majke, sme nechali na dverách kaplnky v UPC oznam, že sme na A-331. Bolo to tak, že kľudne si ten oznam nemusel nikto všimnúť. Keď bolo stretko už v druhej polovici, kde sme sa učili ukrajinčinu (pod mojím vedením podotýkam - bola to sranda a všetci sme sa na tom véľmi zabávali a smiali...), zaklopal na dvere A-331 jeden chalan a pýtal sa, či tu je stretko, že reku áno, nech ide ďalej... Mysleli sme, že je to ďaľší človek, ktorý sa dostal na ukrajinské stretko a tak sme sa ho (ako každého) začali pýtať, kvôli čomu prišiel na stretko a ako sa tu dostal... Povedal, že sa rozprával s Lackom (všetci otázku v očiach, čo vie Lacko o ukrajinských stretkách , ale veď dobre - nech pokračuje...) a ten mu poradil, že v UPC sú nejaké stretká, že keď chce ísť na nejaké stretko, tam nech sa spýta. No a v UPC našiel oznam, že nejaké stretko je na A-331(ináč v UPC bežali v ten deň asi ďaľšie 4 stretká) , tak to našiel a je tu (a podotýkam, že pre "cudzinca" je dosť obtiažne hľadať na našom intráku izbu). Hneď ako začal rozprávať, bolo nám všetkým jasné, že tento človek asi neprišiel na ukrajinské stretko a ani nevie, kde sa ocitol. A tak sme sa ho s veľkými výbuchmi smiechu (bola taká nálada, že sme sa smiali naozaj na hocičom aspoň trochu smiešnom) spýtali, na aké stretko vlastne chcel prísť. On nechápal a tak sa spýtal, že prečo a my, že sme ukrajinské stretko a cez leto pôjdeme na Ukrajinu robiť denné tábory pre deti... Vehementne a bez okolkov sa spýtal, na ktoré miesto ideme. My že Verbovec a podobne, na čo on s kľudom angličana povedal, že to pozná a že sa na Ukrajine narodil a že teraz tu žijú 9 rokov. Na čo sme my už nemohli a vybuchli sme vo veľký smiech úplne prekvapení, ako Boh doslova "priviedol" za ruku tohoto človeka o ničom netušiac na naše stretko.... Bol to obrovský zázrak a pekný darček Božej Lásky nám (práve sme si na stretku rozprávali o Božej Láske). Je znovu maximálne obdivuhodné, ako si Boh pripravil okolnosti tak, aby sa na stretko dostal...pretože pred tým sme sa spoliehali, že všetci vedia, kde sme a až na druhom stretku sme sa rozhodli (pretože niektorým sa to nedostalo a nevedeli, kde sme) napísať odkaz. Nemusel si ten oznam všimnúť, pretože na nástenkách bolo plno oznamov o iných stretkách a on zareagoval práve na tento...a mnoho iných vecí ukazovalo na to, že Pán sa stará... Vie veľmi dobre po ukrajinsky, takže nás bude môcť aj niečomu priučiť.
Stalo sa ešte mnoho iných príhod, ale to možno neskoršie.

Ťažkosti pri vybavovaní cesty... Pán skúša našu vieru...

Čo bolo veľmi ťažké a takpovediac skúška viery pre každého z nás, ktorí sme sa rozhodli ísť cez zimu na Ukrajinu za Januszom, bolo vybavovanie auta a vodiča, pretože vlakom je to jednak dlhé, náročné na prestupy a potom aj drahé a veľmi nebezpečné, čo sa týka mafie. To som si nechcel zobrať na zodpovednosť. Pred tým, ako sme mali odísť, sa akosi prerušilo spojenie cez internet s Januszom, nevedeli sme, čo sa stalo. S pomocou Mira, ktorý vedel číslo, sme sa ako tak k Januszovi dovolali a dohodli dôležité veci na zimu. Problém, ktorý tu bol, bol v tom, že na Ukrajine nie je bezolovnatý benzín a na Ukrajinu mohlo ísť od Verbistov iba poistené auto (samozrejmé). Totiž, keďže sme sa stretávali v UPC, poprosil som Milana Bubáka o pomoc a sponzorovanie ohľadom cesty a dovozu tam aj späť. Ak však bolo nejaké auto poistené, nemohlo ísť na olovnatý benzín. A zas ak mohlo ísť na olovnatý benzín, nebolo poistené... Uvažovalo sa o favoritke, ale bolo ju treba poistiť... A tak, keďže nebolo nič isté, začali sme hľadať auto inde s vierou, že Pán sa postará.... Aj keď niektorí prisľúbili, že nejako auto zoženú, tesne pred tým, ako som mal definitívne povedať ľuďom, či ideme a ako ideme, povedali, že sa nič nepodarilo zohnať. A tak s veľmi silnými modlitbami sme sa opierali ešte o poslednú šancu - o ten favorit od verbistov. Nakoniec Milan povedal, že auto bude, musíme si však zohnať spoľahlivého vodiča. Miro navrhoval mnoho ľudí,ale buď neboli doma, alebo mali už niečo cez Silvester a tak s ovisnutým nosom ešte ako poslednú záchranu spomenul Milana Šeligu, ktorý ale mohol až od 2.1.99 a nám to nevyhovovalo. A tak nezostávalo nič iné, len sa pokúsiť Milana presvedčiť, či by nemoholl ísť skôr. To sa s Božou pomocou podarilo, čo bolo super, lebo s nami šiel v podstate kňaz a k tomu ešte verbista.
Poviem vám, že takú silnú vieru odo mňa ešte Pán nevyžadoval, a ukázalo sa, že mu ešte veľmi málo verím... Bolo to ako keď všetko, na čom stojíte a o čo sa opierate, sa zrazu prepadne a vy padáte bez šance sa zachytiť a zachrániť...a tak nezostáva nič, len veriť a dúfať a celý sa spoľahnúť na Pána, že On tu je a že pomôže...zostáva už len On jediný... Tí, čo mali ísť na Ukrajinu ma v podstate učili tejto viere : "My proste veríme, že auto bude a že na Ukrajinu pôjdeme (lebo miestami to tak vyzeralo, že asi tam ani nepôjdeme...). Nám je to jedno, ako to Pán vybaví, jednoducho veríme.." To bolo úžasné!Pane Bože vďaka!
Blanka s Majkou a Vandou ešte povybavovali nejaké sponzorské darčeky (obrázky zo Spolku SV v Trnave a iné veci), ja zas na Orave... až sme sa začali obávať, ako to všetko prinesieme v aute tam, či sa doň zmestíme...

Zmeny v posádke misie

Čo sa však nestalo - naša Majka ochorela až tak, že musela do nemocnice a tam brala infúzie a kyslík - nejaký zápal priedušiek + nejaký astmatický záchvat... Vyzeralo to hrozivo a nakoniec to také aj bolo - Majka nemohla ísť s nami, pričom sa tak vééľmi tešila a verila, že sa to všetko vybaví... Neviem, kvôli čomu jej Pán nariadil zostať doma - možno preto, aby sa niekto modlil za tú našu cestu a obetoval... A v podstate, ešte stále nechápem kvôli čomu, ale však On už vie... treba len veriť a dôverovať, že chce to najlepšie pre každého z nás...
Nezostávalo nám nič iné, len s nádejou poprosiť Ďuriho, ktorý mal pečiatku v pase a hovoril, že síce má skúšky, ale možno by sa dalo to poupravovať a ísť na Ukrajinu. Nakoniec sme Ďurimu zavolali a po porade s ich doma povedal tak rázne a presvedčivo, že O.K., že ide. Neskôr sa ukázalo a Blanka s Vandou tiež uznali, že to bolo veľmi dobré, že Ďuri šiel s nami, lebo si niekedy nevedeli dať rady s chalanmi a keď tam bol Ďuri, šlo to úplne super. Ďuri však šiel vlakom do Ružomberka, kde prišiel o 3.00 ráno, a my sme ho vyzdvihli až o 6.00 hod. - Tak sme boli dohodnutí s dievčatami...
Ešte 29.12. som sa snažil za podpory známych tiet na našom MNV vybaviť od notára potvrdené splnomocnenie od verbistov Milanovi, ktoré Milan mal, ale nebolo potvrdené od notára (od nás to chceli, keď sme šli cez leto s don Štefanom). Nedalo sa to však nijakovsky vybaviť a tak tety povedali, že sa budú veľmi silno modliť, aby nás colníci bez problémov pustili. Asi sa až príliš veľa modlili, lebo od nás na hranici colníci nieže potvrdenie od notára ale vôbec celý papier nechceli. Takže vďaka!

Začiatok cesty - "nalodienie sa"

Nakoniec som šiel ráno 30.12. o 4.30 hod. s ruksakom, troma taškami a dvoma menšími ruksakmi a s gitarou ku Milanovi, ktorý prišiel na Oravu 28.12. aj s autom. Preto tak skôr, lebo na "nalodenie" do auta čakali ešte sponzorské veci, ktorých bolo tak veľa, že ich bolo treba ešte pretriediť. Nakoniec so skoro plným autom od mojich ruksakov a tašiek a Milanovej tašky sme sa s obavami, koľko ešte toho budeme musieť nalodiť od Blanky, Vandy a Ďuriho, pustili na cestu do Ružomberka. Cesta bola fajn až na tú hmlu, kvôli ktorej sme niekedy museli ísť rýchlosťou aj 20-30 km/h. To bolo celkom fajn pri pomyslení na to, že možno aj na Ukrajine.... No, do Ružomberka sme sa dostali celkom fajn ešte pred šiestou hodinou, no ako hľadám Ďuriho a babky tak hľadám, nemohol som ich nájsť. Babky sa už aj objavili a Ďuriho nikde. Mysleli sme, že neprišiel, aj som volall ku nim domov a nikto nedvíhal. Tak sme šli na WC, reku že to nič, keď pôjdeme 4-ria. Možno sa aj pomestíme... Potom pozerám, že na lavičke sedí nečo schúlené, a čudujte sa, bol to Ďuri. Čakal od tretej, šiel sa pozrieť do mesta a teraz prišiel. Veľmi ťažko sme sa nalodili asi tak, že ja som mal pod nohami zo dve tašky a jednu škatuľu som niesol na rukách. Blanka, Vanda a Ďuri mali niečo pod nohami, dosť veľa vecí na kolenách a v rukách, kufor bol celý plný ... no proste to vyzeralo, akoby sme vykradli nejaký domček a zabudli sme so sebou zobrať dodávku... Napriek straášne nepohodlnému sedeniu a polohe sme mali všetci akúsi dobrú náladu a strášne sme sa na sebe rehotali dúfajúc, že do hraníc sa nám podaria zjesť aspoň tašky s jedlom...čo sa nám akosi - samozrejme - nepodarilo...
Čo bolo však úžasné, boli Tatry. Práve vychádzalo slnko a odhalené vrcholky ožiarilo ružovým svetlom. Bol to nádherný pozdrav od Pána, hneď na začiatku cesty...Po spoločnej fotke sme nasadli horko ťažko do auta a šli ďalej.
Občas bolo zábavné počúvať babky, ako potrebujú znova na WC, ale Milan ako vždy pripravený so spokojnosťou v tvári správne reagoval : "Zastaviť môžem kedykoľvek, aj za 20 sekúnd. Stačí povedať..." Raz to babky nevyužili a potom si už dobre zapamätali, že treba využiť každé zastavenie auta... na Ukrajine (ešte k tomu v noci) to nebolo až také bezpečné.

Prehliadka auta alebo "kde ten katalyzátor len je?"

Veľmi zábavné bolo, keď sme sa na diaľnici rozhodli zastaviť na parkovisku kvôli WC aj kvôli jedlu. Tesne pred parkoviskom nás zastavili policajti na prehliadku dokladov a aj motora. Keď sa Milan vracal od motora, povedal, že policajt od neho chcel, či má naozaj katalizátor. Milan chvíľu hľadal, kde môže byť, ale po chvíli povedal : "Vietečo? Ja sa akosi do toho nerozumiem, kde to je, ale určite to tu je. Ak chcete, tak ho nájdite..." Čo bolo bombové bolo, že keď policajt chvíľu (dosť dlhú) takisto pozeral do motora, tiež ten katalizátor nenašiel a zmohol sa len na to, že povedal : "No, necháme to tak. Veď, keď to tu máte napísané, určite ho v motore máte." A s tým aj zatvoril kapotu... S obrovským výbuchom smiechu sme pokračovali v ceste na parkovisko tak, aby to moc policajt nepočul...

Konečne na hraniciach

Po chvíli blúdenia, spievania, modlenia sa a rozprávania sa sme sa okolo 12.00 hod. dostali na hranice vo Vyšnom Nemeckom. Pred nami bolo našťastie okolo 7 áut, tak sme si povedali, že je to fajn a že zostaneme. Pán však pre nás pripravoval ešte dosť silnú a obtiažnu skúšku trpezlivosti a dôvery v Neho...Prečo?
Tašky, ktoré sme mali na nohách sme sa snažili dať pod nohy, aby to nevyzeralo až tak plno, keď sa colníci budú pozerať do auta. Nepríjemným dôsledkom bolo, že sme mali potom zase podozrivo vysoko kolená...Nič to... v takejto polohe sme mali stráviť na hranici ešte ďaľších 7 hodín. Áno, dobre počujete (či čítate) 7 hodín. Cez našu stranu sme sa dostali celkom v pohode, ale na vybavenie na Ukrajinskej strane sme čakali neúmerne veľa... Tak ako sme cestou videli východ slnka, tak sme pred Ukrajinskou hranicou videli jeho západ. Až okolo pol siedmej večer sme sa dostali na ukrajinskú colnicu, kde od nás chceli, aby sme za každého zaplatili poistenie a keďže sme šli robiť tábory pre deti a to pri kostole (a Milan bol kňaz), povedali, že za auto netreba. My sme však zelenú kartu kúpili, lebo Milan Bubák dával auto s tou podmienkou, že bude auto poistené. S menšími problémami (zelená karta sa na Ukrajine vydáva len na dni a za každý deň treba zaplatiť - nie ako u nás na rok za 50 korún...- tak sme si ju kúpili len na 10 dní) sme sa dostali z colnice s papierikom v ruke len od pasovej kontroly. Natešení, že je to konečne za nami, sme sa museli ešte vrátiť po pečiatku od colníka, čo sme dostali hneď a bez prehliadania kufra a auta sme boli na ukrajinskej strane samozrejme po "pár" závorách (rozumej 4-6).

Pánov zámer alebo skúška viery?

Za čo chcem Pánovi poďakovať je tých 7 hodín na colnici. Strašne som bol nervózny a rozčúlený, ako to ide pomaly. Stále púšťali ukrajincov a zopár slovákov, ktorí boli nejako zvláštne "dohovorení", niektorých aj vrátili, že sa predbiehajú (asi tých "nedohovorených") a my sme tam len stáli a stáli a čakali... Šlo ma rozhodiť pri pomyslení na to, že sme sa tak snažili, aby sme na radu Janusza cestovali cez Ukrajinu cez deň a nakoniec to tak vyšlo. Špeciálne sme sa snažili vyraziť z Ružomberka o 6.00 hod ráno, aby sme na Ukrajine cestovali za vidna… Na hranice sme síce prišli o 12.00 hod a pred nami bolo asi sedem áut, ale na rad sme prišli až o 19.00. Najlepšie bolo, že ako sme ráno videli slnko nad Tatrami vychádzať, tak sme ho z auta na colnici medzi Slovenskom a Ukrajinou videli aj zachádzať. Akosi som sám seba znervózňoval, že Janusz na nás čaká, pričom som Januszovi nepovedal presne kedy prídeme, ale nie, ja som sa musel preto trápiť. Ďaľšia vec bola, že sme sa rozhodli cestovať dolnou trasou cez Chust, Rachiv a Černivci, ktorú Janusz označil ako viac nebezpečnejšiu, ako hornú, aj kvôli cestným podmienkam, aj kvôli blízkosti ku rumunským hraniciam, kde autá prepadávali nejaké skupinky a mafia... Až neskôr som došiel aj na ďaľšie nevýhody cestovania v noci - napr. že na Ukrajine budú asi ťažko otvorené pumpy celú noc a vyzeralo to, že budeme cestovať celú noc. Iná vec bola, že ak by sme nevedeli, kde odbočiť na správnu cestu, alebo sa spýtať, či ideme správnym smerom, v noci okolo 12. - 4. hod. asi nenájdeme vonku ani živej duše... A mnoho iných vecí sa mi zarezávalo do duše a mysle a trápilo ma...až som nebol schopný dôverovať Bohu a vôbec... rozprávať sa s druhými v aute, ktorí to na rozdiel odo mňa brali s veľkou dávkou dôvery v Boha, že on si to už zariadi (tak ako s autom...). Až ich skalopevná dôvera ("Čo máme robiť? Nič sa nedá robiť, rozčuľovaním sa nič nevyrieši... Dôverujeme Bohu a uvidíme... On nás ochráni a pomôže...") ma vracala naspäť do pokoja...

Dôverovať, dôverovať, dôverovať...

Cesta nocou a aj toto čakanie ma presvedčilo, že sa netreba nikdy vzdávať a dôverovať napriek všetkému, čo ide proti mne...že Boh to vždy vyrieši...aj keď sa to tvári akokoľvek nebezpečne a bezvýchodiskovo…Potom celú ďaľšiu cestu, pobyt a cestu naspäť mi túto vec neustále potvrdzoval a ukazoval…a tak som si na to už zvykol a problémy na spiatočnej ceste som už bral s aspoň trošku väčšou vierou a dôverou v Neho a v Jeho Otcovskú starostlivosť.

Povestné ukrajinské cesty

Na ceste tam bolo ešte veľmi zaujímavé to, že napriek tomu , že sme mali peknú kombináciu : tmu s veľmi hustou hmlou (vidno bolo tak asi na 2 metre, stredovú čiaru a nič viac…), ukrajinské cesty miestami (keď sme šli spodnou cestou - tam boli tie záplavy) úplne bez asfaltu s takým množstvom dier, že človek len pozeral a vyberal tie najmenšie s 20-tkou na tachometri (a aj tak nás dobre hádzalo) vôbec neudržiavané, takže sa miestami sa dalo ísť len v protismere (tu sa ukazovali výhody cesty v noci : málo áut, vždy, keď šlo auto, bolo to vidno podľa reflektorov, aj keď sme občas nevedeli zistiť, či to je auto alebo bicykel, keď sa zrazu z tmy vyrúti pred vami stojaci (idúci) autobus s jedným svetlom, alebo skoro vôbec neosvetlený)… alebo Milan len tak pre srandu zapne diaľkové svetlo a zrazu tesne pred ním na ceste ľudia v prostriedku nášho pásu ( ej bola to dobrá sranda, poviem vám… ). Cesty, na ktorých sa dalo ísť aj väčšou rýchlosťou (60-80 km/h) boli plné nebezpečných dier, 10-15 cm hlbokých, hnusne zrezaných až tak, že keby sme do niektorej vleteli, urveme koleso aj s podvozkom, zostaneme uprostred Ukrajiny stáť bez pomoci a veru, Pán by mal čo robiť, aby nás odtiaľ dostal. Čo bol však fakt bolo, že nás Pán tak ochraňoval celú cestu, že sa nám až na Slovensko nič nestalo a záhadne sme obchádzali všetky strašné diery ( asi tak, že sme sa s Milanom na seba len pozreli, zhlboka si vydýchli a povedali si : "Uff, to bola diera!") - neviem, ako to zvládol, lebo vždy sme šli na aute inak (stredom, krajom…) a vždy sa diera objavila mimo kolies…musím teraz povedať : "Pane, Bože vďaka!".
Najkrajšia na celej ceste tam bola "naša stará známa" (tak sme ju už potom nazývali) hmla. Občas sadla úplne na zem, takže sme sa cítili ako v lietadle nad oblakmi, občas vyšla tesne nad nás, takže sme šli ako v tuneli a najkrajšie bolo, keď hmla bola stlačená zdola aj zhora asi tak vo výške očí a my sme ju rozrážali autom… také úžasné hry, ktoré nám Pán pripravoval, som ešte nikde nevidel (napr. cestou okolo jedného kostola sedelo na stromoch a vo vzduchu poletovalo také množstvo vrán pokope, že som to nevydržal a odfotil si to…plné nebo vrán… úžasné…) a mnoho iných vecí.

Priámo, priámo i priámo...

Nádherné bolo, že kedykoľvek sme sa spýtali na cestu, každý na našu otázku : "Ako ďalej?" odpovedal : "Priámo, priámo…" až sme získali dojem, že na Ukrajine sa asi už ináč nedá, len priámo. Odvtedy slovo "priámo" sprevádzal od nás búrlivý smiech…(aj teraz). Až potom sme pochopili, prečo sú zvyknutí hovoriť stále "priámo" - totiž cesty tam boli ako v Amerike - rovné a naozaj priáme až skoro nebolo vidno koniec…Napravo naľavo nedozierne lány, polia, často vôbec neobrábané…(ináč kvôli nedostatku strojov a predovšetkým peňazí museli väčšinu úrody napr. zemiakov nechať v zemi, lebo nemali na zozbieranie úrody peniaze…-zaujímavé, čo?).
Cestou sme sa striedali, aby sa nestala havárka z toho, že vodič zaspí za volantom - dievčatá sa krásne snažili potom každého vodiča "prebúdzať" a udržiavať v bdelosti svojími otázkami. Musím povedať, že také horúce, hlboké a dosť aj ťažké témy sme za tých 28 hodín cesty prebrali a podozvedali sa vecí, ako by sme nestihli, ani keby sme sa na hlavu postavili…Bolo to zbližujúce a dosť oslovujúce… Pane, vďaka!

Začiatok našej misie

Do Struhy, kde býval Janusz, sme prichádzali asi o 9.30 - 10.00 hod ráno. Mali sme len návod, ako sa dostať ku kostolu a fare, ktorý mi v telefóne Janusz povedal, ale skutočnosť sa vám vždy zdá iná, tak sme sa ako vždy pre istotu opýtali okoloidúcich a nakoniec docestovali ku fare, kde nás privítal Janusz aj s jedným slovenským kňazom, ktorý vypomáhal na Ukrajine (Jožo Roman tuším). Vyzeral mlado a chudo, ale chlapík to bol veľmi príjemný. Až počase som pomaly zisťoval, aký je to asketický človek, niekedy ani poriadne nejedol a možno ani nespal, síce postelí tam mal dosť pre nás aj pre seba, ale on spal v izbietke bez nábytku na zemi na karimatke v spacáku. Ináč veľmi pokojný človek, síce na bohoslužby chodieval dosť neskoro a ľudia si na to už zvykli (často to bol naozaj problém dostaviť sa skoro na sv. omšu kvôli autu, zlej ceste, alebo množstvu dediniek, ktoré musel prejsť). Janusz to všetko bral s veľkým pokojom a mnohé stresové veci pre nás bral celkom v pohode a optimisticky. Na konci, keď sme odchádzali, ukazoval nám kostol, ktorý vyrástol pod jeho rukou (časť tam bola, on to dokončieval…). Nádherná a veľkolepá budova. Hovoril, že to stavali tak ledabolo (ináč gotický štýl), keď si vypili a niekto im povedal, že tak treba stavať, tak sa do toho tak dali a tak to trochu vyzerá, ale čo je najhoršie je, že niečo začína v kostole praskať, tak sa Janusz bojí, či po statickej stránke ten kostol vydrží, či nespadne (povedal, že počká ešte chvíľu a až potom sa nasťahuje, že môže ešte padnúť…). No, nič moc do budúcna.
Čo sme sa dohovorili s Januszom o dedinkách, všetko bolo pripravené, okrem dedinky Nová Huta, do ktorej mala ísť v nedeľu sestra Mária oznámiť im, že tam prídeme. To sa vybavilo, takže v pohode…
V prvej dedinke nás privítal spolu s Januszom aj Valera - ukrajinský bohoslovec, ktorý nás večer pozval na večeru ku nim…Doobeda sme spolu s Janszom stihli prísť ku sestričkám-Verbistkám v neďalekom Verbovci, kde majú svoj kláštor. Tam býva s nimi ešte aj staručký páter verbista Gregor. Sú to poliaci a starajú sa o väčšinu dediniek na okolí, takže v niektorých dedinkách už aj 6 rokov pôsobia a katechetizujú - a vyzerá to tam fajn. Bolo vidno, v ktorej dedinke pracujú a do ktorej nestíhajú chodiť. Cez leto robia letné tábory pre deti a pre mladých-na princípe Oázy. Pozbierajú deti z dediniek na jedno miesto na dvo týždne a robia pre nich program. Takto však mohli ísť z dediniek len 5-10 detí na leto na tábor. My sme Januszovi navrhovali, že by sme urobili tábor tam, v ich dedinkách, čo má svoje výhody i nevýhody. Janusz býval vedľa sestričiek, prednedávnom sa presťahoval od Struhy do fary pri kostole - veľmi útulné, prilepené ku stene kostola, chudobné, jedoduché - také misionárske…Niektorí využili na Ukrajine jedinečnú príležitosť sa u sestričiek osprchovať, ja som sa sos sestričkami dohodol (keďže som videl, že majú nejaký hrubý ukrajinský spevník solídne vydaný…), že by sme sa chceli stretnúť s mladými z Verbovca, ktorí by nám tieto piesne zaspievali a my že si ich nahráme. Dohodli sme sa na ďaľší deň o 17.00 hod.

Silvester na Ukrajine

Po obede u sestričiek, keď sme sa vrátili do Struhy, sme si museli hneď ľahnúť, pretože sme boli z cesty maximálne unavení. To bolo aj v podstate preto, lebo na celú noc sme mali mať pripravené bdenie pre mladých. Bolo totiž 31.12.98 - Silvester. Na otázku, či nejakí mladí prídu, sme dostali odpoveď, že všetci pôjdu na zábavu a určite piť, že na bdenie asi neprídu, čo sa neskôr aj potvrdilo a neskôr sa vysvetlilo, že skoro nikto z mladých o tom bdení nevedel, dokonca ani o tom, že sme v dedinke. Síce Janusz vyhlasoval v Struhe, že prídeme, ale vyhlásil to len v kostole, kde moc mladí nechodia. Myslel, že tety a v podstate ich mamy im o tom povedia, ale akosi sa to asi nestalo, pretože v nedeľu, po tom, ako sme my odišli do ďaľšej dedinky, sa po sv. omši zišlo u Janusza celkom pekne mladých s tým, že nevedeli, že sme tu. (Janusz povedal, že by druhý krát bolo dobré po dedinke porozvešať a polepiť oznam na malých plagátikoch, že bude nejaké stretnutie s mladými, že pozývame všetkých…no, neviem, uvidíme). Čo bolo však pekné, boli stretnutia s deťmi. Myslím, že zo všetkých dediniek, v ktorých sme boli, práve deti zo Struhy nám najviac prirástli ku srdcu, asi preto, že sme s nimi boli najdlhšie, pretože mladí neprišli, mohli sme sa o to viac venovať deťom. O čom chcem ešte povedať, je Silvester. S Valérom sme sa dohodli, že najprv pôjdeme ku nim na večeru a potom, na dvanástu hodinu do kostola prežiť s Pánom prechod medzi rokom 1998 a 1999. Večera bola super a po nej sme sa ku kostolu odviezli na "toyote" - kone zapriahnuté do saní - no proste romantika jak fras… všetci na saniach cez dedinku, za nami brechajúci pes, na hodinkách nestíhajúcich 12 hodín, pokoj, ticho (žiadne petardy-iba pár od Valéru) pohoda, tma bez neóniek, svetlo mesiaca… asi tak sme prežili prechod zo starého do nového roka. Zvláštne a pekné zároveň…Pane, vďaka!
Po polnoci sme mali v kostole sv. omšu, po nej adoráciu pred Sviatosťou Oltárnou a potom sme si už len spievali…

Druhý deň misie v dedinke Struha - sv. omša a malý zázrak s tetuškami...

Na druhý deň sme boli dohodnutí, že po sv. omši sa stretneme s deťmi. Na sv. omšu prišlo celkom pekne ľudí. Janusz navrhoval, žeby sme niečo zaspievali, ale opatrne, lebo jedna ťoťa Aňa - staručká babka, ktorá bola hlavnou speváčkou v kostole, spieva len poľské koledy a nedovolí moc spievať po ukrajinsky - prečo? - misionári , ktorí tam pôsobili oddávna, boli poliaci. A tak sú starší zvyknuti na bohoslužobnú reč - poľštinu a robí im dosť problém hovoriť teraz všetko po ukrajinsky - ešte nie sú tak zvyknutí. Mladší už ale po poľsky nerozumejú, a tak si babky spievajú poľské koledy a ostatní nerozumejú…A s gitarou? Bože chráň! A tak sme nechceli provokovať - Valera povedal, že treba začať skôr, ako ťoťa Aňa, lebo ináč sa ku slovu nedostaneme, ale nemali sme až takú guráž, hoci ja som mal trochu chuť… Ja som sa už obliekol do miništrantského a šiel dievčatám dať čítania, nech prečítajú. Trochu som pri nich zostal sedieť, babky spievali a Janusz spovedal… Zrazu babky prestali spievať a ja som sa obzrel dozadu. Tety s úsmevom na tvári a povzbudením v očiach naznačovali, aby sme nejakú pieseň zaspievali. Trochu zarazený som sa spýtal (iniciatívne), či vedia "Tichú noc". Že nie, ale žeby sme zaspievali. Mali sme trochu viac spevníkov a tak sme im dali spevník a začali spievať. Na druhej strane som videl, že tety by aj chceli spievať, ale nemajú spevník, a tak som si ku jednej čupol so spevníkom v ruke a ona i tety okolo, začali spievať. Keď sme dospievali, chceli ešte ďaľšiu a tak sme si zaspievali niekoľko ukrajinských kolied. Teta, pri ktorej som čupel a držal spevník, potisla ostatné tety a uvoľnila mi miesto a tak som si sadol a spievali sme. Keď sme dospievali, prišiel som naspäť do sakristie s tým, že tety už akože spievali na začiatok sv. omše "Tichú noc" (to už Ďuri doniesol toľko spevníčkov kolied, koľko sme mali a spievali so spevníkmi v rukách normálne s úsmevom na tvári už skoro všetky tety). Valera s Januszom sa len tak na mňa pozreli s údivom, prekvapením a otázkou v očiach, že ako som presvedčil tety a hlavne tetu Aňu, aby spievali po ukrajinsky, veď teta Aňa sa s kňazmi doslova háda, prečo zavádzajú ukrajinčinu na sv. omšu, keď sa má slúžiť omša po poľsky. Ja, reku, neviem, ktorá je teta Aňa, ale spievať začali úplne v pohode a neviem vonkoncom, prečo…Neskôr som sa dozvedel, že babka, ku ktorej som si čupol, bola teta Aňa, že po sv. omši tetám rozprávala, ako fajne som ku nej prišiel s tým spevníkom (myslela si - bol som v albe- že som kňaz) a ako milo a prívetivo (hm,hm) som jej ho ponúkal, aby spievala… neviem, v čom Pán zase zabodoval, prišiel som k tete, ako ku každej… Pán vie, čo robí…normálne si tety pochvaľovali a boli ták spokojné, že to Januszovi ani Valerovi nešlo od hlavy…
Po sv. omši som sa ich ešte pýtal, či chcú strtenutia ruže - normálne vedeli o čo ide, že také stretnutia už majú a dokonca až dve… Tak som im povedal, že cez leto prídeme pozrieť na stretká…
Zaujímavé bolo, že sme sa od Janusza dozvedeli, že sme prišli do prevažne rímokatolíckeho prostredia, že grékokatolíkov je tam veľmi málo. Bol to dobrý nezvyk, počúvať Ukrajincov, ako sa modlia našu litorgiu. Bolo to totálne netypické pre východ…aspoň na to čo som bol zvyknutý.

Prvé stretnutie s deťmi

Stretnutie s deťmi po sv. omši bolo čisto pesničkové a zoznamovacie, pretože dosť veľa detí šlo po sv. omši domov na obed, že bývajú dosť ďaleko a že prídu poobede. Niektoré však zostali. S mladými sme sa mali stretnúť takisto poobede, ale neprišli - ako som hovoril, nevedeli, že sme v Struhe…
Poobede sme sa rozprávali o Vianociach cez príbeh dvoch bratov, ktorí chceli darovať Ježišovi dar najväčšej hodnoty ( dali omylom dobrý skutok lásky a ten vyhral - dzvony zadzvonyly ). Potom sme si kreslili a spievali. Myslím, že sme sa s deťmi tak dobre za ten jediný deň zoznámili, ako by sme sa nezoznámili ani za týždeň - boli veľmi otvorení…prešiel však deň a oni museli už o 16.00 hod odchádzať, aby ešte akotak zavidna prišli domov - bývali dosť ďaleko.
My sme však boli už dohodnutí so sestričkami z Verbovca na tom stretnutí s mladými kvôli ukrajinským pesničkám. Tam sme mali mať aj večeru.
Hneď, ako sme prišli nás privítalo kopec sestričiek a mladí (jeden chalan - ostatní dievčatá). Privítali nás bombonierou, v ktorej namiesto cukríkov boli papieriky s otázkami. Každý si jeden "cukrík" vytiahol a odpovedal na otázku. Tak sme spolu ešte s modlitbou začali toto stretnutie. Neskoršie sa začalo spievať. Raz sme spievali my slovenské alebo ukrajinské piesne a raz dievčatá ukrajinské, alebo ruské. Všetky boli nádherné a aj sme si ich nahrali na kazetu. Neskoro večer sme sa rozlúčili (inak by sme spievali aj do rána) a šli do Struhy.

Druhý deň v Struhe s deťmi

Na ďaľší deň sme sa stretli s deťmi najprv doobeda, keď sme si rozprávali o nebi a pekle príbehom o dlhých lyžiciach, spievali a kreslili si (deti to kreslenie úplne zobralo) a poobede, keď znovu neprišli mladí, sme všetci spolu šli vonku na jedno jazierko, ktoré bolo zamrznuté. Tam sme si písali do snehu, hrali sa hry, samozrejme aj guľovali sa a nakoniec sme našli taký pekný briežok, z ktorého sme sa kotúľali, kotrmelcovali a skákali všelijaké premety. Deťom sa to veľmi páčilo a samozrejme aj nám, čo sme tam spolu s nimi diveli (samozrejme s nadhľadom…všakáno). Potom sme deťom rozdali darčeky na pamiatku, sladkosti a obrázky a šli sme spolu na faru, kde sme sa ešte trochu pohrali. Veľmi pekné bolo, že deti v tejto dedinke boli veľmi slušné, zobrali si, čo sme im ponúkli a nehľadeli silou mocou uchmatnúť čo najviac pre seba… Na rozdiel od iných dediniek, kde sa niektorí postavili (klasicky) do radu aj viackrát a brali, ako by horelo…asi dosť často preto, že sami nemali a nedostávali darčeky (napr. od svojich rodičov na Vianoce dostávali buď cukríky, alebo nič…).
Neviem, ale za ten deň a pol, čo sme sa s deťmi stretali, hrali a rozprávali, sme sa s deťmi tak zoznámili, že sa nám všetkým veľmi ťažko s nimi lúčilo. Veľmi nám kládli na srdce, aby sme cez leto prišli, že budú čakať. Z mladých sme poznali len jednu, ktorá sa učila za učiteľku a bola aj pre nás takou oporou, veľmi solídna... uvidíme cez leto...

Naša druhá misia - Šebutince

Večer okolo 5.-6. hod. sme sa pobalili, najedli, pretože Januszovi volala teta Ľuda z ďaľšej dedinky, že ak chceme prísť a zoznámiť sa s mladými, nejako nadviazať kontakty, máme jedinú šancu - mladí sa stretávajú dnes večer v klube o 20.00 hod. Že tam majú diskotéku, pričom hudbu si púšťajú z magnetofóna sami. Šebutince boli veľmi ďaleko od Struhy, preto sme museli ísť skôr... A tak sme sa rozlúčili s Januszom a Valerom a nasadli do auta znovu za noci cestovať do druhej dedinky. Januszovi sa pokazilo auto, a tak sa len dohodol s Milanom o tom, žeby prišiel za ním, aby na našom aute mohol obísť v nedeľu dedinky, v ktorých mal ohlásenú sv.omšu. Neskoršie sa pravdepodobne prešvihlo spovedanie, alebo iné záležitosti, a v ďaľších dedinkách sa posunul čas ich príchodu, tak potom museli trochu čakať. Janusz to bral s pokojom a to sa mi páčilo, veď keď niektoré veci nemôže človek zmeniť, prečo by sa mal nad tým zbytočne trápiť? Hoci niekedy sa aj u mňa aj u Janusza pritrafilo, že aj sa to dalo vybaviť načas, ale kvôli nám to nevyšlo presne. A tak niektorí dosť zbytočne čakali... Tak to bolo aj s nami, ale väčšinou preto, že tí, u ktorých sme bývali, nám na raňajky dali jedlo, ako na obed a na obed, ako na svadbu a večer znova dosť veľké a ťažké jedlo a nám s našimi plnými žalúdkami to vždy šlo veľmi pomaly... potom sme často meškali na dohovorený čas s deťmi a mladými.
Pri ceste do Šebutiniec sme samozrejme ako vždy zablúdili. Ako vždy sme ale zastavili jedno auto, čo šlo oproti a spýtali sa na cestu. Ujo vodič bol tak ochotný, že nám ukazoval cestu - my sme šli za ním a až keď nás vyviedol na vcelku bezpečnú cestu, na ktorej by sme "nemali už" zablúdiť, on šiel svojou cestou ďalej a my tiež. Na ceste tam sme ešte veľa krát vychádzali z auta, utekali pred domácimi psami a pýtali sa niekedy prestrašených, ale väčšinou veľmi milých ľudí, ktorí nás kúsok aj odprevadili, aby sme zabočili do správnej uličky…

Hľadanie ťoty (rozumej tety) Ľudy

Nakoniec sme s Božou pomocou (a to fakt Božou…) došli až do dedinky Šebutince, takže už zostával len posledný problém - nájsť dom, v ktorom býva Ľudmila Zubaľ. Prvý krát sme sa spýtali mladých na ulici. Tí nám ukázali cestu a ja som sa, reku, keď sú to mladí, spýtal na tú diskotéku, že či idú do klubu. Že hej. Reku, že my tiež a že prídeme za chvíľu. (Babky sa z toho strašne rehotali, že sa len tak spýtam a také dačo poviem…nuž, čo by som nepovedal, veď zbiť ma nezbijú…(alebo hej?)). Keď sme a už znova začali strácať, znova sme natrafili na mladých a spýtali sa na tetu Ľudu. Tiež nám ten mladík povedal, ako máme ísť a ešte, že je jej syn, že sa ešte určite stretneme, ale to sme už za veľkého smiechu pokračovali ďalej. Teta nám potom povedala, že na nás čakal, aby sme spolu s ním šli do klubu. Ako sme už boli na správnej "ulici", ešte bolo treba zistiť, aký dom to má byť. Síce nám povedali, že je to tretí dom od konca ulice, ale tá ulica sa nie a nie skončiť. Tak sme zastavili, že sa ako vždy spýtame ešte raz. Teraz už opatrne s obavou pred "zlým psom" som vošiel do "predomia" a zabúchal na okno. Čudovali by ste sa, ale vyšla teta s ujom a na otázku, kde môžeme nájsť Ľudmilu Zubaľ, trochu zneistene pozerali na mňa a na seba, ale hneď sa spamätali a zahlásili, že to oni sú Zubaľovci. Tak sme sa pekne zvítali, dali auto dovnútra a vybalili sa. Ujo, keď si dával ruku s dievčatami, normálne ako veľký francúzsky gentleman pobozkal im ruku. Dievčatá a aj my sme nachápali (samozrejme boli príjemne prekvapené). Hneď nám začala teta dávať večeru, pričom my sme ešte pred hodinou a pol už večerali. Dievčatá boli samozrejme už plné, my takisto, ale muselo sa zo slušnosti ešte "trochu" zmestiť do našich "životov" (žalúdok po ukrajinsky). To "trochu" znamená obed ako na svadbe s niekoľkými chodmi plus torta na koniec. To sme už boli maximálne mŕtvi a nepomáhali žiadne prosby, žiadne vysvetlenia, jesť sme museli…(to stále ukrajinské "jište, jište, berite, berite!" poznal každý z nás už veľmi dobre).

Boží zázrak s mladými v domčeku...

Nakoniec sme sa dosť oneskorene vytackali s preplnenými žalúdkami až po ústa na cestu do klubu, kde nás chcel silou mocou odprevadiť ochotný ujo. Keď sme prišli od klubu, mladí tam síce boli, ale tancovali asi 4 dievčatá takým miernym krokom. Tak sme sa najprv zoznámili so všetkými a potom sa pokúšali tancovať. Nebol tam však ťotin syn Serijoža, na ktorého sme sa tešili. (Aspoň vyzeral tak najkomunikatívnejšie). Nejakí chalani nám povedali, že išiel s niektorými kámošmi do nejakého domčeka a že možno príde za chvíľu. Lenže nám sa nechcelo čakať a keď ešte k tomu povedali, že oni tam idú pozrieť, pripojili sme sa k nim. Povedali, že ak chceme, môžeme ísť s nimi (trochu sa uškŕňali popod uši - neskôr sme pochopili prečo). Keď sme prišli na miesto, videli sme malú chajdičku, do ktorej keď sme vošli, cez hustý dym sa nedalo pozerať. Dostali sme len upozornenie : "Uváha, uváha! Popalyš paľto!" (samozrejme voľne prerozprávané slovensko-ukrajinčinou). Totiž na posteli bola zavesená rozpálená špirála z tenučkého drôta. Tá im vykurovala v zime tú malú chajdičku. Vždy, keď sa už nedalo dýchať, chalani otvorili dvere a zapli do zástrčky tú provizórnu "špirálu" . Najlepšie bolo, že chalani tam mali vodku a víno a pili jedna radosť. Samozrejme zajedali klobásou, slaninou a chlebom. No? Pane Bože. Čo teraz? No povedz? O čom sa zhovárať? Ajajááááj! Maximálne som nevedel… Ani neviem ako a o čom sme sa začali zhovárať, ale išlo to celkom dobre a aj sa všetci bavili… Babky s Ďurim sedeli trochu ďalej odo mňa a tí, ako o tom rozprávali, mali zo začiatku dobrý šok z toho prostredia, tak asi mnoho nehovorili… Neskoršie však sa to podarilo a celkom pekne si porozprávali…ktovie, ako to brali oni, chalani, vyzerali však veľmi otvorene, až veľmi otvorene, pretože neviem, ako by to dopadlo u nás na Slovensku, myslím, že by nás vyhnali už hneď na začiatku. Čo sme si ale všetci všimli veľmi dobre bolo, že boli všetci veľmi smutní, vycucaní, bez akejkoľvek nádeje do budúcnosti. Bolo im to veľmi vidno na tvári. Myslím, že aj mali na to dôvod. Ich budúcnosť bola veľmi okresaná a podobala sa na našu na Slovensku, len v oveľa väčšej miere.

"V pondelok doma nebudem ..."

Perfektné bolo, keď sme boli asi v polovičke nášho rozhovoru s chalanmi, Ďuriho (aspoň podľa toho, čo nám potom rozprával ) chalani prosili, žeby im zaspieval nejakú slovenskú pieseň. Ďuri moc nechcel, ale potom si povedal : " No čo, však prečo nie?" a tak zareval z plného hrdla (na tú malú chajdičku - vtedy, hovoril, že sa veľmi perfektne uvoľnil od toho napätia) pieseň : "V pondelok doma nebudem ..." Ja som o tom nevedel, lebo som sedel trochu ďalej od Ďuriho a rozprával sa s chalanmi. Myslím ale, že to nečakali ani tí, ktorí sa ho na to pýtali a ani tí, ktorí sedeli okolo neho. Aj ja, aj oni, proste všetci sa zrazu strhli, že čo sa robí. Ale po chvíľke sa s úsmevom znovu upokojili. Bolo to dobré...myslím, že aj oni sa potom odreagovali a bolo to menej napäté. Neskoršie sme im chceli naladiť ich gitaru so strašne starými strunami (jedna bola roztrhnutá, ale spletená, takže sa nedala naladiť), ale nepodarilo sa to. Potom sa pod zadkom jedného chalana objavila "garmoška" - akordeón. Tak sa hľadal niekto, kto by na tom vedel hrať. Ďuri sa dobrovoľne nasilu toho ujal (veď ako jediný vedel na ňom hrať ). Vyskúšali sme niektoré ukrajinské národné piesne a potom Ďuri chcel zaspievať chalanom slovenskú : "Héj, Janóó, kde je tá tvoja krava, čo mlieko dáva...". Bolo to srandovné, myslím, že sme im strofy aj prekladali do ukrajinčiny.

Vyhasnuté oči, malá nádej do budúcnosti...

Trochu sme sa zoznamovali. Bolo tam medzi tými chalanmi aj jedno dievča. Vyzeralo veľmi slušne. Jej chalan sedel vedľa nej a podľa babiek sa k nej správal veľmi jemne a láskavo. Jeho oči boli tak veľmi vyprahnuté a aj smutné, po niečom hlboko túžiace. Také oči mali viacerí. Zaujímavé, Pane... Daj im prosím svetlo do tmy, v ktorej blúdia a hľadajú. Ukáž sa im, prosím, ukáž im svoju tvár a uspokoj ich srdce, ktoré je prepĺňané smútkom...
Bolo to zaujímavé, ale chalani sa trochu rozrozprávali o škole a trošku o sebe a o svojej vyhliadke do budúcnosti (no, nič optimistické). Celkovo nás, myslím, prijali. Pane, len Ty vieš, čo si v ich srdciach urobil. Vďaka... no daj, prosím, aby svetlo, ktoré si v ich srdciach zapálil v tomto čase, svietilo naďalej. Živ ho v nich Ty sám. AMEN.
Keď už bolo okolo 3. hod. po polnoci, všetci sme sa zdvihli a šli domov. Spolu... Vždy sme sa pekne rozlúčili a takto "strácajúc" ľudí dedinkou, sme prišli so Seriožom do domu tety, kde sme našli spať Milana, ktorý sa pripravoval na svoju prvú ukrajinskú sv. omšu, kým sme my boli v klube a s chalanmi. Potom hovoril, že kým len prečítal všetko, čo mal na sv. omši hovoriť, prešli 2 hodinky. Potom už prichádzala polnoc a šiel spať. Kázeň si pripravil po poľsky.
Už sme boli veľmi unavení a tak sme sa pomodlili každý osobitne...

Prvé ráno v Šebuntinciach

Ráno bola v izbe dobrá kosa. Múry, cez ktoré sa vykurovalo v domčeku boli už chladné ( pec bola v podstate vmurovaná do steny, pričom komín prechádzal vodorovne kľukato cez vnútorné steny izby. V stene sú potom otvory na vymetanie komína, samozrejme zavreté a zamaľované. Keď sa kúrilo, bolo to veľmi príjemné, lebo ste nikde nevideli radriatory a v izbe bolo teplo, len steny boli teplé - v podstate ako u nás s podlahovým kúrením.)
Ráno nás už čakali deti, ktorým teta Ľuda povedala, že bude stretko. Vymýšľali sme, čo urobiť na začiatok, aby sme ich zaujali, pretože teta povedala, že všetci sú zvyknutí na to, že keď sestra Mária príde, najprv prídu aj deti a aj mladí a sestrička potom povie mladým, kedy majú prísť. Že na začiatok treba dať niečo veľmi zaujímavé, aby prišli aj potom. Tak sme sa rozhodli pre scénku o hriechu - na prostriedku je stolička a na nej papier s nápisom : "Pozor! NEDOTÝKAŤ SA! Čerstvo natreté! HRIECH!". Jeden človek však obchádza stoličku a papier ako nepotrebný a príliš "strašiaci" odhodí. Potom sa najprv jednou rukou a potom druhou, oboma nahami a nakoniec aj zadkom prilepí o stoličku. Nešťastný, uvedomujúc si, že sám si nepomôže, zostane smutne sedieť bezvládny na stoličke. Prichádza Ježiš, ktorý chce pomôcť, ale človek najprv nechce. Potom, keď si po márnych pokusoch znovu uvedomí, že sám nič nezmôže, poprosí Ježiša o pomoc. Ježiš prichádza a za radosti a jasotu človeka ho odliepa zo stoličky a oslobodzuje...
Prišli "menší" mladí a deti a tak sme to zahrali. Tuším, že Blanka do toho brnkala na gitare. Deti to zaujalo a po scénke sme sa o tom rozprávali a prišli na to, že často pri nás stojí Zlý a šušká do ucha : "Neboj! To nie je také zlé! Ono to aj chutí a je to celkom zábavné a "v podstate" dobré. Je to fajn, tak to urob!" A často ho poslúchneme a Diabol sa veľmi teší s tým, že znovu ďaľší, kto by mohol byť s ním nešťastný naveky. Všetko, čo on hovorí, je klamstvo. No netreba zúfať, lebo vždy stojí pri nás aj Ježiš a ten hovorí každému z nás, čo by sme mohli urobiť dobré a v čom inému pomôcť. Vedie nás k láske k iným a narozdiel od Diabla túži, aby každý bol s ním naveky šťastný. Je na každom z nás, či povieme "Nie!" diablovi a Ježišovi "Áno!". A na koniec... Ak sa stane, že povieme Diablovi "Áno!", Ježiš, keď prídeme k nemu s ľútosťou a prosbou o odpustenie, nám zakaždým odpustí. Teda netreba to nikdy vzdávať.
Potom sme si s deťmi vymaľovávali vianočné obrázky a hrali sa.

Nebolo treba veľa slov

Poobede mali prísť mladí... A normálne prišli všetci tí, s ktorými sme včera večer boli v tej maličkej chajdičke z hlinených tehál. Niektorí vôbec nechodievali do kostola a na stretká s Máriou. Bolo zaujímavé, že práve teraz prišli. Okrem nich aj niektorí, ktorých sme ešt e v klube pozvali. Bolo hneď vidno, že sa s nimi pravdepodobne nebude dať preberať niečo hlboko duchovné a ani modlitbu od nich nebude možné žiadať. Väčšinou to boli mladí od cigarety a vodky, trošku "zhýralí" ale nie tak, žeby úplne stratení, len hľadajúci a pri tom úpornom hľadaní skočili diablovi do pasce... Boli veľmi vnímaví a ako jediní mladí zostali po každej scénke, čo sme im hrali ( o dvoch priateľoch, ktorí z lásky k sebe priali jeden druhému len to najlepšie a potom aj o hriechu ), veľmi zamyslene ticho. Vždy sa ich to hlboko dotýkalo. A nebolo ani treba veľa slov, veľmi dobre chápali, čo scénka chcela povedať. Boli veľmi zlatí a myslím, že aj vďační, že im niekto povedal niečo o Bohu. Pane, pevne verím, že si hovoril cez nás Ty a Tvoje slová sa stali svetlom pre nich na ich ceste pri ich hľadaní.

Spevavé duše

Veľmi radi spievali (teda, veľmi nespievali, babky mi hovorili, že sa len pozerali na mňa, ako spievam a len počúvali, alebo sa pozerali niekam do neznáma, dosť smutne a melancholicky, veľmi zamyslení...) a to ruské populárne piesne - v tom spevníku boli prepletené aj nábožné piesne a tak sme im občas zaspievali aj takú. Neprotestovali, ba naopak, tie piesne sa im páčili a myslím, že im aj niečo dali. Veľmi sme sa spolu nemodlili. Len na začiatku a na konci klasicky ako jedna rodina (Otče náš, Zdravas a Sláva za ruky sa držiac). Myslím, že aj toto držanie sa za ruky bolo pre nich niečo oslovujúce. Pesničkám nebolo konca kraja, ale nakoniec sme sa kvôli sv. omši o 15.00 hod. museli rozlúčiť s tým, že večer prídeme do klubu, lebo mali znovu diskotéku.

Sv. omša a koledy s bábuškami

Na sv. omšu prišli len babky aj napriek tomu, že sme deti aj mladých na ňu pozvali. Babky však boli veľmi zlaté. Učili sme ich ukrajinské koledy, oni nám zas spievali poľské. Veľmi rýchlo sa však naučili spievať a potom, ako sa zopár babiek vyspovedalo, začala sv. omša - prvá, ktorú mal Milan na Ukrajine po ukrajinsky. Bolo to veľmi krásne, ako sa snažil a myslím, že mu to išlo veľmi dobre. Kázni babušky rozumeli, veď bola po poľsky. Čo bolo na nich veľmi pekné bolo, že veľmi otvorene a veľmi priateľsky nás všetkých prijali ako svojich... ...staručké, zošuverené, ale srdcom dobré babušky.

Pán sa staral až príliš - až sme nevládali

Po sv. omši, ktorá bola v jednom z domčekov v dedinke u jednej rodinky, nás zavolali na večeru. Znovu veľký problém - ako sa najesť, aby nám zostalo ešte miesto pre večeru u tety Ľudy. Akokoľvek sme sa však snažili jesť máličko, jedla bolo tak veľa, že sa nedalo... Vždy priniesli niečo nové, keď si už človek myslel, že je koniec. A ako koruna bola torta... To sme už nevládali. A tety len : "Jište, jište! Berite, berite!" Museli sme im veľmi veľa krát hovoriť, že nejeme preto, žeby nám to nechutilo, ale preto, že sme už stráášne prejedení. Dievčatá si vehementne pýtali recepty a tetám to vždy veľmi zalichotilo.

Návšteva u Koľu

Celí natlačení jedlom sme sa "odgúľali" k tete Ľude, kde, keď sme videli tetu, ako pre nás pripravuje večeru, celí zhrození sme ju prosili, aby s večerou ešte počkala, že sme práve úplne preplnení. Teta bola veľmi smutná, lebo kvôli stretnutiu s mladými a deťmi sme nestihli obedovať (čo nám vôbec nechýbalo). Teraz sme jej museli veľmi jemne vysvetľovať, že sa to vonkoncom nedá... A tak sme s tetou šli pozrieť pred diskotékou ešte do Koľu - 22-ročného chlapca, ktorý mal zvláštnu chorobu - zmenšovalo sa mu telo a kosti a bol maličký ako 4-ročný chlapček. Ľudia k nemu moc nechodili navštíviť ho (aj teta Ľuda), pretože nevedeli, o čom sa majú s ním rozprávať. Jediná sestra Mária našla k nemu cestu a chodieva k nemu pravidelne. Teta Ľuda sa dosť obávala, či sa to podarí a tak sme sa pomodlili, aby nám Duch sv. osvietil rozum a hlavne srdce...a...Pán naozaj pomohol. Stretnutie bolo veľmi pekné (až na to, že Ďuriho skoro zožral jeden psík z tých, ktorých mali na dvore priviazaných i odviazaných - aj keď to vyzeralo strašne, nebolo to nakoniec také zlé - Ďuri prežil). Zhovárali sme sa, ani už neviem, o čom a potom sme si spievali zo Zirky koledy. Teta domáca bola véľmi rada kvôli pesničkám ( mali sme aj gitaru...). Hovorila, že by sme mohli zostať celý večer spievať, ona by veľmi rada počúvala... Myslím, že aj Koľovi sa to páčilo... Nakoniec sme sa rozlúčili s tým, že sme si urobili spoločnú fotku a šli opatrne pred psíkmi von na ulicu.

Zábava a la Ukrajina!

Nič sa nám nestalo a s tetou Ľudou a s jej ťažkým srdcom sme sa dohodli, že večeru asi presunieme na ráno...a šli sme do klubu. Tam boli síce mladí, ale ako vždy, náš cár tam ešte nebol (Serjoža, babky ho tak nazvali, pretože keď podával ruku na servus, podával ju ako cár, ktorý čaká, že mu ju pobozkajú. Keď stál, bol takisto majestátne rozkročený, ako cár...). Nikto poriadne netancoval, a tak sme tam začali víriť hladinu my ( rozumej "šalieť"... ) Niektorí sa pomaly pripojili a v niektorých momentoch tancovali skoro všetci…Ale poviem vám, to bola zábava! Perfektne sme sa tam s niektorými zoznámili a spoznali ešte lepšie… Na konci zábavy sme sa spolu so všetkými odfotili a šli domov. Dievčatá boli trošku zhrozené z cára ( žeby sa do niektorej z nich zaľúbil a naznačoval jej niečo? Bolo to rozhodne pre babky veľmi nepríjemné, lebo tie naznačovania neboli dvakrát slušné…A tak sme sa veľmi rýchlo ponáhľali domov. Cár s kámošmi a kámoškami ešte niekde šli. My sme sa vrátili k tete Ľude, kde nás čakal Milan, ale už spiaci…

Druhý deň v Šebutinciach

Na druhý deň sme s deťmi hrali príbeh "Zázračné zvony" a s mladými dvoch priateľov. Deti šli skôr ku Dnestru a stavali snehuliaka, hrali sa s našimi babkami a my dvaja sme zostali s mladými na stretku. Po ňom sme tiež šli ku Dnestru ( teda, bola to len jedna z riek, ktoré sa do Dnestra vlievali, no sama bola taká široká ako naša Oravská priehrada… ). Milan zatiaľ s tetou Ľudou obehol dedinku (myslím, Berehovec) a tá ležala priamo na brehu Dnestra, tak cez hmlu Milan videl samotný Dnester (nebol zamrznutý) a tam vyspovedal niekoľko tiet a potom šiel aj ku Koľovi, aby ho vyspovedal a aby Koľa prijal sv. prijímanie. Bolo to úžasné, ale Koľa to sám chcel. Pane Bože, vďaka!

Srdcia blízke ako po 100 rokoch

Pri rieke (nezišli sme dole ku rieke - bolo to obrovské údolie, ktoré rieka vyhĺbila, zostali sme iba na "brehu" ) sme sa s mladými samozrejme najprv guľovali a potom hrali a naháňali a tak… Na koniec sme im ešte darovali darčeky, odfotili sa a šli domov. Pri dome tety Ľudy sme sa ešte rozlúčili, zaujímavé, ako najlepší dlhoroční priatelia. Toto som nechápal, ako sme sa za deň a pol tak zoznámili, že bolo ťažko sa lúčiť. Pane môj, nechápem, ale Ty vieš, Ty poznáš srdcia a vieš, čo sa v nich deje. Buď, prosím, pre nich tým najlepším Priateľom, pri ktorom budú mať vždy istotu, že ich neopustí, že ich bude ľúbiť aj keď akokoľvek hlboko klesnú a čokoľvek zlé urobia…že vždy majú šancu prísť, oľutovať a Ty im VŽDY odpustíš…

Smutne prekazený plán Boha alebo "on myslí aj na tých najmenších veľmi ďaleko..."

U tety sme sa už "len" najedli, pobalili a po spoločnej fotke aj s cárom vyštartovali na cestu do Novej Huty. Ešte, čo musím povedať je, že teta ma prosila, či nemáme so sebou taký veľký kríž na stenu do miestnosti v jej domčeku, ktorú poskytla na stretnutia s deťmi a s mladými. Musel som s bôľom povedať, že zostal na Slovensku. To som nechápal. Prečo? Nuž, ešte keď sme boli na Slovensku, jedna kámoška u nás v Námestove mi po návšteve u nich dala do ruky tašku a povedala : "Máme tu také veľké kríže doma a neviem, čo s nimi. Zober ich na tú Ukrajinu, možno sa to niekomu zíde a podarujete to niekomu." Tak som ich zobral, ale vôbec som nechápal, načo sú a pýtal sa : "Pane, neviem, čo s tým chceš, veď sa nám to ani nevmestí do auta". Stále však, že sa zmestí, prečo by sa nezmestilo? Nakoniec som sa však rozhodol, že je to blbosť brať také veľké kríže a nechal som ich doma. A tu zrazu… Obdivujem Ťa, Pane, ako úžasne vieš spĺňať túžby človeka. Na druhom konci sveta niekomu povieš, aby daroval kríže, vybavíš aj prepravu a tu stačí, že jeden Robo si povie : "Pane, Bože, však to je blbosť!" a akosi sa to nepodarí… No, ale cez leto sa tam určite dostanú, Pane…prepáč, že Ti niekedy tak málo verím…
Ešte jedna vec, čo sa nám nejako nepodarilo… Nešikovne mladí drgli do stolíka, kde bola položená veľká socha Panny Márie, samozrejme zo sádry a … rozbila sa … Teta to veľmi pekne povedala : "A čože by som sa hnevala, deti si to urobili a bolo to pre ne. Oni nech sa hnevajú na seba…" Darovali sme tete však podstatne menšiu ale predsa sošku Panny Márie…

Cesta do Novej Huty

Cestou do Novej Huty sme znovu párkrát zablúdili, pričom sme museli ešte naplniť nádrž benzínom a vrátiť sa do Novej Huty. Tam sme hľadali kostol a faru, kde podľa toho, ako mala sestrička Mária dohodnúť, mali stáť nejakí človiečikovia, ktorí nás mali po jednom zobrať do svojich domčekov, pretože viacerých kvôli zime nemohli zobrať. Po navigácii jednej tety sme sa nakoniec ku kostolu dostali. Tam nás vo fare čakala teta so svojou dcérou Dianou a synom Slávikom. Povedala, že nikto sa neprihlásil z ľudí, ktorí by nás zobrali do domu (asi preto, že nemali dosť jedla, aby nás mohli chovať, ako na svadbe, lebo teplo, ako povedala sestra Mária, určite aspoň v jednej izbe mali…). My sme sa (teda babky, Ďuri a Milan ) strachovali, že ak budeme každý v jednej rodinke, ťažko sa budeme dohadovať na programe a potom tu bol aj jazykový problém - dohovoriť sa s domácimi. Teta povedala, či nám to nebude vadiť, že budeme spolu na fare, lebo ináč sa asi nebude dať… Jedlo nám vždy donesie. Teta potom odišla aj s deťmi a my sme si prvý krát na Ukrajine mohli zvoliť množstvo jedla na tanieri. Boli to veľmi malé množstvá, až nič, veď u tety Ľudy sme sa najedli aspoň na týždeň.

Vzácna spoločná modlitba

Prvý krát sme sa pred spánkom spoločne pomodlili a bolo to úžasné spolu sa modliť po takom dlhom čase…verte mi! Na druhý deň sme sa doobeda stretli s deťmi a ako vždy sme sa najprv zoznamovali a potom sme si hovorili o "zázračných zvonoch". A znova sme sa hrali a kreslili.

Deň v Novej Hute

Poobede sme sa stretli s mladými. Tam sme sa pokúsili na začiatku pomodliť desiatok so svojimi vlastnými modlitbami, ale nešlo to… Potom scénku a na koniec žalmy tak, ako na starom mieste v Haničach s mladými - prečítať, chvíľu premýšľať a potom hovoriť čisto slová, ktoré nás zo žalmu oslovili. Myslím, že toto ich trochu oslovilo. Miestami sme ich učili pesničky. Zaujímavé, že práve pri tichých melancholických piesňach boli najsústredenejší a najviac spievali…
Na koniec po stretku povedali, že tú scénku s hriechom už videli… Totiž v tejto dedinke sestričky už pôsobia 6 rokov, katechetizujú a už aj majú rozbehnuté stretká. Takže táto dedinka by cez leto potrebovala vyššiu pomoc, ako len hry a piesne. Niečo hlbšie a systematickejšie. Preto sme aj neskoršie rozmýšľali ísť do takých dediniek, v ktorých ešte vôbec neboli alebo len málo krát sestričky. Že nebudeme zdvojnásobovať prácu, pričom na iných miestach úplne chýba. Tak sme sa neskoršie aj pýtali sestričiek, kde by sme mohli ísť, kde oni nestíhajú, alebo ešte nie sú. Zatiaľ máme niektoré typy. Pán vie kde nás pošle. Treba zatiaľ počúvať…
Večer sme si urobili sv. omšu v kostole a pozvali mladých aj starších, ktorých sme stihli, že ak chcú, môžu prísť. Najlepšie bolo, že Milan, preto, aby aspoň trochu mladí rozumeli z kázne, nechcel ju hovoriť po poľsky a tak ma poprosil, že on má myšlienky, že keby som sa im po ukrajinsky prihovoril ja…Bol to dobrý šok, v podstate som mal kázať… Nakoniec to dopadlo dobre a sv. omša prebehla veľmi pekne.

Večer v klube

Po sv. omši nás len tak medzi rečou väčší chalani pozvali do klubu. Že ho idú otvoriť a že prídu po nás. Tak sme ich čakali… Už sme sa aj najedli, aj trošku pospali, až nakoniec prišli dievčatá (Dianna a …) a zaviedli nás od klubu. Tam boli niektorí starší (25 rokov?) a niektorí zase mladší. Hrali na harmonike a spievali. My sme sa k nim hneď pridali s gitarou a spievali s nimi. Ďuri potom trochu hral tiež na harmonike. Keď boli také svižnejšie piesne, tancovali sme s babkami, lebo im sa strášne chcelo tancovať a okrem toho boli aj trochu unavené a tancovali aj preto, aby nezaspali… Ďuri potom doniesol ruské populárne pesničky a z nich sme spievali dosť do neskora. Potom sme sa s nimi rozlúčili a pozvali na stretko na ďaľší deň…

Štedrý deň na Ukrajine

Druhý deň bol v podstate ako u nás Štedrý deň. O 10. hod. bola sv. omša a mal ju prísť odslúžiť staručký verbista z Verbovca otec Gregor. Najlepšie bolo, že asi o 9.00 prišla sestra Mária s tým, že otec Gregor nepríde na omšu, že keď je Milan už v dedinke, nech odslúži tam sv. omšu a ešte v ďaľšej dedinke a on odslúži vo Verbovci - tá mala byť až poobede (pôvodne to malo byť naopak). Milan bol maximálne zaskočený, nemal ani kázeň ešte pripravenú, neprečítal si ešte všetky liturgické texty a modlitby a bolo treba pred sv. omšou ešte spovedať, takže si to ani nemohol pripraviť. No…myslím, že bol maximálne zaskočený. Nakoniec to ako tak zhltol a sv. omša začala. My sme ešte počas jeho spovedania učili tety ukrajinské koledy, ale móc sa im nejako nechcelo… ale spievať spievali. Najkrajšia bola kázeň. Strášne sme Milanovi držali palce. Sestrička poslala jedno dievča, ktoré veľmi dobre rozumelo po poľsky a prekladalo Milanovu kázeň vetu za vetou (veľmi pekne) - cítil som sa ako keď sv. otec prišiel na Slovensko. Jemu síce neprekladali, ale ten jej preklad a podanie toho prekladu bolo tak profesionálne, že ja som nestíhal. Škoda, že sa nedá všetko vyjadriť slovami…

"Did moroz" alebo svätý Mikuláš po ukrajinsky

Po sv. omši mali ešte deti zostať, pretože mal prísť "did moroz" aj so snehulienkou - zaujímavé, čo? Aj prišiel. Bol to jeden mladý chalan a snehulienkou bola Dianna. Čosi na začiatku zahundral popod nos, že sme mu nerozumeli a potom začali hneď rozdávať darčeky. Detí sa hneď nakopilo a každý sa snažil uchmatnúť čo najviac…Každý spokojne odchádzal.

Stretnutia s deťmi a mladými

Ešte sme sa potom doobeda s deťmi niečo zahrali a po obede Ďuri a Blanka šli s deťmi vonku a my sme zostali s mladými na stretku - prišlo ich veľa, až príliš, že sa až nevmestili do izby. Prišli aj tí, s ktorými sme sa večer v klube stretli. Zahrali sme im scénku o dvoch bratoch (priateľoch) a rozmýšľal som, čo ďalej… Pretože rád by som aj spieval ruské piesne, čo tí z klubu aj chceli, ale uvedomoval som si, že teraz sme na stretku avečer sa znovu stretneme v klube a bolo bytoho už veľa. Reku, keď sme na stretku, tak sa aj pomodlime. A vyskúšal som ako včera desiatok, pričom každý sa pomodlí jeden Zdravas a v strede sa vlastnými slovami pomodlí… Niektorým to šlo (čo sa včera asi okúňali), niektorým nie a všetci z klubu (neboli príliš veriaci) sa pomaličky, keď mal na nich prísť rad, vytratili. Domodlili sme sa a bolo na stretku už vzdušnejšie. Myslím, že to bolo dobré, hoci to vyzeralo blbo… Spievali sme si a nakoniec sme si znovu prečítali zo žalmov. Potom sme ukončili stretko a okolo 18.00 hod. po nás prišli na štedrú večeru.

Štedrý večer v dvoch rodinkách

Dohodli sme sa totiž s dvoma rodinkami, že pôjdeme ku nim na štedrú večeru…Babky šli do trošku chudobnejšej rodiny a my do trocha bohatšej. Teta z tej bohatšej rozprávala dosť nepríjemne o tej druhej rodine, že lepšie bude, keď pôjdeme ku nej všetci. Povedali sme, že sme sa už dohodli s tou rodinkou, že sa tešia a že by to bolo teraz od nás nepekné… Teta pochopila. Neskoršie som pochopil, že to bol ťah proti chudobnejšej rodine… Nakoniec tá chudobnejšia rodinka ukázala babkám krajšie a bohatšie zvyky, ako nám (u nás to bolo suché). Teta dokonca chcela, že pošle niekoho hneď po šiestej do nich po dievčatá, že počkáme, kým prídu a až potom začneme jesť… Pevne verím, že to bolo nevinné, ale myslím, že ani nie… Nakoniec sme čas, kedy teta poslala Slavika po dievčatá maximálne predlžovali a ukázalo sa, že to bolo dobré. Potom sme sa s nimi všetci spoločne odfotili aj s darčekami, ktoré sme im darovali…

Posledný večer v dedinke

Potom cestičkami, necestičkami sme sa vrátili na faru a potom šli spolu so Slávikom, Dianou a ich sesternicou do klubu, kde už mali aj magneťák, my sme však mali skôr chuť rozprávať a spievať. Nakoniec sme znova spievali a na konci si trocha zatancovali. Keď sme odchádzali, rozbehlo sa veľké získavanie adries a veľké lúčenie, znova (Pane Bože, vďaka!) mi to pripadalo, akoby sme sa už dlho poznali… Vďaka Ti, Pane za ich otvorenosť…a priateľskosť.
S Dianou, Slávikom a ich sesternicou sme sa ešte vrátili späť ku fare, rozlúčili sa ťažko ťažko…Modlitba večer a skoro ráno sme už nasadali do auta smerom na Verbovec (Milanova hláška pri odchode z dedinky : "Za tmy sa vydali na cestu k domovu…" - my sme nemohli a strašne sme sa pučili - aj on to myslel so srandou…).

Posledné pozdravy a vybavovania

Vo Verbovci sme už boli dohodnutí, že sa u sestričiek osprchujeme pred cestou. Trochu sme s nimi ešte dohodli veci okolo leta a vydali sa na cestu na Slovensko.
Pred tým sme sa ešte zastavili u Janusza v Struhe. Vybavili sme dôležité veci ako napr. ukrajinské sv. písma grékokatolícke aj s komentárom pre nás na ukrajinskom stretku. Janusz ich tam mal asi 10 a my sme chceli zobrať zopár. On nám však vehementne dal všetky, však on si kúpi, veď nestoja veľa. Tak Pane Bože, vďaka!
Janusz bol ináč pozvaný pravoslávnym báťuškom na pravoslávnu omšu a kvôli nám trochu meškal. Ešte nám chcel ukázať kostol, ktorý dostavuje v Novej Ušici. Veľmi krásny, pevne verím a modlím sa, aby zostal stáť a nespadol im…Samozrejme, že nestihol na omšu, obdivoval som však jeho pokoj a optimizmus, mňa by už asi roztrhlo od nervóznosti a napätia z toho, že som to znova nestihol. (Janusz ešte scanoval zo slovenského misála niektoré modlitby, pretože, ako hovoril, lepšie sa prekladá zo slovenčiny do ukrajinčiny ako z poľštiny, pretože slovenčina je bližšia ukrajinčine aj skladbou viet a slov…)

Rušná cesta späť domov na Slovensko

Potom sme sa už vydali na cestu späť na Slovensko. Ešte sme netušili, čo nás na ceste späť čaká. Bolo 7.1. teda ako u nás 25.12. - 1. sviatok vianočný. A tak si páni policajti viac ako v iné dni vyšli do ulíc, aby nazbierali peniažkov, koľko sa len dá. Hneď neďaleko Novej Ušice, keď sme sa rozbehli plnou parou vpred, prechádzajúc jednou dedinkou, pri ktorej sme si poriadne nevšimli, kde začína ( totiž značenie dediniek je v každom regióne iné, niekde iba na ľavej strane cesty, čo my nie sme zvyknutí a potom aj tie tabule sú už miestami tak staré, že sme často nevedeli, či je dedinka, či nie, pretože niektoré dedinky boli strašne dlhé s tak roztrúsenými domčekami, že ste nevedeli, či sú to samoty, alebo ste práve v dedinke, pričom cesta sa moc nezmení, stále idete priámo a dier je rovnako veľa)…takže za takejto situácie nás zastavil policajt, najprv srandičky, srandičky a potom pokuta… že za prekročenie rýchlosti. Aj nám na niečom, ako veľká a široká pištoľ ukázal na displeji ako zo starej ruskej kalkulačky "Elektronika" rýchlosť 87 km/h. Uff, uff… Ujo chcel od nás hrivny, lenže my sme mali len doláre. Robil sa, že doláre nám nemôže zobrať a hrozil nám, že nás bude musieť poslať do Kieva na nejaký komisariát a potom ešte niekde…(viete ako, mávajúc vašim vodičákom v rukách mohol hroziť všeličím…) Evidentne nás chcel vyhecovať k tomu, aby sme mu aj bez bločka dali peniaze, pretože povedal, že na bloček môže len hrivny… A tak po uisteniach, že sme dobrí ľudia a môže sa spoľahnúť, že nikde nevyzradíme, že od nás zobral pokutu bez vystavenia bločka. Tak sme mu dali 10 dolárov. On spokojňučký, my sme si vydýchli, hoci sme videli, že iné autá prefrčali okolo nás určite aspoň takou rýchlosťou, ako my, boli to však staré haraburdy, od ktorých asi nemohol predpokladať, že mu niečím prispejú a neboli asi zo zahraničia a tak sa mu ich ani neoplatilo zastavovať…

Sv. omša v aute

Cestou za vidna sme videli mnoho krásneho, hlavne jeden zrúcaný hrad, pri ktorom sme sa zastavili. Potom nás už zastihol večer a s ním nádherný západ slnka. Babky napadlo, že by sme si mohli urobiť ešte na Ukrajine sv. omšu pred hranicami, nemali sme ale vodu (víno by bolo, ale voda…). A tak sme sa pustili v jednom mestečku do hľadania studne, o ktorej nám povedali, že je asi 250 m ďaľeko. Prešli sme asi 500 m a ďaľšia teta nám povedala, že ešte asi 100 m. A tak sme šli a šli, plno odbočiek doprava doľava, trochu sme poblúdili a až nakoniec vari po ďaľších 500 metroch sme narazili na takú škaredú studňu, betónovanú s rúrkou, z ktorej stále tieklo. Bola však výborná a tak sme si nabrali a keďže bolo vonku zima, urobili sme si sv. omšu v aute. Bolo to super… nedá sa popísať slovami…veľmi pokojná a ukľudňujúca bola (boli sme totiž ďaleko od cesty, takže nás nič nerušilo…). Po sv. omši sme sa plní elánu vydali na cestu v noci späť na Slovensko.

Prešibaní policajti

Cestou sa k nám v jednej dedinke pripojilo auto, ktoré strašne svietilo diaľkovými do nášho spätného zrkadla. Milan sa rozhodol, potom, ako nereagovalo na to, keď mu zablikal všetkými smerovkami, že sa ho strasie. Pôjde trochu rýchlejšie… Pred nami bolo ešte veľké nákladné auto. Milan naznačoval, že by ho aj predbehol, ale nebol si istý, či nejde oproti auto, na čo som zareagoval ja, že keby šlo, bolo by vidno svetlá, že poďme. Milan ešte povedal, že keby som nepovedal, ani ho nepredbehne… Za pár chvíľ, keď sme dostatočne zrýchlili, však vídíme blikajúce svetlá a akoby v nejakom akčnom filme pri zásahu polície počujeme volať z megafónu obiehajúceho auta : "Zastavite! Tu milicia!" Ojojoj, prestrašili sme sa všetci… To už z auta vystupoval policajt, klepkajúc si po pištoli zavesenej na remeni. Zas vodičák a už to šlo - prekročenie rýchlosti a predbiehanie na plnú čiaru (musím povedať, že tú stredovú čiaru ani nevidno, alebo je taká úzka a kľukatá, akoby ju kreslil opitý, takže ani poriadne nevidno, kde je prerušovaná a kde plná ). Pravdepodobne zazreli zahraničné auto a tak sa mu zavesili na chrbát a diaľkovými provokovali ku zvýšeniu rýchlosti, aby mohli dostatočne veľa vycucať peňazí. Tak si nás zavolali do ich búdky neďaleko a bez okolkov (aj bez bločka) si pýtali 90 alebo 120 hrivien - že koľko máte? My že len doláre a oni pohotovo, že tak 30 dolárov. No to bolo až primoc a tak sme použili starú známu fintu : "Ideme už na Slovensko, tu sme robili tábory pre deti pri kostole a že on (Milan) je kňaz a nemáme už veľa peňazí, len asi 5 dolárov." Samozrejme sme mali viac, ale čo budeme len tak rozhadzovať? Oni, že nie, že 30 dolárov. Hovorím, že možno ešte niekto bude mať nejaký ten dolár, skúsim pohľadať v aute… On : "No, choďte a nájdite aspoň 20…" Úplne evidentné, že chcel len a len vytiahnuť peniaze, nič iné. Tak sme pozbierali drobné, ktoré sme mali a v ruke som niesol 12 dolárov (mohlo byť aj 15, ale to by nebolo dobré, dali sme radšej takú neokrúhlu sumu) s tým, že sú to všetky peniaze, ktoré máme. On tak pohrdlivo oddelil tie dva doláre, že si ich máme zobrať, zobral si 10 dolárov a nám vrátil vodičský.

Šampanské na Vianoce

Teraz sme si už cestou dávali maximálne bacha na predpisy, keď tu zrazu po hodnej chvíli cesty nás zastavili pri rampe (obyčajne mávajú občas (dosť často) cesty prehradené rampou a pri nej búdku, v ktorej sedia…). Policajt nás bez vysvetlenia zavolal do búdky samozrejme už s naším vodičákom v ruke. Hovorím si, veď sme nič neporušili…čo sa zas deje? Vnútri bolo zopár počítačov, na jednom z nich sa policajt hral takú peknú priestorovú hru, pravepodobne nemali čo robiť…Jeden z nich už držal náš vodičák v ruke a gestom volal Milana bližšie. Ukazoval mu rukou a prstami (ako keď sa ukazujú peniaze trením palca o ukazovák), že aby zaplatil. Milan začal po poľsky, že nerozumie, tak sa obrátil na mňa a takisto ukazoval. Ja som to veľmi dobre chápal, ale keď sa on bez slov robil blbým, aj ja som sa robil a takisto som po ukrajinsky povedal, že aby prepáčil, ale nerozumiem. Na to on : " Čo nerozumieš? Štráf (Pokuta)!". Znovu som sa robil blbým, že nerozumiem a že ideme na Slovensko. Keď vošiel ten, ktorý nás zastavil, obrátili sme sa na neho, že o čo mu ide… On bez okolkov : "Chápete, dnes sú Vianoce, tak nejaké to šampanské alebo aspoň peniaze na šampanské…" No to som už nevládal a modlil sa, aby Boh dal správne slová do úst…Hovorím, že toto je kňaz a že sme na Ukrajine robili pre deti tábor pri kostole, takže alkohol nemáme a peniaze už tiež nie, pretože ideme už na Slovensko. Keď počuli o kňazovi, len sa tak na seba pozreli a potom na nás, s tým, že nám podávali vodičák, že môžeme ísť. My sme nechápavo so zjavným prekvapením odchádzali totálne šoknutí, že od nás chceli pokutu jednoducho pre nič za nič. Potom sme už nenatrafili na policajtov, len pri Mukačeve chceli od nás poistenie auta iné od zelenej karty, o ktorom sme ani netušili, čo to môže byť. Zachránila nás jedine veta : "Toto je kňaz a robili sme tábory pre deti pri kostole…" Po nej, ako po zázračnom slovku nám hneď vrátili doklady a mohli sme pokračovať v ceste.

Po dlhom čase znovu na Slovensku

Nakoniec po blúdení (šli sme hornou cestou cez Stryj-tá je lepšie udržiavaná) na cestách a potom v Užhorode sme sa dostali na úplne prázdnu ukrajinskú colnicu a bez problémov s peknými želaniami šťastných vianoc sme sa rozlúčili s Ukrajinou a prešli na Slovensko. Ako keby uťalo, začalo mňa a trochu aj iných bolieť brucho. A tak sme zastavili na pumpe a kúpili pivo na pretrávenie - ja som sa šiel pozrieť na záchod, či mám niečo v žalúdku, no v žalúdku už nebolo nič, znovu len prežiť bolesti v črevách so záhou po pive… Nakoniec sa to doma upravilo a bolo dobre…Cestou po Slovensku sme sa cítili ako na výlete po skúsenosti s ukrajiskými cestami…Práve začínalo snežiť…Za chvíľu (asi okolo 6.00 hod. ráno) sme boli v Ružomberku, rozlúčili sa s Balnkou, Vandou a Ďurim a ja s Milanom sme pokračovali na Oravu domov…
Pane, obdivujem Ťa, že svoje plány zveruješ do rúk nám, často takým babrákom, ktorí Ti to občas (dosť často) dovrzajú a nepochopia… Vďaka, že aj napriek tomu nám dávaš úlohy a nám stále veríš a dôveruješ a učíš nás… Nech všetko, čo sme urobili, je na Tvoju slávu a chválu pred ľuďmi a na našu spásu.

Share/Save/Bookmark


Tags: Ukrajina  zima  dobrovoľníci  misie  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Balek Robert je s nami už odo dňa: Streda, 17 September 2008.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Zážitky

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie