Hlavná stránka Katechézy Morálka Kresťanstvo a okultizmus 4 - Následky ezoteriky

Kresťanstvo a okultizmus 4 - Následky ezoteriky

E-mail Tlačiť PDF
(3 hlasovaní, Priemerná známka: 3.67 )

mipy

O konkrétnych vplyvoch ezoteriky nemožno hovoriť, lebo ona tvorí akúsi strechu, ktorá pod sebou skrýva množstvo okultných a mystických praktík, synkretizmus náuk starovekých i východných náboženstiev.
Tieto protirečenia možno tiež pokladať za vplyv na človeka, lebo v dobe nabitej informáciami sme vystavovaní neustálemu prísunu poznatkov, z ktorých si niektoré nevedomele osvojujeme, a ohrozujeme tak čistotu svojej viery i pevnosť životného postoja, keďže prijaté postoje odporujú základným pravdám viery.

Telo a duch, nedokonalé a sväté

Ezoterika s teozofiou pokladá človeka za duchovnú bytosť, ktorá je doplnkom božského ducha, nedokonalým, preto sa musí vyvíjať, aby dosiahlo takú kvalitu, ako božská časť. Preto ako duch prijíma telo (či tri smrteľné telá – fyzické, astrálne a mentálne), v ktorých zakúša rôzne pocity, matériu, ba dokonca hriech, aby poučený skúsenosťami dosiahol vyššie vedomie a dokonalosť, vrátiac sa do duchovnej podoby.
msp Vytvára to dojem panteizmu, že všetko je časťou boha, čo dokazujú výrokom sv. Pavla z Sk 17,28: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme,...“ Je totiž pravda, že sme prítomný v Bohu, ktorý je všetko vo všetkom, no nie ako jeho doplňujúca časť, ktorá dotvára celok. Boh ako čistý duch je najdokonalejší a nepotrebuje už nijaké iné doplnenie a ani od vlastných stvorení. Všetky stvorenia dostali od neho svoje bytie a všetko to, čo majú; on jediný, jeho Bytie a on sám je všetko, čím  je, od seba samého. (KKC 213) Svet bol stvorený na slávu  Božiu. Boh stvoril všetko, vysvetľoval sv. Bonaventúra,  "nie aby zväčšil svoju Slávu, ale aby zjavil a oznámil svoju  Slávu". Pretože Boh nemal iný dôvod pre stvorenie, iba  svoju lásku a dobrotu: To kľúč lásky otvoril jeho ruku,  aby vytvorila stvorenia". (KKC 293)
Dôstojnosť človeka nespočíva v tom, že by mal dopĺňať Boha, ale to, že je stvorený na jeho obraz: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril, muža a ženu ich stvoril." (Gn 1,27) Tým si ho vybral sa vrchol stvorenia, aby s ním viedol osobitný vzťah lásky. Boží obraz v človeku ostáva, netreba ho skúšať, jedine udržiavať čistým a jasným, teda chrániť sa pred hriechom. No teozofia naopak chápe aj hriech ako prostriedok poučnej skúsenosti.
Podľa teozofie je človek čisto duchovnou bytosťou, ktorá zostupuje do sveta, tu sa zráža s problémami a rozširuje poznanie, a potom sa vracia späť do vyšších sfér na spôsob inkarnovaných monád. Okrem toho tu vyžaruje silný dualizmus a protiklad ducha a hmoty, kde hmota, či telo, je len časným prostriedkom, ktorý umožňuje život v pozemskej sfére a je skôr prekážkou dokonalosti, ako jej súčasťou, keďže po splnení svojej úlohy sa ho duch zrieka.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi však tvrdí, že: „Ľudská osoba, stvorená na obraz Boží, je bytím zároveň telesným i duchovným. Biblické rozprávanie vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď hovorí, že "utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života a tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2,7). Výraz duša vo Svätom Písme často označuje ľudský život alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje tiež to, čo je v človekovi to najvnútornejšie a čo má v ňom najväčšiu cenu, to čím je osobitne obrazom Božím: "duša" znamená duchovný princíp v človekovi. Aj telo človeka má podiel na dôstojnosti "Božieho obrazu: je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom Tele stala chrámom Ducha. (KKC 262-264)
Telo a duša teda tvorí neoddeliteľný celok, ktorý sa rozchádza jedine na čas od smrti jednotlivca po vzkriesenie na konci vekov, kedy sa oslávi aj naše smrteľné telo. „Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba  považovať akoby za "formu" tela, to znamená, že len vďaka  duchovnej duši je telo, ustanovené z hmoty, ľudským a živým  telom, duch a hmota v človekovi nie sú dve zjednotené  podstaty, ale ich spojenie vytvára jedinú podstatu.“ (KKC 365) Okrem tohto tela nemáme nijaké iné, ktoré by sa od nás oddeľovalo v spánku, či pri v iných situáciách a ktoré by sa raz definitívne rozpadli.
To isté sa týka tzv. duchovných tiel: vyššieho – podobné vtelenému božstvu, ktoré neprestáva byť božstvom, prijíma telesné vlastnosti a pred koncom všetko premieňa a prináša k božskému; vyššieho duchovného – telo vyššej duchovnej  múdrosti, poznania a lásky, ktoré sa rodí pri prvom zasvätení a dosahuje dokonalosť získaním svätosti; manasického- vyšší rozum, poznajúci veci a fakty bezpostredne, cez neho ktoré sa má duch postupne zbožstvovať.
Nebezpečnosť týchto tvrdení nie je na prvý pohľad jasná, keďže samotní autori, predovšetkým A. Besant a H. Blavatskaya, ich podkladajú textami Svätého písma. Dochádza tu k synkretizácii starovekej gréckej filozofie a kresťanstva, ktoré slúži iba ako potvrdenie zmanipulovanými textami Sv. písma.

Karma, reinkarnácia, zbožštenie - samospasenie

hinduism Teória trojakých fyzických a duchovných tiel má svoj význam pre vysvetlenie karmy a reinkarnácie. Za najdôležitejšie z fyzických tiel možno pokladať mentálne, pretože ono je základom pamäti, ktorá vytvára osobnosť a zachováva vyučenú múdrosť, či skúsenosť, ktorú človek prenáša do ďalších životov prostredníctvom duchovných tiel. Fyzické telá síce zanikajú, no duchovné ostávajú a vytvárajú si nové fyzické telá pre ďalšie životy, čím sa zabezpečuje kontinuita jedného života a ďalšie zdokonaľovanie.
Príčin pre vieru v karmu podľa ezoterikov a teozofikov je viacero. V prvom rade pre jej modernosť. Mnohý z významných ľudí v ňu verili, alebo sa o nej pozitívne vyslovili. Medzi nich počítajú aj Ježiša prekrútiac slová, že Ján Krstiteľ je Eliášom; ďalej Pytagora, Orinegesa, Goetheho, Shellinga, a iných. Mnohí z nich v reinkarnáciu skutočne verili v nádeji na večný život bez strachu z trestu.
Karma sa logicky zdá výhodnejším modelom večného života, lebo tu skutočne odpadá strach pred večným trestom. Hoci platí princíp príčina - dôsledok, na základe ktorého si človek odtrpí svoje chyby, no má potom ešte ďalšie možnosti. No i tak je karma s reinkarnáciou v absolútnom protirečení faktom kresťanskej viery: Smrť je zakončením pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý nám Boh poskytuje, aby sme pozemský život prežili podľa Božieho plánu a rozhodli o svojom večnom osude. " Po ukončení jediného behu nášho pozemského života" sa už nikdy do iných pozemských životov nevrátime. "Ľudia iba raz zomrú a potom bude súd"  (Hebr 9,27). Po smrti nejestvuje žiadne "prevteľovanie" (reinkarnácia). (KKC 1013)
Omyl ezoterikov vyplýva z nepochopenia človeka ako nedeliteľného celku duše i tela, čo je pochopiteľné vzhľadom na ich predpoklady. Nazdávajú sa, že vierou v smrť tela je treba pripustiť i smrť duše. No tá ostáva a čaká na oslávené telo na konci vekov, ako sme to spomenuli vyššie.
Rovnako aj pochopenie osudu je pre nich neprijateľné. Podľa nich, veriaci prijímajú vieru v osud, čo je rovnako neprijateľné pre nás (no nie pre niektoré protestantské cirkvi, veriace v predestináciu) a tým pádom nemôžu v živote nič zmeniť, a už vôbec nič, ak je to dané dopredu. Fatalizmus však nemá nič spoločné s kresťanstvom, ktoré verí v spoluprácu človeka s Božou milosťou: „Boj je najvyšším Pánom svojho plánu. Ale pre jeho uskutočnenie používa tiež prispenie stvorení. To nie je znakom slabosti, ale veľkosti a dobroty Všemohúceho Boha. Pretože Boh nedáva svojim stvoreniam iba jestvovanie, ale aj dôstojnosť, aby konali samy zo seba, aby boli príčinami a princípmi jedny pre druhé a tak spolupracovali na plnení  Jeho zámerov.“ (KKC 306) A ako vidíme aj z vyššie uvedeného KKC 1013, ľudský život je dostatočne dlhý na to, aby sme správnymi rozhodnutiami došli do neba.
Zásadným rozdielom medzi karmou s reinkarnáciou a kresťanstvom je história spásy, dielo Ježiša Krista a Božia milosť, ktorá protirečí ezoterickému (východonáboženskému) samospaseniu človeka, kde sa človek potrebuje niekoľkokrát narodiť, aby postupným získavaním nových informácií, vedomostí, pocitov a mnohého iného dosiahol absolútne poznanie. Poznanie totiž získava len tým, čo zažije – na základe vlastných skutkov, alebo pôsobením skutkov druhých. A na to jeden život, v ktorom by mal všetko zažiť, nestačí.
redemtionKresťanská viera však nenúti človeka, aby sa sám namáhal a prežíval neznámy počet životov, naplnených chybami, pádmi. Človek nie je schopný sám si zabezpečiť spásu a dokonalosť, lebo je narušený hriechom a táto škvrna mu bráni postaviť sa pred svätosvätého, čistého Boha. Hriechom bol urazený Boh, teda aj odprosenie muselo byť vykonané rovným Bohu, no aj v osobe toho, kto zhrešil. Preto to vykonal Bohočlovek – Ježiš Kristus. Hriechy ľudí, ako následky prvotného hriechu, sú potrestané smrťou. Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna do prirodzenosti sluhu, prirodzenosti padnutého ľudstva, následkom hriechu zasľúbeného smrti, "Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v Ňom stali Božou  spravodlivosťou" (2 Kor 5,21). (KKC 602) 
Tento Boží krok však nehovorí o ľudskej neschopnosti (tú vyvracia KKC 306), ale o Božej láske: Keď Boh vydal svojho Syna za naše hriechy, zjavuje tým, že Jeho plán s nami je plánom dobrosrdečnej lásky, ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: "Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy"(1 Jn  4,10). "Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici" (Rim 5,8).
Božia milosť dáva človeku skutočné povýšenie, lebo aj napriek jeho nedokonalosti, ho na základe viery a spolupráce očisťuje a prijíma medzi svojich svätých bez nejakého dlhého, opakujúceho sa procesu.
Nebezpečenstvo ezoteriky na dnešného človeka, aj veriaceho, by sme mohli zhrnúť pod slovom ľahkovážnosť. Modernému človeku totiž ponúka lacné ciele, ktoré si nevyžadujú nijakú námahu pri ich získavaní. Keď ich porovnáme s požiadavkami mnohých vlažných veriacich, ktorí sa nimi cítia, ale povinnosti aktívnej viery, návštevu bohoslužieb, pravidelnú modlitbu nepoznajú, tak im plne vyhovuje – večný život bez námah. No staré ľudové príslovie hovorí: „Čo nič nestojí, za nič nestojí.“ Tým že ezoterika odstránila vieru v konečnú odmenu, alebo trest, demotivuje ľudí strániť sa hriechu, veď majú ešte nekonečné množstvo šánc, síce v horšej kvalite, ale vždy začínať odznova.
Tiež je dôležité upozorniť, že ezoterika vedie k egocentrizmu. Hľadanie Boha vo svojom vnútornom svete vedie do prehlbovania seba samého a izolácie od ostatných. Človek má problém si udržať svoje vzťahy s druhými, lebo nevie prijímať ohraničenia druhých. Obeta a cesta lásky vraj narúša jeho vnútorný pokoj.
Nebezpečenstvo ezoteriky môže ohrozovať aj úprimných veriacich, no slabo podchytených v teológii. Pri štúdiu prvotných otázok týkajúcich sa viery a osoby Ježiša Krista, úcta k ľuďom, prírode, iným náboženstvám môže falošne navodiť dojem kresťanstvu príbuznej filozofie, tolerantnej, s ekumenickým potenciálom približovať kresťanstvo ostatným náboženstvám. Texty teozofov sú bohato dopĺňané úryvkami zo Sv. písma, čím sa podobajú na spisy cirkevných otcov, ktorých tvrdeniami si tiež pomáhajú. Nemožno poprieť, že aj tu je kúsok pravdy, ktorá neodporuje kresťanstvu, ani teozofii. No pri ďalšom štúdiu objavuje číre princípy východných náboženstiev, hlavne budhizmu a hinduizmu, ktoré sú neprijateľné pre kresťana a tým je potrebné, z pohľadu svedomia, teozofiu odmietnuť.

Share/Save/Bookmark


Tags: ezoterika  reinkarnácia  osud  karma  spasenie  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 
Autor tohto článku: P. Lukáš Mizerák už nemá viac článkov okrem tohoto jediného.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Katechézy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie