Hlavná stránka Listy misionárov Misionári Ťažké začiatky misionára

Ťažké začiatky misionára

E-mail Tlačiť PDF
(2 hlasovaní, Priemerná známka: 4.50 )

Zatiaľ posledný list od P. Pavla Koblihu SVD je zo stredy 9.mája r. 2001. Znova starší list, ale môže osvetliť začiatky misionára v cudzej krajine.

Drahí moji,
som vďačný za možnosť podeliť sa s vami o moje ďalšie skúsenosti, pozorovania a pocity. Nie je tomu ani týždeň čo som sa vrátil z Eldoretu, malého mesta vzdialeného necelých 5 hodín cesty autom severne od Nairobi, kde som pracoval (praktizoval domorodú reč swahili) celý mesiac. Svoju doterajšiu skúsenosť sa pokúsim opísať v niekoľkých častiach:

Ťažkosti prispôsobenia sa (kultúrny šok)

Hovorí sa, že podnebie v Nairobi (hlavné mesto Kene) je ideálnym podnebím pre Európana. Úplne s ním súhlasím. Keď som pricestoval do Eldoretu, položeného o 300 m vyššie, prvé tri dni som mal menšiu horúčku, kým som sa ako tak adaptoval.

No oveľa viac sa ma citeľne dotýkajú iné ťažkosti, s ktorými sa tu denne stretávam. Neustále ma šokuje počet násilností v Keni. Nairobi bolo vyhlásené za jedno z najnebezpečnejších miest Afriky. Denne sa v miestnych novinách píše o prepadnutiach, vraždách, korupcii a všetkých možných násilnostiach. Ťažko mi je o tom písať, nakoľko viem, že naša predstava o Keni ako pokojamilovnej misijnej krajine je odlišná.

V dnešných novinách je napríklad článok o mužovi, otcovi 4 detí, ktorý pre "dôvod", že už ďalej nemohol uživiť svoju rodinu, zabil jej 10 členov. 26.marca 2001 v Machakos traja študenti podpálili ubytovňu s 139 deťmi, kde bolo 68 detí, ktoré nemohli uniknúť, spálených zaživa. Pred mesiacom boli v tom istom čase vykradnuté 2 banky. Boli sme práve v škole, keď pod našimi oknami začala ostrá paľba. Nikdy predtým som to nezažil, skrčený za múrmi spoza okna sme spoločne s učiteľom pozorovali utekajúcich ľudí, schovávajúcich sa za autami. Výsledok? Štyria policajti, piati zločinci a jeden civilista zastrelení! A takto by som mohol pokračovať do nekonečna…

Ďalším závažným problémom je výroba domáceho alkoholu, volaného chang'aa, muratina, busaa a kumi-kumi. V najchudobnejších častiach mesta, v slumoch, ľudia pijú veľa alkoholu, čo ukazujú aj posledne výsledky: 132 zomrelých, 20 slepých a 455 hospitalizovaných po konzumácii domáceho alkoholu, lepšie povedané čistého metanolu.

Problém sociálnej rozdielnosti

Istý náš seminarista z Konga mi rozprával: "Nastúpil som do matatu (miestny mikrobus) a pozdravil svoju spolucestujúcu, staršiu pani, ako som zvyčajne robieval v Kongu. Avšak jej reakcia ma veľmi prekvapila. Pozrela sa na mňa zhora nadol a otočila sa." Domnievam sa však, že je to iné pre nás "Wazungu" - Európanov, ako nás tu nazývajú, pretože som nemal takú zlú skúsenosť. Kohokoľvek som pozdravil, zakaždým som dostal odpoveď. Ľudia veľmi uvítajú, keď im Mzungu (Európan) venuje pozornosť. Azda aj preto, že mnohí sú v zlej finančnej situácii a vidia v bielych možnosť získania zamestnania, či peňazí. Ale domnievam sa, že nielen to - o čom svedčí udalosť, ktorá sa mi stala nedávno na ulici. Zastavil som sa pri žene so šiestimi deťmi a rozdával som im cukríky, keď žena potlačila dopredu svoje najmenšie dieťa, aby som sa ho dotkol. Možno myslela, že moje pohladenie môže byť pre jej dieťa akýmsi požehnaním?

Nikdy deťom nedávam peniaze, najmä nie pouličným deťom (street children), lebo viem, že si za to kúpia nejaké toxické lepidlo, ktoré potom fetujú. Dvakrát som im už kúpil chlieb, ale - ako som už povedal - peniaze by im nepomohli zahnať hlad. Vždy mám poruke nejaké tie cukríky na rozdávanie; a poznáte deti ako majú radi sladkosti!

Rozdielny typ jedla

Čo veľa ľudí postráda, keď príde do inej krajiny, je jedlo, ktoré zvyčajne jedli doma. Tunajším zvyčajným jedlom je Ugali (kukuričná múka zarobená s vodou) a chapati (kenské palacinky). Poviem vám úprimne, najhoršie je, keď začnete porovnávať, či spomínať ako bolo dobre doma pri slovenskej klobáse, chlebe a pive. I to môže byť príčinou predsudkov o zlej domorodej kuchyni. Napríklad ja osobne som si už zvykol na kozie mäso, ktoré som predtým nikdy nejedol. Asi som od Pána Boha dostal nemalý dar: "dobrý misionársky žalúdok".

Konfrontácia s rozdielnymi ideami a hodnotovými systémami

Pomaly tomu bude už 7 mesiacov, čo som pricestoval do Kene, a môžem povedať, už som sa veľa naučil o týchto ľuďoch, ale taktiež veľa od nich. Ktosi povedal, že je lepšie poznať niekoho ako poznať celé mesto, alebo krajinu. Napriek veľkým kultúrnym rozdielnostiam v komunite (máme 3 Keňanov seminaristov, 1 Paraguajca, 1 Indonezčíka, 1 Filipinčíka) je viac než isté, že máme oveľa viac spoločného, než rozdielneho. Je to naša viera a presvedčenie, ktoré idú ponad všetky rozdielnosti.

Cítim to ako veľké požehnanie od Boha pracovať v tejto krajine. Pravdu povediac na Slovensku by som sa s niektorými otázkami vôbec nezaoberal - ako je sociálna, etická, kultúrna otázka človeka. V Eldorete ma deti žiadali naučiť ich povedať niečo pekné v slovenskom jazyku. Povedal som im: "Ľúbim ťa" (v swahili sa to povie Nakupenda). Po troch dňoch som bol znova s tými istými deťmi, pričom jedno z nich stálo za mnou a čosi zašepkalo. Obrátil som sa k tomu chlapčekovi a spýtal som sa, čo to bolo. On zopakoval: "Padri, ľúbim ťa." Veľký úsmev preblesol mojou tvárou. Vytiahol som najväčší cukrík a dal som mu ho, načo sa prihrnulo ďalších dvadsať, každý s vystretou rukou. Poviem vám, aj keby som tu mal malú fabričku na výrobu cukríkov, nestačila by zásobiť týchto malých šarvancov.

Zaujímavú skúsenosť som mal na druhú veľkonočnú nedeľu, keď som slúžil dve omše v swahilštine. Prvá trvala 1.40 h a druhá "len" 2.10 h - za veľkej účasti ľudí. Doprial by som každému zažiť tú atmosféru v kostole. Myslím si, že to bola veľká odplata za moju námahu vynaloženú pri trojdňovom písaní nedeľnej kázne.

V Eldorete, aj napriek tomu, že žijeme v skromných podmienkach, ľudia prichádzajú každý deň so žiadosťou o nejakú pomoc. Pýtajú múku, cukor alebo menšiu finančnú čiastku.

Môj spolubrat Stanislav Krajňák, pracujúci momentálne v Rusku, písal o malých mravcoch a myšiach, čo behajú po jeho izbe. Mne pre zmenu po izbe behali šváby, veľké mravce, po stenách jašteričky a keď k tomu pripočítam dotieravé komáre, pripadalo mi to ako v zoologickej záhrade. Taký pestrý je život misionára!

Bez čoho sa tu misionár nezaobíde, je auto. V Eldorete máme len jedno, s ktorým sa možno dostať do najvzdialenejších misijných staníc, aj keď prší. Možno by som vás chcel aj týmto osloviť, aby ste v budúcnosti pamätali na mňa svojou malou čiastkou na kúpu silného auta. Budem vám za to vďačný. Verím, že sa do tých krajov ešte vrátim. Momentálne dokončujeme ki-swahili kurz v Nairobi. Čo bude potom, ukáže čas… Veľa som sa tu naučil, ale viem, že ešte viac vecí ma čaká naučiť sa. Verím, že s vašimi modlitbami a Božou pomocou sa dajú robiť zázraky všade!

V láske Božieho Slova

P. Pavel Kobliha, SVD
Share/Save/Bookmark


Tags: Pavel  Kobliha  Keňa  List  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Listy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie