Hlavná stránka Rozhovory S misionármi Boh tu už bol predo mnou - P. Dikoš SVD o PNG

Boh tu už bol predo mnou - P. Dikoš SVD o PNG

E-mail Tlačiť PDF
(2 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

DikosP. Peter Dikoš SVD- verbista misionár na Papue Novej Guinei, prišiel zo svojej dlhoročnej misie na Slovensko. Istý čas býval v našom seminári, kým neodišiel na ďalšie štúdiá do zahraničia. Ponúkame vám rozhovor, v ktorom rozpráva o svojej misijnej práci a skúsenostiach.

Porozprávajte nám niečo o krajine vašej misie?

Nová Guinea je asi 10-krát väčšia ako Slovensko, hoci počet obyvateľov je rovnaký ako na Slovensku. Nová Guinea bola poslednou z krajín, ktorá bola neprebádaná do prelomu 19. a 20. storočia. Vtedy sa začal príliv bádateľov a takisto misionárov. Naši verbisti prišli na Novú Guineu v roku 1896. Pred nimi tam už boli na pobreží misionári Božského Srdca - MSC. Tí začali pôsobiť v Raban na ostrovoch.

Naši verbisti prišli do oblasti Aitape, kde okolo roku 1898 bolo zemetrasenie a veľká záplava. Na pobreží tam zahynulo asi 3000 ľudí. Zemetrasenie odtrhlo celé pobrežie, došlo k zlomu v mori, voda zmietla všetky domčeky v rozsahu niekoľko kilometrov. Do tohoto prostredia prišli naši misionári.Na pobreží začali v Aleksisharfen. Do hôr prišli až začiatkom 40. rokov. Do farnosti Minč, kde som pôsobil posledné štyri roky, prišli v roku 1947. V roku 1997 sme slávili 50. výročie. Vtedy som bol ešte v Kuri na misijnom vovádzaní. Do spomínanej farnosti som sa presťahoval až v roku 1998. Keď som tam mal ísť, jeden z našich pátrov, ktorý tam pôsobil, mi povedal: "Si šťastný človek, dostal si veľmi dobrú farnosť, čo sa týka ľudí, pretože sú tam veľmi dobrí ľudia." A môžem povedať, že mal naozaj pravdu. A možno ma Pán Boh poslal do tej oblasti, aby som sa presvedčil, že na Novej Guinei sú skutočne dobrí ľudia, pretože neraz počúvame o Novej Guinei množstvo negatívnych správ - vraždy, prepadnutia, kanibalizmus... V Minč som sa presvedčil o opaku.

Hovorili si, že Boh tu bol už dávno pred vami. Ako ste to mysleli?

Je zaujímavé, že pred tým, ako prišli prví misionári, viera v posmrtný život tam už bola. Keď prišli prví bieli muži a Guinejčania ich videli - ako misionárov, alebo objaviteľov tejto zeme - mysleli si, že prišli ich predkovia, len v inej podobe. Guinea je animistická spoločnosť, maju veľa duchov a zvlášť na pobreží - svojho ducha má strom, kameň, potok... V tejto oblasti mi bolo ťažko apoštolovať.
Človek na Novej Guinei zažije veľa pekného, hoci to je neraz ťažké. Neľutujem, že som tam mohol byť. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Som presvedčený, že v každej kultúre treba hľadať vždy niečo pozitívne, niečo pekné.
Raz jeden misionár, ktorý pracoval dlhé roky na misii, povedal novému misionárovi: "Vyzuj si obuv, lebo miesto na ktorom stojíš, je miesto sväté. Boh tu bol už dávno pred tebou." A myslím si, že je to tak. My sa musíme snažiť prispôsobiť v prvom rade ľuďom - vžiť sa do ich kultúry, spoznať ju, objaviť, čo je pozitívne, a na základe toho sa snažiť budovať a vnášať kresťanstvo do ich života. Keby sme prišli a jednoducho odmietli ich kultúru, začali sa negatívne pozerať na ich spôsob života, myslím si, že by sme nič nedosiahli. Ľudia by sa nám odcudzili, my by sme sa odcudzili ľuďom, hrali by sme sa vo vlastnom piesočku. Každá kultúra má niečo pozitívne a krásne.

Keď si zoberieme mnohoženstvo na Novej Guinei a človek sa na to pozrie z kulturného hľadiska, tak zistí, že to nie sú sexuálne túžby, pretože tam sa každý muž snaží, aby bol "big man" - ktosi, kto má meno. A to môže dosiahnúť tým, že vychová veľa svíň a že ma celý "klan". Tie svine zabije a urobí oslavu, ale na to potrebuje tak zo tri-štyri alebo päť žien. Dochovanie tých svíň trvá roky, pretože na takú oslavu sa zabíja 100 až 200 svíň. A to musí dochovať jeden muž. Potom sa môže stať aj náčelníkom alebo aspoň mužom, ktorý má pri verejných zhromaždeniach nejaké slovo. Polygamia je tam stále. V mojej farmosti má jeden muž dokonca 8 žien.
Keď má muž 3-4 ženy, a keď sa mu niektorá znepáči, on ju neprepustí. Žena sa bude starať o záhradu a on si zoberie druhú. On si ju už kúpil a keby ju prepustil, tak stratí všetko, čo do nej vložil. Stratil by zem, dobytok aj peniaze, za ktoré si kúpil zem. Ženu si nechá na robotu a ona má aspoň socialne zabezpečenie. No na druhej strane dochádza k nepokojom medzi ženami. Keď má muž peniaze a prinesie ich jednej žene, druhá jej závidí. A tak dochádza medzi ženami aj k vraždám. Dajú ich na dedinský súd. Súdia len ženy, muž sa iba prizerá. Nesúdia muža, ktorý je na vine, ale súdia ženu.Pre nich je celibát nepochopitelný, ale na druhej strane si uvedomujú, že je to veľká obeta. Niektorí si nad tým lámu hlavu, ako je možné žiť celý život sám, bez ženy, nemať deti.

Čo najviac trápi mladých ľudí na Novej Guinei?

Veľkým problémom mnohých mladých ľudí je, že majú veľmi skreslený obraz o meste. Myslia si, že tam je všetko ideálne, že tam všetko budú mať. Zanechajú svoje "klany", prídu do mesta a tam zistia, že nemajú nič na jedenie, na pitie, nemajú kde spávať. Začinajú ako bezdomovci, pretože nemajú svoju pôdu. Pôda je pre Novoguinejčana čímsi veľkým. Tam sa pôda nedá kúpiť a neexistuje strata pôdy. Oni budú stále považovať pôdu za svoju, aj keď ju predkovia predali. Budú zisťovať, čo je s ich pôdou. Pre nich neexistuje predať zem, pre nich je to živobytie.

Pociťovali ste pri svojej práci najeký rozdiel medzi ľuďmi v meste a na vidieku?

Je veľký rozdiel medzi ľuďmi, ktorí žijú v mestách, a ľuďmi, ktorí žijú v buši, pretože ešte neprišli do kontaktu s civilizáciou. Vo farnosti, ktorú som spravoval, je cirkevná škola a patrí pod faru. Tú školu riadi skupina ľudí z jednotlivých osád - má así 12 členov. Kňaz je ten hlavný, ktorý ju zastupuje a má hlavné slovo. V roku 1999 keď som sa vrátil z dovolenky, prebehlo menovanie novej skupiny. Určili do nej ľudí, o ktorých som vedel, že sú to zlodeji. To ma ubíjalo, a tak som povedal, že oni školu riadiť nebudú, pretože farár má posledné slovo a je to katolícka škola. To bola vojna... Začali aj slovné útoky, že ja som tu nič nepostavil (lebo prví misionári, ktorí sem prišli, začali stavať školy). Ja som odpovedal: "Vieš čo? Ja som neštudoval architektúru ani stavebníctvo. Mojím cieľom je budovať čosi iné."

Keď som prišiel na Novú Guineu, povedal som, že budem budovať mládež a deti. A to bolo úžasné. Tie deti a mládež boli mojou silou, aby som vydržal. Je ťažké opísať, ako sa ku mne správali. Každé ráno som mal svätú omšu o pol siedmej. Boli tam zo štyri sestry, asi traja-štyria dospelí a 30 detí.
Keď som odchádzal, tak som povedal: "Mojím cieľom bolo budovať stavbu, a tá stavba je teraz pred vami. Na túto stavbu som hrdý." Vraveli mi: "Páter, ďakujeme, že ste sa starali o mládež a deti."
Nie všetky deti chodili do školy. Ráno, keď skončila svätá omša, už boli na fare. "Páter, čo máme urobiť?" pýtali sa. Pozval som ich hneď do svojej záhrady, nazbierali ovocie a išli ho predávať na trh.

Prečo ste vlastne začali pracovať s deťmi?

Pretože v rodine nebola a ani nie je žiadna výchova. Otcovia sa o svoje deti nestarajú. Pri veľkom počte žien vlastne ani nepoznajú svoje deti.

Cítili ste počas svojej pastorácie ďaleko od Slovenska podporu svojich rodákov?

Musím povedať, že počas pôsobenia na Novej Guinei som pocítil, že Slovensko je skutočne zapálené za misie. Veľa ľudí mi posielalo balíky. S mnohými ľudmi zo Slovenska som prišiel do kontaktu až počas môjho pôsobenia na Novej Guinei. Mnohých dobrodincov som predtým ani nestretol, zrazu len začali písať a posielať. To bola neraz motivácia, či už pre deti, miništrantov, alebo dospelých. Mal som hračky, lieky, rôzne vyšívacie nite - takto som mohol ľuďom aspoň v niečom pomôcť. Ešte raz, vďaka za podporu.

Na chvíle strávené v Novej Guinei sa určite nedá tak ľahko zabudnúť. Bolo pre Vás lúčenie ťažké?

Myslím, že áno. Nikdy nezabudnem na ten moment, keď som odchádzal z Novej Guinei - na to, čo ľudia robili, ako tí ľudia plakali. V nedeľu som mal poslednú svätú omšu a v piatok moji miništranti a deti z "mariánskej légie" prišli a zorganizovali párty. Ja som im dal nejaké peniaze, aby nakúpili kurence, sladké zemiaky, zeliny, ostatné veci priniesli oni. Navarili sme, najedli sme sa, a potom začali prichádzať ku mne a podávať mi ruky. Ešte som nevidel deti tak plakať, ako plakali. Ľudia z okolia prichádzali k sestrám a pýtali sa, kto zomrel. Bol to skutočne taký plač, ako keď niekto zomrie.

To bolo pre mňa úžasné. Nečakal som to. Potom prišla nedeľa - sviatok Božieho Tela. O deviatej sme začali svätou omšou a skončili sme okolo jednástej. Potom sme mali procesiu s Eucharistiou. Išli sme po hlavnej ceste, tam sme mali dva oltáre, pri kostole prvý a v kostole posledný. Procesia skončila okolo pol druhej. Potom mi katechéta vraví: "Teraz, páter, poď, sadneš si pred oltár, my sa chceme s tebou rozlúčiť." Keď sme išli s procesiou, hoci sme šli po hlavnej ceste, ľudia, ktorí tam bývali, nešli ako zvyčajne domov, ale všetci sa vrátili. Aký bol kostol na začiatku, taký bol aj na konci. Začali mi podávať ruky, katechéta dal predo mňa dva koše, a keď ľudia prichádzali, hádzali do nich peniaze ako prejav vďaky.

Bolo úžasné, keď som videl tých ľudí - ženy, babky, starcov, ako prichádzali a dávali možno posledné, čo mali. Bolo to čosi neobvyklé. Bolo mi ťažko na srdci, aj som si s nimi poplakal. Celá rozlúčka skončila o štvrtej popoludní. Tie peniaze mi dali, aby som si kúpil niečo na seba. Keď som ich spočítal, skoro som padol z nôh - 2 000 kír - t. j. 650-700 USD.

Odišiel som do Hagenel na biskupský úrad. Tam sa ma povypytovali, ako prebehla rozlúčka, a keď som im všetko porozprával, nechceli mi veriť. Nejde o peniaze, ide o to, čo chceli tým všetkým vyjadriť, o lásku, ktorú mi takto prejavili.

Skutočne som bol dojatý k slzám.
Možno aj preto silno verím, že Boh tu bol už dávno predo mnou. Myslím si, že je to tak.

 

Share/Save/Bookmark


Tags: Dikoš  Papua  Nová  Guinea  misionár  rozhovor  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 

Náš člen Administrator je s nami už odo dňa: Streda, 13 Máj 2009.

Ukáž 50 najnovších článkov autora tohto článku.




Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Rozhovory

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie