Hlavná stránka Listy misionárov Misionári „Nemať nič a byť bohatý?!“

„Nemať nič a byť bohatý?!“

E-mail Tlačiť PDF
(6 hlasovaní, Priemerná známka: 5.00 )

OaxacaDrahí priatelia!
Po dlhšom čase sa opäť ozývam a aspoň niekoľkými riadkami by som Vám chcel priblížiť môj čas tu, zatiaľ ešte v Mexicu, čo som mal možnosť prežiť a zažiť. Akurát som sa vrátil z našej baziliky v Guadalupe, kde tentoraz okrem milostí našej nebeskej Matky boli aj relikvie bl. Jána Pavla II. Keďže som nemal tú možnosť byť prítomný alebo aspoň vidieť v prenose obrad blahorečenia, keďže je tu časový posun, bol som veľmi rád, že vlastne on takto „osobne“ prišiel až sem. Hneď po mojom príchode na nádvorie baziliky som pochopil, že pre Mexičanov to bol pápež veľmi blízky a oni ho mali a majú veľmi radi.

Tie nespočetné zástupy ľudí už od piatka a dnes...no neodvážim sa povedať číslo, ale myslím, že to boli státisíce. Ja som ich mal možnosť vidieť len počas tých štyroch hodín, keď som čakajúc kráčal okolo 15 km v kľukatom rade až som mohol vidieť relikviu – krv bl. Jána Pavla II. a v podstate sa jej dotknúť. Totižto pre Mexičanov je veľmi dôležitý dotyk, bez neho by to asi nebolo to plné, ten dotyk viery. No po tých hodinách čakania na slnku to bol silný zážitok, ale nedá mi nespomenúť, že keď som sa už približoval k tej relikvii, na chvíľku som ostal prekvapený a nevedel som, či oni sem preniesli celé telo zosnulého pápeža, alebo...no keď som prišiel bližšie, videl som, že oni si ho sprítomnili takmer dokonale, keď z plastu spravili celé jeho telo. No celkom sa im to podarilo. Tá relikvia bola umiestnená v kríži, ktorý akoby držal v rukách. Myslím dosť symbolické pre tieto časy tu v Mexicu, čo sa týka viery.

No ale, keď sa vrátim v čase asi tak k júnu, tak po skončení môjho druhého nivelu španielčiny som bol poslaný na ďalšiu skúsenosť do našej farnosti vo Oaxaca, na niekoľko dní. Tie prvé boli také iné ako tie, keď som bol predtým v Chichilpetecu. Bol som viac - menej sám, keďže je to náš dom pre noviciát a nikto tam spočiatku nebol, snáď až na jedného škorpióna, ktorého som mal možnosť prvý krát vidieť na živo vo svojej izbe a jedného nášho psa. Neskôr už prišli aj dvaja spolubratia.

Potom som sa dostal na inú našu farnosť vysoko v horách, asi tak sedem hodín autom. Keď som tam prišiel, opäť som mohol vidieť ten obrovský rozdiel medzi mestom a vidiekom tu v Mexicu. Vlastne dá sa povedať, že vláda ani nevie veľa o týchto dedinkách, totižto doteraz nemala s nimi nič. O všetko sa starajú sami. O tej „nezávislosti“ od štátu svedčí napr. už aj to, že tam je čas iný ako v dole v meste. Bola tam hodina rozdiel. Starosta v takýchto dedinkách je vlastne prezident, aspoň oni ho tak volajú a má v kompetencii takmer všetko. Je prezident, sudca pri nejakých sporoch, šéf policajtov (tých mali asi troch dobrovoľníkov) a neviem, čo všetko ešte. No rozdiel bol, ak by som to tak porovnal u nás, určite vo výplate. Totižto tu peniaze od štátu nik nedostáva. Výplatu dostane tento "prezident" skôr vo forme naturálií od ľudí ako odmenu za pomoc či rozriešenie problému.

Ja som tam bol len štyri dni - akurát počas slávnosti patróna ich kostola, sv. Jána Krstiteľa. A tie slávnosti trvajú niekoľko dní, konkrétne v tejto farnosti „de Yareé“ myslím cez päť dní. Je to oslava takmer celej dediny. Takmer celej, pretože už aj tu sa rozmáhajú mnohé sekty. Zaujímavé na týchto ich oslavách bolo, že každý deň začínali sv. omšou a potom už nasledovali rôzne akcie. Deti mali samozrejme voľno od školy, keďže to bolo jednoduché zariadiť - stačil oznam od ich „prezidenta“.

Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé vidieť ľudí takto oslavovať, aj keď tá chudoba bola obrovská. Jednoduché domčeky s jednou izbou, kde je všetko - spálňa a kuchyňa a jednoduchá piecka na varenie samozrejme bez komína. Takže skoro každý domček je vo vnútri takmer celý čierny - dym uniká len pomedzi škáry na streche. No vo vnútri nemajú problémy s hmyzom, ktorého ináč vonku je dosť a tiež, keďže nemajú chladničky, tak ak niečo doma zabijú, jednoducho to len zavesia a ten dym to už zakonzervuje.

Jeden býk - to bolo „zbožie“ na oslavu týchto piatich dní, ktorého zaplatil miestny kňaz, náš spolubrat. Každý návštevník tejto dedinky, ktorý prišiel na túto slávnosť sa mohol ísť najesť dole ku kostolu a potom išiel hore na „námestie“, kde boli už ostatné aktivity: basketbalové zápasy, keďže futbal tu nemôžu hrať, lebo nemajú jediné rovné miesto - celá dedinka je na kopci. Z ďalších spomeniem len býčie zápasy, ktoré nesmú nikdy chýbať. Tam som obdivoval ich odvahu stáť v aréne pred býkom bez ničoho. Neskôr som pochopil, že je to odvaha po užití neurčitého množstva miestneho alkoholu, ale chvíľami som nevedel, kto bol na tom „lepšie“ - oni či býci. Napriek veľmi nebezpečným „dotykom“ na oboch stranách sa nikomu nič nestalo.

Pre mňa to bola silná skúsenosť opäť vidieť ľudí žiť len z toho, čo im dala príroda, a čo sa im podarilo predať dole v meste. Vidieť hrať sa deti s obyčajnou plastovou fľašou skoro celý deň. Viem je to iné, keď oni ani netušia, čo všetko majú iné deti na inom mieste zemegule, ale aj tak je to zvláštny pohľad na nich, keď sa ešte pri tom aj usmievajú. A tiež, že v tejto dedinke pre zmenu hovorili jazykom „zapoteco“, ktorý som si mal možnosť v posledný deň vyskúšať, keď som sa im prihovoril v ich jazyku, ktorý mi pomohol preložiť domáci katechista. Po pravde som nevedel, čo presne hovorím, keď som to čítal, ale ľudí to asi potešilo, keďže potom za mnou chodili a chceli sa rozprávať iba v ich reči. No rýchlo pochopili, že nie všetko je také, ako mohli počuť v tom krátkom príhovore. No niektorí vedeli aj po španielsky, tak to bolo fajn.

Som rád, že som tam mohol byť a vidieť opäť niečo v tak krutej chudobe, ale v tak nádherných srdciach ľudí, detí a mládeže, ktorí tam žijú.

A teraz pred týždňom, keď trocha skočím v čase, som sa vrátil z Guadalajary, kde som bol tiež bližšie spoznať ďalšiu z našich farností, no to bolo veľmi krátko, ale aj tu žijú veľmi milí a prijemní ľudia. Ale rozdiel to je oproti tej dedinke predtým, keďže Guadalajara je druhé najväčšie mesto Mexica. No veľmi ma tam potešilo pozvanie jednej rodinky, kde manželka je zo Slovenska, manžel je Mexičan a ich dcérka Gabika, dva a polročná pekne rozpráva španielsky a slovensky. Po šiestich mesiacoch som mohol opäť stretnúť nejakého Slováka (hneď dvoch) a jesť niečo slovenské – kapustnicu a francúzske zemiaky J. Aj tu mi ukázali, že Slováci vedia byť veľmi štedrí a pohostinní, za čo som im veľmi vďačný...stretnúť niekoho, kto rozpráva po slovensky po dlhšom čase...

No a teraz už opäť pokračujem v ďalšom kurze španielčiny. Veľmi som vďačný Bohu a Vám všetkým za modlitby, za pomoc, vďaka ktorej môžem tu občas aj konkrétne pomôcť veľmi chudobným, ale aj za všetko ostatné, ktorým ma podporujete. Ja Vás chcem tiež uistiť o mojich modlitbách a mojich malých obetách, ktoré sú obetované aj za Vás. Keď počas tohto času štúdia som posielaný na rôzne dedinky a vidím tú obrovskú chudobu, ktorú u nás je „ťažko“ vidieť, veľmi si uvedomujem Vašu modlitbovú podporu a to, že aj keď často ja nemôžem a neviem ako im pomôcť, sú to aj Vaše modlitby, ktoré verím dávajú silu aj môjmu požehnaniu a občas už len mojej prítomnosti na sv. omši.

Ďakujem Vám za všetko a naďalej prosím o modlitby, ktoré som tak silno azda nikdy predtým necítil a ani neboli tak potrebné, to pre každého z nás, ktorý sme mimo svojej vlasti.

Nech Vás žehná a svojou láskou vždy napĺňa náš nebeský Otec +

P. Lukáš Mizerák SVD

Share/Save/Bookmark


Tags: dedina  chudoba  deti  radost  prezident  modlitba  
feed0 Komentáre

Napíš komentár
 
 
quote
bold
italicize
underline
strike
url
image
quote
quote
smile
wink
laugh
grin
angry
sad
shocked
cool
tongue
kiss
cry
Menšie | Väčšie
 

security image
Opíš zobrazené písmená


busy
 


Súvisiace články z tejto kategórie:


10 náhodne vybratých článkov z tejto kategórie:
Listy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie