O Advente

Pozvánka na narodeninovú párty

E-mail Tlačiť PDF

Aký ste mali deň? Ako ste prežili koniec sveta? Možno by stálo za úvahu, čomu urobiť koniec? Nie je čas urobiť koniec svárom, hnevom a iným neduhom, ktoré pomaly ale isto rúcajú náš svet? Myslím, že to je koniec sveta, keď ľudia žijú bez chrbtovej kosti, bez tolerantnosti a každý sám pre seba. Keď vymiera ľudskosť. To je úplný koniec.
V dnešný posledný deň rorát sme  sa rozprávali o blahoslavených manželoch Mária a Luigi Quattrocchi. Boli manželia a venovali sa svojim štyrom deťom. Na prvý pohľad nič zvláštne, nemali žiadne videnia, nerobili žiadne zázraky a predsa sú vyhlásení za blahoslavených. Dokonca ich deti sa zúčastnili na ich blahorečení. Nerobili nič výnimočné, iba svoj život a čas venovali svojim deťom i sebe navzájom. Môžeme si povedať, veď koľkí sú takí obetaví rodičia. A nielen rodičia, oni boli aj neustále sa milujúcimi partnermi. Ani čas neumenšoval ich lásku. Mnohí to poznáme, mnohí možno nie. A ešte jeden príklad z rodiny Quattrocchi: Rodina Quattrocchi držala spolu v dobrom aj v zlom. To bola ich najväčšia sila. V najťažších chvíľach sa každý mohol  spoliehať na podporu rodiny. Keď boli deti väčšie, Luigi a Mária začínali každý deň sv. omšou. Nesmierne ma prekvapilo, že Luigi sa zvítal so svojou ženou až keď vyšli z kostola. Čiže, najprv sa zvítal s Pánom Ježišom a až potom so svojou ženou.

Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkami rodiny. Ale veľmi dobre vieme, ako to niekedy v tých našich rodinách je. Niekedy tá rodinná pohoda chýba nielen cez rok, ale aj počas týchto sviatočných dní. Ja nám prajem, aby sme si nenechali otráviť ducha Vianoc, aj keď možno navonok nie je všetko v poriadku. Veď Vianoce sú pozvánkou na narodeninovú párty, ktorú poriada každoročne oslávenec – Ježiš spolu s rodinou. Prijmeme ich pozvanie?
 

„Ježiš, naroď sa v nás, nech svet žije Vianoce v každý čas. Či v lete, či v zime, nech jasle v srdci neschováme, nech žiari láska v nás.“

Prajem nam vsetkym krasne a pozehnane vianocne sviatky, aby sme videli to svetlo v nas aj v druhych ludoch okolo nas. Aby sme nezabudli kracat za Svetlom a nezabudnime, ze svetlo sa zaziha a zacina S-miechom.

"Usmejme sa, nech je svet krajsi..."

Share/Save/Bookmark
 

Hľadanie Božieho spôsobu

E-mail Tlačiť PDF

Prichádza z neba anjel. Najskôr prichádza ku Zachariášovi – kňazovi, ktorému hovorí, že bude mať syna. Zachariáš je čistý pragmatik a hovorí anjelovi, ako to spozná, akú mu dá záruku, že to, čo vidí a počuje je pravda, že či sa mu to len nezdá, či to nie je výplod jeho fantázie a prisilnej túžby po dieťati? Veď objektívne príčiny nasvedčujú tomu, že je to hlúposť. On aj jeho manželka Alžbeta sú už starí. A čisto z ľudskej biologickej stavby nie je možné mať v tomto veku dieťa.

Prichádza z neba anjel. Pozdraví Máriu – Zdravas Mária – jednoduché mladé dievča a hovorí jej, že bude mať syna. Mária ostala zarazená. Opýtala sa, ako sa to všetko udeje, ako sa to stane, veď ešte nebola manželkou,  bola len zasnúbená, ale s mužom ešte nežila?

Obaja mali skoro identické zjavenie a predsa reakcia bola úplne iná. Zatiaľ čo Zachariáš zapochyboval, ako keby sa vysmial Bohu, že nerozumie tým pozemským prírodným zákonitostiam; „veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku“ , Mária nezapochybovala, že bude mať syna, len sa spýtala na to, ako to Boh urobí; „ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“. Spýtala sa na Boží spôsob naplnenia Jeho prisľúbenia.
Zaujímavé, skúšali sme sa už niekedy pýtať na Boží spôsob riešenia vecí? Alebo si len pýtame od Boha niečo, o čom máme svoje vlastné predstavy, ako by sme to chceli dosiahnuť? Boh má niekedy veľmi zaujímavé spôsoby, šokujúce, vtipné, zarážajúce, prekvapujúce, vymykajúce sa zo stereotypu a zaužívaných vecí. Nuž nechajme sa Bohom prekvapiť. Ja si myslím, že Boh miluje, keď ma môže prekvapiť; môj Boh je Bohom prekvapení. ... a Vianoce sú tiež časom prekvapení...
Kiežby sme dokázali prijímať Božie prekvapenia s Máriinou pokorou a dôverou. A kiež by tie prekvapenia boli len tie pozitívne... Ale Boh vie, čo je pre nás najlepšie.

Share/Save/Bookmark
 

Jozefova rozvaha

E-mail Tlačiť PDF

V dnešnom evanjeliu čítame, ako to bolo s narodením Ježiša. Dve postavy na scéne: Mária a Jozef. Mária tehotná, ale nie s Jozefom, Jozef šokovaný z toho, že Mária je tehotná a ako hovorí Písmo, chcel ju prepustiť potajomky, lebo ju nechcel vystaviť potupe.

A práve tieto slová mi zarezonovali v ušiach. Nechcieť vystaviť niekoho potupe... Uvažujeme niekedy nad svojimi slovami a skutkami, či niekoho nevystavujeme potupe? Aký máme úmysel, keď rozprávame o niekom? Vystaviť ho potupe, alebo ho od toho ušetriť? Sú veci v živote, ktoré si vyžadujú viac premýšľania, viac našej pozornosti, našej rozvahy a úvahy nad nimi. Je to ťažké a to viem o čom hovorím, ale skúsme pri rozprávaní viac dopredu rozmýšľať, uvážiť slová, ktoré sa chystám vyriecť. Ale ako hovorí sv. Ignác z Loyoly, ktorého sme dnes ráno spomínali, pri spytovaní svedomia treba začať od tých dobrých a pozitívnych vecí, ktoré som urobil a až potom sa dostať k tým hriechom. A tak, skúsme si urobiť rekapituláciu, či som niekoho dokázal ubrániť pred potupou, alebo naopak, či som niekoho vystavil potupe. Nech nám sv. Ignác pomáha vidieť pravdu o nás. Nech nám pomôže vidieť to dobro v nás, ale i tie nedostatky. Nech nevystavujeme a nie sme vystavovaní potupe. Svätý Ignác, oroduj za nás.

Share/Save/Bookmark
 

Svetlo

E-mail Tlačiť PDF

Prichádza už čas, kedy začíname zdobiť naše príbytky. Typické pre vianočnú výzbodu sú svetielka. Akejkoľvek veľkosti, farby, efektu. Mám pocit, že rok čo rok tých svetiel na našich domoch a v záhradách pribúda. Ale mám niekedy pocit, že v našich srdciach, v životoch rok čo rok toho svetla ubúda.
Čo je to svetlo v nás?
S miech
V iera
E ntuziazmus
T rpezlivosť
L áska
O chota

Každý má svoje svetlo vo svojom srdci. Zapaľujme to svetlo v nás.

Share/Save/Bookmark
 

Zajtra, zajtra... len nie dnes....

E-mail Tlačiť PDF
(1 hlasovaní, Priemerná známka: 4.00 )

„Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“ Mt 11, 12

Toto je zaujímavá veta v dnešnom evanjeliu. V poznámkach vo sv. Písme som sa dočítala niečo, čo túto vetu robí, aspoň pre mňa, trochu zrozumiteľnejšou. Tam sa píše: „Túto vetu možno rozumieť alebo pasívne: Božie kráľovstvo trpí násilie, je prenasledované, alebo aktívne: Božie kráľovstvo treba dobýjať a účasť na ňom majú len odvážni a silní.“
Sme aktívni alebo pasívni? Chceme vôbec dobyť Božie kráľovstvo? Sme odvážni a silní? A nezabúdajme, že Božie kráľovstvo nie je ani minulosť ani budúcnosť, alebo prítomnosť. Poznáme tú vetu: „lepšie už bolo...“ alebo „lepšie ešte len bude...“ Ale čo urobiť pre to, aby sme dokázali povedať, už je lepšie? Čo robiť preto, aby slovíčko „lepšie“ vyjadrovalo prítomnosť? Dalajláma raz povedal: „Existujú iba dva dni v roku, kedy nemôžeme vôbec nič urobiť. Jeden sa volá včera a druhý zajtra. Dnešok je tým správnym dňom milovať, konať a predovšetkým žiť.“
Dnes sme spomínali sv. Augustína. Dá sa povedať, že svojim hýrivým životom žil naplno každý deň. Jeho život bol dlhé roky poznačený zábavou, užívaním si života plným priehrštím. A predsa, malo to nejakú chybu. Napriek tomu, že mal všetko, všetko si mohol dovoliť, bol múdry a inteligentný pocítil v živote deficit. Začalo mu niečo chýbať – naplnenie, možno povedať aj zmysel  života. Kam to všetko má viesť? Kde má život cieľ?
Takto hovorí jeden príbeh o ňom:
V jeho srdci bol boj. Bol tak nepokojný, že si občas nemohol nájsť miesta. Raz sa posadil v záhrade a jednoducho sa rozplakal ako dieťa. „Mám už 32 rokov. Ďalej už nevládzem.“ Hovoril sám pre seba: „Kedy sa z toho dostanem?  Možno zajtra, pozajtra, možno vždy budem hovoriť zajtra a nikdy nezačnem dnes?
Prečo neskončiť s tým hneď, teraz a navždy?“ – plakal.
V tom okamihu, akoby zo susedného domu počul hlas dieťaťa. „Ber a čítaj“ počul jasný hlas.
„Ber a čítaj!“ „Možno sa tam hrajú nejakí chlapci, pomyslel si v prvej chvíli.
Ale neboli to chlapci. To Pán Boh použil hlas dieťaťa – Augustín to tak pochopil, skočil na rovné nohy  a bežal  za knihou -  listami sv. Pavla. Otvoril ju. Otvorila sa mu na Liste Rimanom:
Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“


Jedno porekadlo hovorí: „Zajtra, zajtra len nie dnes, vraví každý lenivec.“ A čo my? Kedy začneme?

A evanjelium Mt 11, 11-15 končí vetou: "Kto má uši, nech počúva." Skúsme si do tejto poslednej vety vložiť aj ďalšie zmysly: ... kto má ruky, nech koná..., kto má oči, nech vidí...., kto má nohy, nech príde..., kto má jazyk nech hovorí... Ale v prvom rade počúvajme Ducha, aby sme mohli použiť všetky ostatné zmysly.

Share/Save/Bookmark
 

Všetko najlepšie...

E-mail Tlačiť PDF

Ako sa nám darí zabúdať na „moje“ „naše“ cesty a nachádzať „Jeho“... ... cesty...., ...chodníky..., .... pravdu....???

„Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.“
Týmito slovami zakončuje Ježiš podobenstvo o dobrom pastierovi. Začala som vetou, ako sa nám darí nachádzať jeho cesty, chodníky, pravdu, spôsob správania. Ježiš ukazuje dnes na Otca, na zdroj Svetla, na Počiatok a Koniec na JA Som... Otec nechce, aby zahynul, čo len jediný.... A čo my? Nehynú ľudia okolo nás pod gilotínou našej neprajnosti? Skoro každé blahoželanie (k narodeninám, meninám, na sviatky a iné...) začíname vetou: „Prajem ti všetko najlepšie...“ Skúsme sa dnes možno viac zamyslieť, čo vlastne prajeme tomu druhému, keď mu prajeme všetko najlepšie. Skúsme tú vetu konkretizovať a zamyslieť sa, čo všetko je pre toho druhého dobré. Skúmajme, či všetko o čom si myslíme, že je dobré, či aj naozaj dobrom pre druhého je.

Dnešný svätec sv. Pavol Miki a jeho spoločníci pri všetkej hrôze, ktorú prežili pri svojom umučení vedeli, čo je pre nich dobre. Boli to Japonci, ktorí boli umučení pre vieru. Boli medzi nimi aj malí chlapci, miništranti. Mali možnosť ešte v poslednej chvíli zaprieť Ježiša a zriecť sa viery v Neho, ale oni vedeli a uverili, že v len v Bohu je spása a len v Bohu môžu byť zachránení a vybrali si radšej smrť ako život bez Ježiša. Aký je môj život s Ježišom? Dokázal by som nezaprieť Ježiša? Učme sa to v maličkostiach všedného dňa – nezapierať Ježiša. Nech viera v Neho nám je posilou. Svätý Pavol Miki a spoločníci orodujte za nás. Vyprosujte nám odvahu správne hovoriť a konať.

Share/Save/Bookmark
 

Vstaň a choď

E-mail Tlačiť PDF

V  evanjeliu sa dočítame o tom, že Ježiš „mal od Pána moc uzdravovať“ (Lk 5,17) a čítame príbeh o ochrnutom, ktorého kamaráti spustili cez strechu k Ježišovi.
Pane, keby som bola na mieste ochrnutého, jediné, čo by som si želala by bolo, aby som mohla chodiť. A ty, keď si videl ich vieru, povedal si: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ A nič. Ja ako ochrnutá som ostala ležať na lôžku. Čakala som niečo iné, čakala som predsa uzdravenie tela. A ty si mi odpustil hriechy. Viem, že si čakal, aby si ma uzdravil v pravý čas, až potom ako farizeji a zákonníci začali medzi sebou rozoberať, že sa rúhaš Bohu, lebo len On môže odpustiť hriechy. Ale ty si to mal premyslené. Na dôkaz toho, že si mi odpustil hriech, povedal si mi: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“
V tomto evanjeliu je veľa „keby“. Čo by bolo, keby farizeji a zákonníci nezačali tak uvažovať ako uvažovali, uzdravil by si chromého hneď? Čo by bolo, keby ochrnutý nečakal na ďalší vývoj situácie a kamaráti by ho odniesli naspäť domov? Čo by bolo, keby ťa ochrnutý neposlúchol, neuveril by slovám: „vstaň a choď...“, ale ostal by ležať na lôžku, keby sa ani nepokúsil vstať?
Teraz v tomto čase spovedí, často človek naráža na ľudí, ktorí neodpustili sami sebe, hoci im Boh odpustil už milionkrát. Nepodobali by sme sa práve chromému, ktorý by neuveril, že ho Ježiš uzdravil? Aj my v spodnici počujeme najskôr „odpúšťajú sa ti hriechy“ a potom počujeme: „choď v pokoji.“ Skúsme si i my cez tieto dni vychutnať, čo to je, keď mi Boh odpúšťa hriechy. Skúsme povstať z pocitu viny a uveriť, že je všetko zmazané. Aj staré krivdy, staré hriechy, staré rany, jednoducho všetko.
Dnešný svätec sv. František Xaverský, to vedel veľmi dobre. Veď išiel až do ďalekej Indie „len“ kvôli tomu, aby ľuďom povedal, že aj ich má Boh rád, a že zomrel za všetkých, aby všetkých spasil. Aj mňa, aj teba, aj jeho, aj ju, aj ich.... .....proste všetkých.

Share/Save/Bookmark
 

3D - dostať, dať, ďakovať

E-mail Tlačiť PDF

V dnešný deň sme boli mnohí obdarovaní. Mnohí sme dostali nejaké drobnosti, darčeky od našich Mikulášov... A určite nás to potešilo.
Trochu som sa pohrala so slovíčkom DAR:
Dostať
A
Radovať sa

Dať
A
Radovať sa

D(ˇ)akovať
A
Radovať sa
Z tejto slovnej hry môže pozostávať dnešná naša modlitba alebo reflexia: Opakuje sa nám tu slovíčko „radovať sa“. Možno si ešte spomenieme na Filipa Neriho, ktorý hovoril o radosti, ktorá vedie k svätosti. Môžeme sa dnes tak trochu viac zamyslieť pri zháňaní darčekov na Vianoce, nad všetkým, čo sme v živote už dostali. Či už od svojich blízkych ale tiež od Boha. Či už sú to materiálne alebo duchovné dary. Skúsme si uvedomiť, čo sme dostali, a čo z toho by sme mohli dávať aj ďalej? Buďme vďační za každú maličkosť, lebo nie je to taká samozrejmosť; nič nie je samozrejmé, všetko je to dar. Žijeme v dobe, keď je mnoho vecí 3D. Skúsme aj náš život spraviť ako 3D – dostať, dať, ďakovať.
Dnešný spomínaný svätý – svätý Ján Bosco – je všeobecne známy. Známy je svojou činnosťou, ktorou zasvätil svoj život mládeži, mladým ľuďom, ale tiež je známy svojim milým prístupom k nim. Mal neuveriteľný dar, že dokázal svojim správaním, svojou osobnosťou pritiahnuť mnohých mladých. Bezpochyby je to dar. On si bol vedomý, že veľa dostal, dával to do služby a bol vďačný za všetko Bohu.
V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o múdrom a hlúpom mužovi, ktorý obaja stavali dom, len jeden si postavil základy na piesku a druhý na skale. Jeden postavil zlé základy, jeden dobré základy. Postavme si i my dobre, pevné základy nášho života a skúsme ich postaviť práve na vďačnosti Bohu a blížnym.

Vďaka, Ti Pane, za dar dnešného dňa...

Share/Save/Bookmark
 

O radosti...

E-mail Tlačiť PDF

Urobil si dnes niekomu už radosť?
Vydali sme sa na cestu spoznávania Svetla – spoznávanie obrazu, akým máme byť a v dnešnom evanjeliu Ježiš urobil mnohým radosť. Veď „prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. A zástupy žasli, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia, a velebili Boha Izraela.“ (Mt 10,30-31) A okrem toho, tam boli určite aj mnohí zdraví, ktorí nepotrebovali hneď takého veľké uzdravenie a ani na tých Ježiš nezabudol, aby im urobil radosť – nasýtil ich chlebom a rybami, lebo „ľúto“ mu bolo zástupu, veď už tri dni boli s ním a nemali čo jesť, píše Písmo.

Blíži sa sviatok sv. Mikuláša, tak možno tých radostí druhým urobíme viac ako inokedy. A aký to je pocit? Ja mám skúsenosť, že keď urobím radosť inému, mám z toho väčšiu radosť ako ten, ktorému som tú radosť chcela urobiť. Naozaj, radosť ako keby tým rozdávaním vzrástla. Dnes sme si spomenuli na sv. Filipa Neriho. Patrón humoru. Nie je to skvelé, že aj humor má svojho patróna. On hovoril, že pred radostným človekom aj diabol uteká. Čo si myslíte, čo je ľahšie? Byť radostným, alebo je ľahšie byť svätým? Sv. Filip to všetko pekne spojil, hovoril: „Radosť pomáha byť dobrým. Čím máme viac radosti, tým sme bližšie k svätosti.“ Wau, žeby len tak „málo“ stačilo k svätosti? Vyskúšajme to – byť radostní – a v nebi uvidíme smiley. Veď radosť život vyživuje, zatiaľ čo frfľanie a zlá nálada ho otravuje. Tak záleží len na nás, či chceme žiť v zamorenom prostredí zlej nálady alebo v čistom prostredí radosti.

Od smutných svätých, zachráň nás Pane...

Share/Save/Bookmark
 

Zrkadlo

E-mail Tlačiť PDF

Videli ste už niekedy svoj odraz na pokojnej vodnej hladine? Videli ste už svoj odraz v „krajine krivých zrkadiel“? – tiež dobrá sranda... Každé ráno vidíme vernú kópiu svojho obrazu v zrkadle. Áno, máme byť odrazom Boha vo svete. Ako odrážame tento obraz? Ako pokojná vodná hladina, ktorej stačí malý záchvev vetra, malý rušivý moment a obraz je fuč? Alebo sme odrazom v krivom zrkadle a kvôli nám Boh je niekomu na posmech? Alebo sme tým rovným zrkadlom, ktorý odráža pravý obraz Boha, ktorý neprikrášľuje, ale ani nezohavuje? Je v nás boží obraz pravdivý? Aký je vlastne náš Boh? Poznáme ho?

„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým...“ (Lk 10,21)
Ježiš dáva sčasti odpoveď na vyššie položenú otázku. Boh je Otec a Pán neba i zeme. Je to taká katechizmová odpoveď. Hoci je úplná, predsa tvrdím, že je to odpoveď len sčasti. Prečo? Lebo pokiaľ nezakúsim Boha ako Otca, pokiaľ ho neprijmem ako Pána neba i zeme, tak to bude stále len odpoveď naučená, polovičatá. Skúsme sa dnes zamyslieť, čo to znamená mať Boha za Otca? Čo to znamená, že žijeme s Pánom, ktorý riadi nebo i zem?
Ako som spomínala, tohtoročné roráty sa bavíme so svätými a o svätých, alebo o budúcich svätých, ako to bolo aj dnes. Dnes sme spomínali Antoniettu Meo. Bolo to malé dievča, ktorému sa asi ako 5-6 ročnému zjavil Ježiš. Ona mu tak uverila, že mu skoro každý večer písala listy, vkladala ich do jasličiek v izbe a verila, že v noci si ich chodí Ježiš čítať. Možno je to detinské, povieme si my „velkáči“... Ale, čo ak je to všetko s Ježišom pravda!!! Neoplatilo by sa mu občas napísať nejaký list? Skúsme to a možno počas nášho písania listu, on sám povedie našu ruku a napíše svoju odpoveď. Nechajme sa prekvapiť, lebo ako hovorí dnešné evanjelium Boh zjavuje veci maličkým a ukrýva ich pre „premúdrelými“ a príliš rozumnými.

Share/Save/Bookmark
 


Stránka 1 z 3
Úvahy

Vyhľadávanie

Webmisie.sk

Reklama

Reklama kresťanských stránok na internete - misia i poslanie