Ježiš povedal zástupom: „A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy.
Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von.“ (Mt 13, 47)

Sieť zachytáva, spája, priťahuje, drží, zabraňuje, chráni... Prečo Ježiš prirovnal Božie kráľovstvo k sieti, ktorá zachytáva všetko – nepreberá – túto rybu áno, a túto nie...? Už si niekedy pocítil, ako ťa priťahoval pokoj druhého človeka, jeho úprimá radosť, jeho taká normálna ľudskosť, dobrota, odvážnosť, čestnosť, obetavosť, jeho jednoduchá čistá láska? A presne toto je účinok Božieho kráľovstva... Buď ho máš, alebo nemáš...

Ježiš povedal zástupom: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli.
Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.
Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu,
ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“ (Mt 13, 44-46)

Je niečo, čo by si chcel zo všetkého najviac? Tak veľmi, že by si bol ochotný stratiť strašne veľa času, veľa síl a všetkého toho najlepšieho, len aby si to dosiahol? Budeš si môcť na konci všetkého potom povedať: „Stálo to za to!“ ?

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Blahoslavené sú vaše oči, že vidia,
aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám:
Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli,
a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“ (Mt 13, 16-17)

Prečo dnes Ježišovi tak veľmi záleží, aby sme počuli, aby sme videli to, čo kedysi proroci tak veľmi túžili vidieť a počuť, ale nepočuli? Boli by veľmi šťastní, keby im bolo dané... Obraciam sa vôkol seba a pozerám na naše tváre – nás – kresťanov. Smutné tváre, toľko smutných nešťastných tvárí... Prečo, Ježiš? V čom je chyba, veď my už vidíme, počujeme... alebo predsa len sme slepí a hluchí nešťastlivci?

Uuha, tak to je poriadne kafe, ktoré nám dnes Ježiš navaril! Ak verím v Ježiša, mám už večný život. Ale ak neverím, nielen že nemám život teraz ale ho ani nikdy neuzriem... Tak toto je moc! To myslíš vážne, Ježišu? Čo to ale má znamenať?

Automat na želania? Zlatá rybka, ktorá nesplní len tri ale každé želanie? A stačí len poprosiť v Ježišovom mene a stane sa? Tak teda... hor sa do toho! Nech to teda frčí až taký fukot...

Ach, Pane, čo to odo mňa znova žiadaš? Narodiť sa znova? Ako? Ahaa... ty myslíš vnútri v duši... inak nebudem schopný uvidieť Božie kráľovstvo? Tak poďme na to...

Ach, aké ťažké je niekedy uveriť, Pane, a ty mi to vyčítaš? Veď mám veriť nemožnému! Čo mi to hovoriš? Že veriť možnému nie je viera, ale istota? Že skutočná viera je práve tá, ktorá verí v splnenie nemožného...?

Predstav si, že v tej najťažšej chvíli zradíš svojho priateľa, že svoju lásku k nemu ponížiš na niečo, za čo sa hanbíš, že vyhlásiš, že tvoje priateľstvo vôbec neexistuje, že ti je tento milovaný človek úplne cudzí, ukradnutý a potom... potom ho stretneš... Čo urobíš? Skryješ sa radšej pod čiernu zem, len aby ťa ten dotyčný priateľ nevidel? Utečieš? Peter dnes urobil bláznivú vec - napriek obrovskej hanbe sa vrhol strmhlav priamo k nemu... A to ho zachránilo...

Aj vám sa niekedy stalo, že ste boli tak prekvapení nečakanou radosťou, že ste potrebovali niekoho, kto by vás štipol do ruky, reku, či to je naozaj pravda, či sa vám to nesníva, či sa máte naozaj radovať a od radosti div nevyskočiť z kože? Niečo podobné prežili dnes apoštoli.