Ako sme pri jednotlivých okultných praktikách videli, základnými príčinami, ktoré človeka k nim priťahujú je zvedavosť a túžba po moci. Lenže oni sa zdajú byť výsledkom iného problému – slabej, alebo žiadnej viery. Práve tento nedostatok spôsobuje, že človeku chýba štruktúra informácií a ochranných prostriedkov, ktoré by mu pomohli rozobrať sa vo svete ideí, ideológií a náboženských predstáv. No garanciou nie je ani krst a akási viera v štýle deizmu, či príležitostnej návštevy chrámu. Viera je dar, ktorý zadarmo a bez zásluh dostávame, no bez spolupráci si ho neudržíme. „Toto dôverné a životné spojenie s Bohom" môže  človek zabudnúť, môže oň nedbať, ba dokonca ho výslovne  odmietnuť.

Rovnako ako mágia, aj tento spôsob vyzvedania budúcnosti je prítomný takmer vo všetkých náboženstvách. Jej úlohou je odhaľovať skryté veci, minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Uskutočňuje sa rôznymi praktikami, v závislosti od kultúrnej tradície, pričom každá z nich sleduje osobitnú logiku a prostriedky. Tak rozlišujeme veštenie s pomocou: snov (oneiromancia), predtúch, mimovoľných pohybov tela, mediálnu posadnutosť, konzultáciu s mŕtvymi (nekromanciu), sledovania letu vtákov (ornitomancia),  vnútorností obetovaných zvierat, ich posledných predsmrtných pohybov, hracích kociek, čŕt pohybujúceho sa steblového zväzku, kárt (kartografia), čajových a kávových usadenín (tasseografia), lebky (frenológia), čísel (numerológia), prírodných a nebeských fenoménov (geomancia, a astrológia) a i.

Následky mágie

Ako sme už vyššie písali, mágia priťahuje ľudí hlavne zo zvedavosti a kvôli moci, ktorú človeku ponúka. No je to tá istá falošná predstava, akú ponúkal diabol prvým ľuďom v raji (porov. Ex3), že budú ako Boh. Spočiatku sa táto predstava napĺňa v ovládaní prirodzených zákonov (choroby, prírodných javov, vzťahov), čo dodáva pocit istoty a vyvýšenosti nad ostatným stvorením, no postupne vrhá človeka do otroctva a ničí jeho ducha, ktorý nie je schopný komunikácie so svojím Stvoriteľom. Znamená to odcudzenie sa človeka tomu, kto mu dal život. Preto možno povedať, že prvým a najväčším následkom praktizovania mágie je krach duchovného života. Tento krach sa prejavuje aj v neschopnosti zrieknuť sa všetkého zlého, magickej sily, hoci človek si je absolútne vedomý ich deštruktívnej pôsobnosti na seba. Jedinou pomocou je stretnutie s Kristom v osobe kňaza, vyznanie a odpustenie. Niekedy si vyžaduje aj exorcizmus. (Jn 8,36: „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“)

Každé z dávnych náboženstiev bolo vo svojom kulte sprevádzané mágiou, chápanou ako prejav božskej moci, alebo ako sprostredkovateľ spojenia s ňou. Bola vykonávaná klasickými formulami, ktoré mali aktivizovať prírodné sily, aby sa prejavili v plnej svojej moci, a tak poslúžili človeku podľa jeho konkrétnej vôle.

Dôležitými pri mágii boli rôzne symboly, ako základné pomôcky. Takými boli amulety, figúrky, kresby, ihly, disky, formulky a hymny, ktoré boli pokladané za základný zdroj mágie. Druhotné zdroje tvorili rôzne zápisky, zborníky, príručky i literárne diela (napr. Homérova Ilias a Odysea), v ktorých boli načrtnuté konkrétne praktiky.

Povera sa v základnej definícii chápe ako odklon od všeobecne vyznávaného doktrinálneho náboženstva. Takýmto spôsobom staroveký Rimania vydeľovali ako povery náboženské predstavy a praktiky barbarských národov. S prijatím a upevnením kresťanstva na širokom európskom poli sa za povery začali pokladať pozostatky pohanských náboženských praktík christianizovaných Germánov a Slovanov, ktoré prakticky v niektorej svojej podobe pretrvali či už symbolmi, alebo tradičnými zvykmi až do dnešných čias (napr. pálenie Moreny a fašiangové maškary spojené s vítaním jari). Prvotná snaha o vykorenenie týchto povier sa na výzvu pápeža Gregora Veľkého zmenila na snahu o ich premenenie v kresťanstve – transkulturáciu, ktorá i samotnému kresťanstvu pomohla zžiť sa a stať sa vlastným náboženstvom daného národa.

Nekromancia, ako okultná praktika, má svoj pôvod v starovekom Grécku. V dnešnom ponímaní je spojením špiritizmu a mágie, kde sa väčší dôraz kladie na mágiu, ako na získavanie informácii od ducha zosnulého, čo však tiež nie je vylúčené.

Nekromancia je charakteristická tým, že pri mágii využíva časti tela zosnulých (napr. lebku). V jej spojení so špiritizmom je však dôležitý vzťah k duchom, ktorý možno sledovať zvlášť v pohanských kultoch na Haity a v Papue Novej Guinei. Tu sa prakticky každý zosnulý uctieva v snahe nakloniť si jeho milosť, aby po prípadnej urážke nezachvátili človeka a nespôsobili mu chorobu, bolesť a nakoniec smrť.

„Špiritizmus je rozšírené a všeobecne neorganizované hnutie, ktoré vzniklo v USA koncom 40-tych rokov 19. st. Jeho základom je viera, že živí môžu komunikovať s duchmi mŕtvych pomocou citlivých inštrumentov alebo skrze médium.“ Iný pohľad hovorí, že ide o vyvolávanie duší zosnulých alebo nejakých iných duchov za účelom kladenia otázok, na ktoré oni rôznym spôsobom odpovedajú. Žiaľ musíme povedať, že zo špiritizmu sa v posledných rokoch vyvinul „riadny“ náboženský kult, ktorý slúži ako náhrada za pravé náboženstvo a pravú vieru.

O konkrétnych vplyvoch ezoteriky nemožno hovoriť, lebo ona tvorí akúsi strechu, ktorá pod sebou skrýva množstvo okultných a mystických praktík, synkretizmus náuk starovekých i východných náboženstiev.
Tieto protirečenia možno tiež pokladať za vplyv na človeka, lebo v dobe nabitej informáciami sme vystavovaní neustálemu prísunu poznatkov, z ktorých si niektoré nevedomele osvojujeme, a ohrozujeme tak čistotu svojej viery i pevnosť životného postoja, keďže prijaté postoje odporujú základným pravdám viery.

Pojem ezoterika má široké značenie – od pomenovania rôznych praktík (mágia, veštenie, horoskopy, chiromantia, kartomantia, a i.), až po konkrétnu formuláciu religionistiky. Prvý raz sa slovo ezoterika objavilo v knihe Jacques Mattera - Histoire critique du Gnosticisme et de son influence (1828).