Jeden z obrazov holandského maliara Rembrandta zobrazuje Ježiša, ktorý sedí spolu s dvoma učeníkmi. Obraz sa pokúša zachytiť radosť a nadšenie na tvárach učeníkov v momente, keď spoznali Ježiša.

Istý sprievodca ukazoval tento obraz návštevníkom v múzeu, kde bol vystavený. Na priblíženie toho, čo obraz vyjadruje, začínal rozprávaním príbehu z evanjelia o dvoch emauzských učeníkoch, ktorí zronení odchádzali po veľkonočných udalostiach preč z Jeruzalema znechutení a utrápení a ako sa k nim cestou pridal zmŕtvychvstalý Kristus.

V jednej malo známej dedinke na severe jednej ďalekej krajiny býval chlapec, ktorý sa nijako nelíšil od ostatných chlapcov. Mal len jednu zvláštnu vlastnosť a tou bolo neustále posedávanie na okraji cesty. Nikto nevedel prečo tam sedáva, no nikto sa ho na to nespýtal. Všetci, čo okolo neho prechádzali sa niekam ponáhľali. Jeden sa ponáhľal domov k deťom, druhý utekal na pole, aby mu nezmoklo seno tretí bežal do práce. A tak to bolo so všetkými. Až jedného dna....

Bol tam. Sedel a čakal. Čakal s pokojnou odovzdanosťou dať všetko. Stála som len pár krokov od Neho.

Znenazdania zdvihol zrak a s pohľadom lásky - bolestnej lásky, ktorá dokáže otvoriť i zatvrdnuté srdce zahľadel sa do mojich vyhýbavých očí. Na nič sa nepýtajúc, nič nevyčítajúc - iba tíško pozeral. S láskou človeka milujúceho nežnou láskou hladiacou srdce.

V jednej záhrade plnej nádherných stromov, kvetov a všemožných rastlín, rástol najkrajší strom zo všetkých navôkol – mohutný bambus, aký doteraz nikto nikde ešte nevidel. Pán záhrady sa každé ráno, prechádzajúc sa po záhrade, vždy zastavil pri svojom milovanom bambuse, láskal ho a prehováral k nemu tie najkrajšie slová, aké kto kedy počul. Vtáky sa vtedy zlietali z celej záhrady k bambusu, aby si vypočuli nádherné slová lásky, vďaka ktorým bambus ešte viac krásnel, mohutnel a rástol do závratných výšok. V jedno ráno však Pán prišiel zamyslený s akousi škvrnou bolesti na jeho tvári.